Čolovik, kotryj vyoral hluboku borozdu na kulturňi i narodňi ňivy

V toťim prispevku, kotryj ste pravi začali čitati vam chočeme peredstaviti čolovika, kotryj stojal pri počatkoch rusinskoho obrodžovačoho procesu na Slovensku po roku 1990 a kotryj pri ňim stojit doteper, a to už pomaly dvacet rokiv. Dovolime si povisti, že na Slovensku sja pravdepodobňi nenajdet čolovik, kotryj by v suvislosti s novodobym rusinskym obrodžiňom a všytkymi aktivitami, kotry sut s ňim spojeny nepoznal joho meno. O koho ide? Tym čolovikom neje nichto inšyj jak zakladateľ Rusinskoj obrody - Regionalnoho klubu v Bardijovi, byvšyj dovhoričnyj člen Koordinačnoho vyboru Rusinskoj obrody na Slovensku, jak i člen Rady vlady SR pro narodnosti a etničny grupy za Rusiňiv - Dr. Ivan BANDURIĆ z Barďijova.

Keďže p. Ivan Bandurič sja začatkom juna dožyvat vyznačnoho žyvotnoho jubileja 75 rokiv, prišli sme ho navšťiviti, kde sme ho poprosili či by nemih odpovisti i na paru voprosiv pro čitačiv InfoRusina. Pan Bandurič našu ponuku ochotňi prijal a suhlasil i s tym, žeby sme ho bližše peredstavili vam - našym čitateľom. Lemže samotnyj rozhovor nedokažet v paru voprosoch ukazati čolovika v joho cili širki i hlubki. Proto išťi peredtym jak si budete moči pročitati joho odpoviďi na našy voprosy, vam prinošame joho korotku biografiju, joho „kuriculum vite“.
Dr. Ivan Bandurič sja narodil v maleňkim selečku Strihovcy, kotre sja nachodit na vychodnych svahoch Vihorlatskych verchiv v okresi Snina. Po ukončiňu osnovnoho vzdelaňa, navšťivoval ruske gymnazijum v Humeňim. Po maturiťi pokračoval v študiju na Osvitovoj školi v Braťislavi a na Vysokoj političnoj (dnes by sme mohli povisti politologičňi) školi so zamirjaňom na oblasť kultury a kulturnoj politiky. Svoju diplomovu a rigoróznu robotu zamirjal na funkciju kulturnoho ďiďičstva a pamjatkovoj starostlivosti v okresi Barďijov, kotryj sja stal joho druhym domovom. Stal pri osnovaňu Domu osvety, kotroho byl i direktorom. V roci 1959 nastupil na odbor školstva a kultury byvšoho Okresnoho narodnoho vyboru v Barďijovi jak inšpektor pro kulturu. V joho starostlivosti byli nelem narodny pamjatky, na kotry je okres Barďijov barz bohatyj, ale i muzeja a kina mistnych narodnych vyboriv (teperišňoj samospravy). Dr. Ivan Bandurič by osnovateľom i Okresnoj pamjatkovoj spravy v Barďijovi a jej dovhoričnym direktorom (1971-1992). I ked sja v posľidnych dvadcjaťoch rokoch venujet holovňi rusinski problematici, na svoju byvšu profesiju (kotru vykonaval vecej jak tridcet rokiv) nezanevril, pravi naopak. I ked je už na penziji, furt mat što važnoho povisti do obnovy pamjatok v okresi Barďijov a ked sja mu dašto i neľubit, nehaňbit sja to i otvoreňi napisati a fundovaňi vyargumentovati.

