Čo vieme o Rusínoch z etnografickej literatúry vydanej do roku 1945? (časť II.)

Politická skutočnosť, že po treťom zasadaní Komunistických strán v Moskve v roku 1924 - Kominterna, bolo prijaté uznesenie, že bude vyhlásená  Sovietska Ukrajina, ako federatívny  štát Sovietskeho Ruska, ktorého súčasťou  budú aj Rusíni, ktorí sa už budú nazývať Ukrajincami v každom štáte, v ktorom budú vládnuť komunisti, ovplyvnila aj nazeranie na rusínske etnikum vo vedeckých kruhoch v sovietskom Rusku. Všetci bádatelia riadení  Leninovou národnostnou štátnou politikou v sovietskom Rusku vedeli, že vo vzťahu k Rusínom,  mohli už hovoriť iba ako o Ukrajincoch, inak ich mohol stihnúť tvrdý trest, akých v sovietskom Rusku od roku 1917 až do skončenia tvrdej a diktátorskej Stalinovej vlády, bolo viac ako dosť. 

Nebolo žiadne vedecké rozhodnutie či konštatovanie, že Rusíni majú sa nazývať Ukrajincami. Veda následne iba dostala za úlohu nájsť vedecké odôvodnenie, že toto rozhodnutie  Kominterny,  navrhnuté Leninom, bolo správne a že je to po vedeckej stránke rozumné rozhodnutie. Až potom začali vedci kumštovať ako s tejto politickej úlohy vykľučkovať, aby sa dalo ďalej žiť, aj vedecký pracovať a nebyť pritom odoslaný na Sibír. 

Keď už za tvrdej diktátorskej vlády Stalina v roku 1929 známy folklorista Filaret Kolessa v Etnografickom zborníku Naukovoho tovarystva Ševčenka vo Ľvove zverejnil svoju prácu s názvom „Narodni pisni z halyckoji Lemkivščýný“, už  v tejto práci bolo cítiť závan ukrajinizačnej politickej moci, pod vplyvom ktorej autor aj keď uznáva existenciu dvoch etnograficky odlišných zón – rusínsku a ukrajinsku, tak, ako ich charakterizoval Stanislav Ľudkevič vo svojej práci v roku 1906, ale v závere už nepriznáva Rusínom etnickú samostatnosť, ale ich považuje za jeden ukrajinsky celok.  Ani to ničím presvedčivým sa nesnažil zdôvodniť. Možno rátal s tým, že ten, kto sa v národnostnej problematike tejto doby vyzná, sám pochopí o čo sa jedná. Taký  je výsledok politizovania s Rusínmi v boľševickom Rusku.  Filaret Kolessa, ak chcel žiť a nerušene pracovať v tej dobe, musel sa prispôsobiť nedemokratickej Leninskej  národnostnej politike sovietskeho štátu, vo vzťahu k Rusínom.

V Československu pred druhou svetovou vojnou   antirusínska národnostná politika ešte neovplyvnila vedecko – výskumnú ani publikačnú činnosť, čo sa týka názvu národnosti Rusín. V Matici slovenskej v Martine v roku 1935 vydal knihu školský inšpektor v Bardejove Bartolomej Krpelec  pod názvom „Bardejov a okolie dávno a dnes“. Na strane 134 nájdeme tabuľku zo sčítania obyvateľstva v Bardejove v roku 1920 a v roku 1930. V Bardejove žili národnosti: Slováci, Židia, Nemci, Cigáni, Maďari, Rusíni a Poliaci. Ukrajincov tu nebolo, lebo  Komunistická strana v Českolslovensku v tom čase nevládla.

Po druhej svetovej vojne vo všetkých štátoch strednej Európy zavládla Komunistická strana a s Rusínmi bolo naložené tak, ako o nich bolo rozhodnuté v roku 1924 v Moskve v sovietskom Rusku.    Rusínov nazvali Ukrajincami vo všetkých štátoch socialistického tábora, aj v Československu. V školách vyhlásili, že ukrajinčina je našim materinským jazykom a učitelia v školách, bez predchádzajúcej odbornej jazykovej prípravy, museli z večera do rána, začať vyučovať cudziu ukrajinčinu ako  materinský jazyk Rusínov. Štáto-politické orgány sa postarali o založenie Kultúrneho Zväzu ukrajinských pracujúcich v Československu, Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, vznikli Slávnosti  kultúry  ukrajinských pracujúcich vo Svidníku, vznikol Spolok ukrajinských spisovateľov,  a pod. Bol to silný    administratívno-politický ukrajinizačný tlak na národne vedomie Rusínov  v 50-ých rokoch minulého storočia. Rusíni po vojne neodporovali ukrajinizácii, ale sa poddali tejto Leninovej ukrajinizačnej politike  tak, ako svojho času sa poddal Filaret Kolessa. Na odpor sa nedalo ani pomyslieť, lebo vládla tvrdá diktatúra „proletariátu“. 

Po sociálnej stránke  životná úroveň obyvateľstva v rusínskych dedinách stúpala, stratila sa nezamestnanosť a bolo postarané o sociálne istoty a národnostné cítenie v porovnaní s tým, bolo u Rusínov opäť druhoradé. Preto Rusíni radšej uznávali, že Ukrajinci sem prišli s valašskou kolonizáciou, boli spoľahlivými členmi aj funkcionármi Komunistickej strany.  Slováci a Česi Rusínom hovorili, že sú tí „najdôveryhodnejší straníci“ v socialistickom Československu. Občas sa rodičia školopovinných deti proti ukrajinčine aj vzopreli, ale doplatili na to celé rodiny, lebo boli verejno-politickým spôsobom hanobení, ako „buržoázni nacionalisti“ a pod. Preto väčšina dospelých Rusínov aj s rodinnými príslušníkmi si napísali radšej slovenskú národnosť. 

Neskôr  v Sovietskom Zväze, tzv. Leninova národnostná politika došla do takej etnografickej absurdity, že chcela vyhlásiť v Sovietskom Sväze jednotnú sovietsku národnosť, bez ohľadu na všetky národnostné a náboženské rozdiely. Jediným zúfalým „výkrikom do tmy“ bolo volanie po „socializme s ľudskou tvárou“.   K návratu k rusínskej identite u Rusínov došlo až po páde tzv. „železnej opony“ po roku 1989.

Ján Kaliňák