Čo to znamená byť niekde doma

Kniha fotografií o Rusínoch nie je ako encyklopédia, ale dozviete sa z nej všetko podstatné.
„Táto je moja obľúbená,“ hovorí Jozef Ondzik a ukazuje fotografiu, na ktorej stojí muž vo dverách domu, nahrubo postaveného z kvádrov. V ruke drží prútený košík s jedlom. Je Veľká noc a ide ho dať posvätiť.

„Bol to ťažký alkoholik, žena aj celá rodina ho už nezniesla, tak prišiel do Ruského Potoka, kde mu chlapi uprostred dediny postavili provizórny dom, v ktorom niekoľko rokov žil. Skrátka ho absorbovali. Keď umrel, dom rozobrali,“ opisuje príbeh snímky, ktorú však v knihe Rusíni nenájdete.

A nenájdete tam ani ďalších asi stošesťdesiat, ktoré sa budú dnes na jej krste premietať vo Vihorlatskej knižnici v Humennom.

Predsa len, za tridsať rokov, počas ktorých sa Tomáš Leňo a Jozef Ondzik s prestávkami vracali do dedín na východe Slovenska, sa nazhromaždilo oveľa viac silných príbehov, magických denných rituálov či osobných zážitkov, než sa mohlo vojsť do jednej knihy.

Napriek tomu v nej nič nechýba. Je úprimná, hlboká a krásna. Nie je nasilu idylická, prvoplánovo ironická, ale ani príliš vážna. A okrem toho, že hovorí najmä o Rusínoch, sa pýta, čo to vlastne znamená byť niekde doma.

V tandeme
„Vyrastal som v Humennom a občas som počul slovo rusnak. Nevedel som, kto sa týmto slovom označuje,“ píše v úvode knihy Jozef Ondzik. S Tomášom Leňom boli najlepší priatelia a oboch zaujímalo fotografovanie.

V osvetovom stredisku pôsobila Marika Mišková, organizátorka kultúrnych akcií a výstav amatérskych i profesionálnych umelcov. Práve ona stála za nápadom dokumentovať výstavbu vodnej priehrady Starina na konci sedemdesiatych rokov.

„Každý rok sa tam schádzali fotografi, výtvarníci a filmári,“ hovorí Jozef Ondzik.

„Zvláštne je, že zahraniční zaznamenávali hlavne tú monumentálnu stavbu. My sme mali s Tomášom šestnásť–sedemnásť rokov, ale oveľa viac nás zaujímalo, ako to vnímajú ľudia, ktorí sa musia pre ňu vysťahovať. Zrejme to bolo aj podvedomým odporom proti všetkému budovateľskému,“ vysvetľuje. Najprv fotografovali v rámci organizovaných stretnutí, neskôr prichádzali aj sami. Potom sa rozišli, aby sa v roku 1996 opäť zišli a pokračovali v tom, čo začali.

Nikto neprišiel
„Obchádzali sme dediny pod Bukovskými vrchmi a hľadali sme takú, ktorá by ich vystihovala najviac. Rozhodli sme sa pre Ruský Potok – tvorí ju šesťdesiat domov, poznačilo ju vysťahovanie, žijú v nej najmä starší ľudia, ale aj dosť mladých, ktorí stále dodržiavajú sviatky,“ vraví Ondzik. Postupne však pridávali aj iné – nedalo sa inak.

„Doteraz sa ozývajú ďalší a pýtajú sa, prečo sme neboli aj u nich,“ hovorí. A pritom boli najprv miestni obyvatelia veľmi nedôverčiví, mysleli si, že ich fotografi ukážu v nelichotivom svetle. Dôveru si získali až výstavami v krčmách a kultúrnych domoch.

„Na vernisáž tej prvej v Ruskom Potoku neprišiel nikto. Hovorili, že nás nechcú rušiť, ale fotky si napokon všetci dobre pozreli a začali nám veriť,“ hovorí Ondzik a priznáva, že uvažovali aj nad tým, že ešte niektoré konkrétne miesta a ľudí odfotia, aby bola kniha Rusíni kompletná.

Nedá sa všetko
Nie je to encyklopédia, kde nájdete každú osobnosť či miesto hlásiace sa či patriace k Rusínom. Okrem fotografií, odvíjajúcich sa v tesnom spojení s prírodným a cirkevným cyklom, sú tu však aj texty.

Peter Švorc píše podrobne o histórii rusínskeho obyvateľstva u nás v náboženských a politických súvislostiach, Oľga Glosíková o ich kultúre, teoretik umenia Aurel Hrabušický o obsahu a forme fotografií. Na ich výbere a celkovej úprave knihy sa podieľal grafický dizajnér Boris Meluš.

Výsledkom je skutočne výnimočný dokument o ľuďoch, miestach a o čase, ktorý nikde nestojí, hoci sa to tak na prvý pohľad môže zdať.

Jana Močková