Čo z histórie Rusínov vyplýva pre súčasnosť? Ako ďalej? (1.)

Okrem S. Ľudkeviča a F. Kolessu v rusínskej vede doposiaľ nikto odborne nepomenoval čím sa líši rusínska kultúra od ukrajinskej. V politických kruhoch na Slovensku sa dnes hovorí, že Rusíni v presadzovaní svojich potrieb sú veľmi nevýrazní. To je pravda. Je to dôsledok nedostatočných vedomosti Rusínov o vlastnej histórii a o príčinách aj dôsledkoch politickej ukrajinizácie Rusínov. Veda s ukrajinzáciou Rusínov nikdy nemala nič spoločné. Ak za socializmu vedeckí bádatelia vyhlasovali, že my Rusíni sme Ukrajinci, tak to bola oficiálna Leninova národnostná politika, ktorá takýto smer vo vede aj v štáte diktovala. Ukrajinizácia Rusínov bola politickým výmyslom iba jedinej osoby, ale tak politicky mocnej a vplyvnej, že dôsledky tejto politiky my, Rusíni cítime do dnes v každom štáte, kde žijeme, ale najviac na Ukrajine  

Politicko-mocenská predstava že, pomocou premenovania rusínskeho národa na ukrajinsky  sa docieli ovládanie územia Rusínov v  štátoch strednej Európy Sovietskou Ukrajinou je imperialistická predstava, ktorá  s etnografiou,  ako vedou o národoch a ich kultúrach, nemá nič spoločné, pretože sa nejedná o výskum a vysvetľovanie histórie a kultúry rusínskeho národa, ale ide o upevňovanie Leninovej politicko-mocenskej stratégie na ovládnutie Rusínov a ich územia v strednej Európe. Tejto stratégii slúžia aj súčasný Zväz Rusínov-Ukrajincov so sídlom v Prešove, ako následník bývalého Spolku ukrajinských pracujúcich Československa  a SNM-Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Na ukrajinizáciu Rusínov boli založené po druhej svetovej vojne. „Spolupráca“ s občianskym združením ZRUS v Prešove a SNM – MUK vo Svidníku v súčasnosti, zo strany súčasného vedenia ROS v Prešove,  je uznanie správnosti ich ukrajinizačného poslania, predlžovanie doby ukrajinizácie Rusínov a napomáhanie realizovať Leninovu politicko-mocenskú stratégiu súčasnou Ukrajinou v strednej Európe.  Ukrajina  z mocensko-imperialistických príčin doposiaľ neuznala vo svojom štáte rusínsku národnosť a stále Rusínov vyhlasuje za Ukrajincov. Taká „spolupráca“ hociktorého rusínskeho občianskeho združenia s ukrajinizačnými združeniami či inštitúciami, je v skutočnosti  zrada ideálov o národnej slobode Rusínov v strednej Európe, zrada rusínskeho obyvateľstva žijúceho v Karpatských horách a priľahlých územiach,  zrada členov rusínskych občianskych združení a podkopávanie autority a medzinárodnej suverenity vlastného štátu v ktorom Rusíni žijú, aj Slovenskej republiky.  Takíto ľudia  v rusínskych občianskych združeniach by nemali byť volení do čelných pozícií. A keď sa  pochybnou „spoluprácou“ spreneverili ako funkcionári v rusínskom občianskom združení, mali by byť ihneď zo svojich čelných funkcií odvolaní najvyšším orgánom združenia. Mali by byť súdení Dozornou radou,  samozrejme za ich osobnej prítomnosti, lebo právo na vlastnú obhajobu podľa medzinárodných dohôd, majú aj vojenskí zajatci. Nemožno si brať príklad s praxe súčasnej Dozornej rady Rusínskej obrody Slovenska, ktorá už súdila a vynášala rozsudky nad svojimi členmi, bez prítomnosti obžalovaného a vymýšľali nepravdivé obvinenia podľa vlastných predstav, nežiadali, ani sa nezaujímali o stanovisko obvineného, ani mu nepridelili obhajcu. Používajú doslova bezohľadný prístup pri rozhodovaní a to vypadá ako  vybavovanie  osobných účtov v ROS. Tak sa šíri teror.    Realizácia myšlienky o ochrane ľudských práv je veľmi cenná a treba ju nielen chrániť, ale aj uvádzať  do praxe, pretože iba vďaka týmto právnym normám o ľudských právach Rusíni sa môžu dobyť obnovenia svojho právneho postavenia, ako národ rovnocenný s okolitými národmi v strednej Európe.  

