Čo spája známych svidníckych hercov Vladimíra Čemu a Michala Iľkanina z DAD?

Hercov z DAD v Prešove Vladimíra Čemu a Michala Iľkanina spája nielen účinkovanie na divadelných doskách a hranie v seriáloch. Obaja pochádzajú zo Svidníka a sú z nich priatelia. Ani jeden, ani druhý však nemá herecké vzdelanie, napriek tomu hrajú ako profesionáli. Študovali na rovnakej univerzite, sú absolventmi Filozofickej Fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Mišo je politológ, Vlado získal poznatky v odbore psychológia. Predtým sa venovali folklóru, dnes ich baví divadlo. Michal Iľkanin však hrá nielen v divadle či vystupuje v seriáloch, ale je známy aj ako redaktor pôsobiaci v dvoch televíziách.

„Okrem divadla DAD pracujem ako redaktor TV JOJ, kde točím reportáže z regiónov Svidník, Stropkov, časť Bardejova a trochu aj z Medzilaboriec, no prevažne takých deväťdesiat deväť percent tvoria reportáže z rodného Svidníka a okolia. Už keď je nejaká vec zaujímavá a stane sa niečo aktuálne, hneď to točíme, no obyčajne robíme také oddychové témy. Podieľam sa ešte na tvorbe Rusínskeho magazínu pre STV 2. Čiže propagujeme našu kultúru aj prostredníctvom médií takouto formou.“

Rieši aj dlhodobé investigatívne príspevky, vo Svidníku má svojho kameramana. Predtým sa tiež predstavil v  reklame, v ktorej si zahral po boku Magdy Pavelekovej. Je stále na cestách, pendluje medzí Svidníkom a Prešovom a vraj si už na to zvykol. Prezradil ešte, že primárne sa zdržiavam v Rakovčíku. Vlado býva v Prešove s manželkou Luciou, ktorá je dcérou jedného z členov skupiny hudobno – zábavnej Mloci. Herci zo Svidníka sú populárni, v seriáloch, v televízii získali rôzne skúsenosti. Na spoluprácu ich už oslovili rôzni tvorcovia do viacerých TV programov - zahrali si spolu v Kriminálke Staré mesto, V mene zákona, Mišo účinkoval v Aférach a najnovšie Vlado vystupoval v Druhom dychu. Okrem toho vraj robili študentské filmy. Chceli tým pomôcť kamarátom, ktorí študovali na VŠMU a oslovili ich na spoluprácu.

Na otázku, prečo sa rozhodli pre prácu herca a či to nepovažujú za trochu paradoxné vzhľadom k tomu, že majú vyštudovaný iný smer, Mišo odpovedal: „Práve tam bol ten paradox a úplná náhoda, že nás na konkurz spolu s Vladom pozval umelecký šéf. My sme to najprv pojali ako takú recesiu, povedali sme si, že je to zábava a že to vyskúšame a  aj tak nás tam nezoberú. A nakoniec sa stalo tak, ako sa stalo a sme tu. Tú politológiu možno sčasti využívam aj v tej publicistike a redaktorskej robote a Vlado psychológiu na javisku tiež využije, lebo toho diváka cíti cez to publikum.“

Aj Vlado dodal, že „psychológia sa dá veľmi dobre využiť pri zostavovaní si úlohy a na samotnom type postavy. Keď človek musí zistiť, ako taký čečenský povstalec (napr. v Druhom dychu) rozmýšľa, čo cíti, či je alebo nie je agresívny, do akej miery, koho má alebo nemá rád a ako sa stavia k cudzím ľuďom.“ Aj Vlado sa považuje za „výnimku“, keďže herectvo neštudoval. „Ako štvrták na VŠ som išiel na konkurz do divadla. Odvtedy hrám a som presne to, čo povedal jeden náš režisér - toto je dôkaz, že talenty nepotrebujú chodiť do školy, ale nie je to tak celkom pravda, pretože ja som herectvo „študoval“ a ešte stále študujem v našom divadle, pretože moji starší kolegovia ma neustále učia niečo nové a stále mi v hre pomáhajú zdokonaľovať sa. Začal som ho v podstate študovať pred takmer piatimi rokmi, no nie na nejakej VŠMU, ale priamo v divadle. Tak som bol hodený do vody a myslím si, že je to veľmi dobrá škola.  To znamená, že sa učím tomu herectvu, odkedy som tam prišiel a mám okolo seba veľmi veľa dobrých učiteľov. Zrejme nejaký talent mám, no niektoré technické veci nie sú o talente, ale o remesle sa niektoré veci naučiť v divadle.“

Prezradili nám, ktorá z týchto činností je im najbližšia, aký je medzi nimi rozdiel a čo je viac náročné. „Asi je to divadlo, je to poste pre mňa takou materskou vecou, tu som sa dostal, tu som prišiel a tu som odštartoval také svoje pôsobenie na tých doskách, ktoré pre mňa znamenajú svet. No a tie vedľajšie veci, čo sa týka filmového točenia, povedal by som, že to je už ozaj taká doplnková vec. Čiže nosné je pre mňa v prvom rade divadlo,“ hovorí Michal. „Podľa mňa je to náročné asi rovnako, len k tomu divadlu mám väčší vzťah ako k nejakého filmovému alebo seriálovému herectvu. Je to aj preto, že sa dá tá postava lepšie prepracovať a v divadle sa mi aj preto páči viac, lebo je to v dnešnej dobe posledné médium, kde sa človek stretáva so živým človekom a v tej pretechnizovanej a virtuálnej dobe, ktorá dnes nastala, to bude o chvíľu zrejme veľká vzácnosť a toto sa mi na ňom páči najviac,“ tvrdí Vlado.

Svidníckych hercov teda spája láska k divadlu, ľudovej hudbe, účinkovanie v seriáloch, rovnaké rodisko, škola aj priateľstvo. A s tým samozrejme súvisia aj podobné záujmy či názory na život.

Autor: MARTINA ŠTOFKOVÁ
Zdroj:  www.e-dukla.sk