Súčasná história bude negatívne hodnotiť skutočnosť, že v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, na generálnom riaditeľstve, zaspali politickú dobu, lebo je zriadená inštitúcia s názvom SNM-Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku, ktorej poslanie je stále poplatné Leninskej komunistickej ukrajinizácií Rusínov. SNM- Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku  nerušene naďalej  vyhlasuje svoj zbierkový fond, ktorý je vytvorený rusínskym obyvateľstvom, za prejav ukrajinskej kultúry. Tým sa sústavne na Slovensku,  v rezorte Ministerstva kultúry SR,  porušujú   normy nielen Ústavy SR, ale aj Rámcového dohovoru na ochranu práv národnostných menšín, v ktorom sa štátne orgány Slovenskej republiky zaväzujú zaručiť  osobám patriacim k národnostným menšinám, právo rovnosti pred zákonom  a rovnakú ochranu zo zákona. V tomto  ohľade sa  zakazuje akákoľvek  diskriminácia aj rusínskej kultúry,  založená  na príslušnosti k rusínskej národnostnej menšine. Vyhlasovanie kultúry rusínskeho národa za kultu ukrajinského národa v SNM-MUK vo Svidníku,  financovanie SNM-Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku s poslaním, aby rusínsku kultúru verejne prezentovali ako ukrajinskú, či organizovanie a financovanie Slávnosti kultúry neexistujúcich Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku, je v rozpore s týmito ustanoveniami. Dochádza na Slovensku sústavne do porušenia aj Európskej charty  regionálnych alebo menšinových jazykov, kde v časti 1 – Kultúrna činnosť a kultúrne zariadenia, sa uvádza, že povinnosťou štátnych a obecných správnych orgánov je, dozerať, aby organizátori podujatí na ich území,  zodpovedne pristupovali a boli zodpovedné za vyvíjanie a podporovanie rôznych foriem kultúrnych aktivít a aby brali primeraný ohľad na používanie regionálnych alebo menšinových jazykov a kultúr. Usporiadateľ  Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku sústavne, nerešpektuje rusínsku kultúru, ani rusínsky spisovný jazyk, ale vyhlasuje ich za kultúru neexistujúcich  Rusínov-Ukrajincov alebo Ukrajincov a rusínsky jazyk považuje iba za nárečie ukrajinského spisovného jazyka. V konečnom dôsledku  je to aj poslanie občianskeho združenia Zväzu Rusínov-Ukrajincov so sídlom v Prešove,  považovať Rusínov za Ukrajincov. S takým zámerom bolo toto občianske združenie založené a zaregistrované na Ministerstve vnútra SR. Takže aj Ministerstvo vnútra SR nesie  vinu za súčasnú ukrajinizáciu Rusínov na Slovensku, lebo registruje občianske združenie, ktorého poslanie je v rozpore s ústavou SR a dvoma normami EU na ochranu práv Rusínov.

Ústava SR a dva citované Európske normatívy chránia národnostné práva nie Slovenského národného múzea (SNM) so sídlom v Bratislave, nie Ministerstva kultúry SR, či Ministerstva vnútra SR a nimi riadených, či registrovaných organizácií, ale chránia práva nás,  rusínskych obyvateľov Slovenskej republiky, ktorí sme   tvorcami kultúrnych hodnôt. Európske normatívy sú vydané preto, aby Rusíni neboli na verejnosti nikým  ponižovaní, či vysmievaní pre svoju rusínsku národnosť. Preto naše práva na našu kultúrnu prezentáciu na Slávnostiach kultúry  vo Svidníku aj v SNM vo Svidníku majú byť navonok  všetkými uznávané a prezentované ako rusínske. Mali by sa  nazývať, Slávnosti rusínskej kultúry vo Svidníku a SNM – Múzeum rusínskej kultúry vo Svidníku, a mali by sa prezentovať v rusínskom spisovnom jazyku, potom by to bolo  etnograficky správne a po právnej stránke spravodlivé. V rusínskych obciach v Karpatách rusínske obyvateľstvo je autochtónnym obyvateľstvom.  Preto v rusínskych obciach v Karpatách je iba rusínska kultúra.  Právo na svoju kultúru majú aj Ukrajinci, ktorý  sa k nám prisťahovali po roku 1917, keď utekali pred vládou boľševikov v Rusku. Vlasť a pôvod Ukrajincov je na rovinách riek Dnepra a Dnestra, tam Ukrajinci tvorili svoju kultúru, nie v Karpatských horách. Pred rokom 1917 u nás  nebolo Ukrajincov. Ukrajinská kultúra na Slovensku, alebo v Čechách je iba tá, ktorú si Ukrajinci doniesli so sebou z Ukrajiny a nie tá, ktorú oni našli v Prešove, Košiciach, Bratislave či v Prahe. Ukrajinci sa neusadzovali v rusínskych Karpatských dedinách, lebo na dedine žijú iba roľníci, ktorí sa živia prácou na poli. Z  Ukrajiny sa na Západ  sťahovali iba  bohaté vrstvy a vzdelanci, nie ukrajinskí roľníci. Pár vzdelancov sa usadilo aj v rusínskych dedinách a pôsobili ako učitelia v školách alebo ako kňazi. Naučili rusínske deti spievať ukrajinské piesne o kozákoch, o dievčine s menom Haľa, a pod. Ale neovplyvnili rusínsky folklór, ani zvyky, ani materiálnu kultúru Rusínov.

Každý občan, aj Rusín,  môže každých 10 rokov, pri sčítaní obyvateľstva, sa prihlásiť k inej národnosti. Odborník na kultúru v štátnej múzejnej inštitúcii však musí vedieť že, kultúra na dedine sa určuje nie podľa toho, kto ku akej národnosti sa zapíše pri sčítaní obyvateľstva, ale podľa toho, ako sa tento národ nazýval, keď táto kultúra po dlhé stáročia vznikala. Keby riaditelia   múzeí v SNM vedeli podľa čoho sa stanovuje príslušnosť národnej kultúry na dedine, tak  dnes by v SNM nemali problém určiť,  či v múzeu vo Svidníku sú hrable rusínske, alebo ukrajinské, za predpokladu, že  pri sčítaní obyvateľov sa v rusínskej obci 5 občanov zapíše za Ukrajincov a 5 za Vietnamcov a zvyšok obyvateľstva  obce tvoria Rusíni. Hrable s tej rusínskej obce sú stále iba rusínske aj keď s nimi hrabe Rusín, ktorý sa dal zapísať za Vietnamca, či za Ukrajinca, lebo tie hrable pochádzajú z etnika rusínskeho, ktoré tu žije a tvorí svoju duchovnú aj materiálnu kultúru už po stáročia.  A taký „etnicko-určovací“ problém v súčasnosti skutočne majú riaditelia múzeí v  SNM pretože, takú otázku skutočne položili, a neoprávnene i neopodstatnene tvrdili, že v rusínskej obci je ukrajinská kultúra, lebo tam 5 občanov pred 6  rokmi, pri sčítaní obyvateľstva, si zapísali ukrajinskú národnosť. To je jasný dôkaz, že na riadiacich funkciách v múzeách SNM dnes nesedia iba na slovo vzatí etnografi, ale aj „dôveryhodní politici“ a práve títo tzv. „odborníci na kultúru vyrábajú“ národnostno-politické problémy na Slovensku vo vzťahu k  Rusínom.  

Riaditeľ SNM-MUK vo Svidníku, Miroslav Sopoliga, vo svojej najnovšej publikácii tvrdí, že ukrajinská kultúra siaha od Čierneho mora, až po obec Osturňa, okr. Kežmarok  na Slovensku. Slovenské národné múzeum sa týmto výrokom predstavuje dnešnej spoločnosti, ako leninovská politická komunistická ukrajinizačná inštitúcia, nie ako inštitúcia s etnografickým a múzejným  poslaním, skúmať a prezentovať navonok národy a národnostnú kultúru Slovenska takú, akou ona v skutočnosti je. Takáto politicko-ukrajinizačná inštitúcia by na Slovensku malá byť zrušená, ako bolo zrušené OV KSS či UV KSČ, a malá by vzniknúť nová múzejno-etnografická inštitúcia, na pluralitných názorových základoch a s etnografickým a múzejným poslaním. V Osturni vždy bola iba rusínska kultúra. Ukrajinskú kultúru v Osturni nebolo komu vybudovať, lebo tu žili iba Rusíni.  Ukrajinci v Osturni nikdy nežili ani po roku 1917. Na generálnom riaditeľstve SNM v Bratislave by  o tom mali dávno vedieť. Hovorí sa že, v Slovenskom národnom múzeu sú zamestnaní odborníci na národy a národné kultúry a robia odborný etnografický výskum a múzejnú dokumentáciu. Ako to, že na generálnom riaditeľstve v SNM dnes nevedia, že v Osturni, okr. Kežmarok,  Ukrajinci nikdy nežili a že v Osturni je rusínska kultúra a nie ukrajinská?  Taká národnostná politika, ktorá Rusínov vyhlasuje za Ukrajincov, robí zo Slovenská závislý štát od Ukrajiny. A toto vyhlasovanie Rusínov za Ukrajincov na Slovensku nie je v súčasnej dobe opodstatnené ničím, už nie je nikým prikázané, lebo Komunistická strana už nevládne.  Tak prečo sa vo vedení SNM táto problematika nerieši tak ako má, ale je stále poplatná Leninovej národnostnej politike a stratégii na ovládanie strednej Európy? Kto má o to požiadať?

Ukrajina môže byť  právom vďačná predovšetkým Leninovi  za svoju existenciu a za súčasné politicko-mocenské postavenie a za vládnutie  nad Rusínmi a ich územím v štátoch v ktorých žijú v strednej Európe.

Lenže Leninova ideológia a vláda  jeho politickej strany sa už skončila vo všetkých štátoch strednej Európy. Leninove pamätníky a busty zbúrali a vyhodili na smetisko dejín a mala by sa už konečne verejne odsúdiť aj Leninova, pre Rusínov, likvidačná  národnostná politika, ktorá z Rusínov urobila Ukrajincov. To by malo byť verejné  politické  odsúdenie, vo všetkých štátoch, kde žijú Rusíni, aj na Ukrajine. Iniciátorom týchto aktivít by mal byť v prvom rade Svetový kongres Rusínov a  na Slovensku Rusínska obroda Slovenska, keď sa chce prezentovať ako reprezentant Rusínov. Máme aj ďalšie občianske združenia: Slovenská asociácia rusínskych organizácií, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, Spolok rusínskych spisovateľov, Spolok Alexandra Duchnoviča a iné  ktoré by na Slovensku mali byť kýmsi zastrešené, aby vo svojej cieľavedomosti neboli roztrieštené, ako je to v súčasnosti,  ale aby smerovali k rusinizácii a nie k ukrajinizácii Rusínov, ako smeruje súčasné vedenie Rusínskej obrody Slovenska. Zjednocovacej  úlohy na Slovensku by sa pre začiatok, mohli ujať dvaja členovia Rady vlády SR pre národnostné menšiny, ktorí zastupujú Rusínov Slovenska.  Leninovský  nehumánny a likvidačný čin, ktorý viedol k likvidácii rusínskej národnosti v strednej Európe, z ľudskosťou, ani s etnografickou pravdou, nemá nič spoločné.  Rusíni by sa mali viacej snažiť o svoju národnú slobodu ako doposiaľ. Rusínom chýba spoločná komunikácia založená na vedomostiach, komunikácia o príčinách potreby národnej slobody, o príčinách a dôsledkoch ukrajinizácie a o spoločných cieľoch do budúcnosti.  Až potom môžeme uvažovať o národných zábavkách, festivaloch, aj o finančných príjmoch.

Rusíni, učte sa, učte sa, učte sa rusínske dejiny, rusínsky jazyk a literatúru. Naše bohatstvo,  sila a budúcnosť je vo vedomostiach a nie v peniazoch, ani nie vo folklórnych festivaloch, ani nie v mocenských funkciách.

Ján Kaliňák, Svidník