Bylo by toho išťi barzu veľo, što by sja dalo napisati o žyvoťi i roboťi Ivana Banduriča. Na vyrachovaňa všytkych joho aktivit (napriklad i v oblasti poľovnictva a ochorony prirody) by trebalo cilyj serijal člankiv, proto spomeneme lem jednu, na kotru je zvlašť hordyj, že sja mu, spolu so šyrokim kolektivom spolupracovňikiv od Prahy až po Barďijov, podarila. Tou aktivitou byla uspišna rekonštrukcija barďijovskoj mistskoj pamjatkovoj rezervaciji, kotru si už v roku 1986 všimla nadácia ICOMOS. Tota nadacija posobit pri Organizaciji spojenych naroďiv pro nauku, vzdelavaňa a kulturu (UNESCO). Pravi v roku 1986 sja medžinarodne kuratorijum ICOMOS rozhodlo, že Mistu Barďijov uďilit zolotu medailu za zachranu svojich historičnych pamjatok. Totu medaillu dostal Barďijov jak v ťim časi vobec perše misto v byvšim Československu. Ociňiňa Barďijova zolotou medailou v roku 1986 malo svoju vahu i pro dalše ociňiňa organizaciji UNESCO, kotre dostalo misto o 15 rokiv neskorše. Vybor Svitovoho ďiďičstva na svojim zasidaňu v australskim misťi Kerns, kotra sja uskutočnilo v decembru roku 2000, sja rozhodol zapisati mistsku pamjatkovu rezervaciji v Barďijovi prjamo na listinu Svitovoho ďiďičstva UNESCO.. Tot zapis značit, že historične centrum Barďijova neje lem bohatstvom joho obyvateliv abo Slovenskoj republiky, ale že je i bohatstvom ciloho svita.

Vysoky odborny znalosti, velikyj zapal a nadchnuťa pro robotu zo storony Ivana Banduriča, byli tymi danosťami, kotry nemohli ostati nepovšimnuty. Za svij prinos pro zachranu a obnovu pamjatok Dr. Bandurič dostal i rozny ociňiňa. Za všytky uvadžame lem toty najvyznačňijšy: titul zaslužiloho pracovnika kultury, medailu vzornoho pracovnika kultury (kotru dostal dvaraz), pamjatnu medailu Slovenskoho narodnoho muzeja a Maťici slovenskoj za rozvoj kultury atakdalej. P. Bandurič je i publicisťičňi aktivnyj. Spiolupracoval a doteper spolupracujet s redakcijami odbornych periodik, prispivat do okresnych novinok, ale i do rusinskoho vysylaňa Slovenskoho radija, i do redakcijoch rusinskych periodičnych vydaň Info Rusin nevynimajuči.

Keďže p. Bandurič (jak už sme uveli) sja v junu dožyvat vyznačnoho žyvotnoho jubileja, prišli sme ho domu navšťiviti, kde sme mu položyli paru voprosiv. Choťili sme sja od ňoho doznati jaky sut joho nazory na dalšyj rozvoj narodnoho žyvota Rusiňiv na Slovensku:

Pane Bandurič, ste zakladajučim členom i dovhoričnym predsedom Rusinskoj obrody - Regionalnoho klubu v Barďijovi. Dovhy roky ste byli i členom Koordinačnoho vyboru Rusinskoj obrody na Slovensku a od roku 2003 ste i členom Rady vlady SR pro narodnosti i etničny grupy, kde zastupujete rusinsku narodnosť. Što vas, jak odbornika v oblasti ochrany pamjatok, velo, že sta sja po roku 1989 začali angažovati v narodnoobrodžovačom procesi Rusiňiv na Slovensku?
Svoju odpoviď by jem začal trochu zoširša. Ked jem začal choditi do školy, perše jem sja učil v maďarskoj, poťim v ruskoj a nakonec v slovenskoj školi. Okrem rodnoj rusinskoj kultury jem vse inklinoval i k bohatoj ruskoj kulturi. Keď jem byl v roku 1986 na navšťivi u rodiňi v Americi, tam jem sja peresvidčil, že Američane ruinskoho koriňa sut barz hordy na rusinsku kulturu a na svoje rusinske koriňa. Tota skutočnosť mi dala veliku silu, a tak jem i ja choťil svojou robotou v rusinskym narodňim hnuťu zrobiti všytko pro to, žeby Rusiny na Slovensku (po ťažkim procesi ukrajinizaciji) nanovo ožyli, a žeby nanovo ožyla i bohata rusinska kultúra. Ked jem viďil angažovanosť našych americkych Rusiňiv, dal jem si sam pro sebe vopros, čom sja našy Rusiny haňbjat za svoje rusinske pochodžiňa? Značno negativňi na mene vplyvala ukrajinizacija, bo jem viďil, že ľude na našych selach nechoťili byti Ukrajincami ba dokinca nerozumili ani teatralnym vystupliňam, kotre paradoksňi mali hovoriti o nich, o jich žyvoťi, o ich radosťach i smutkoch. A keď naša rusinska kultura dostala po roku 1989 „zelenu“, považoval jem za svoju povinnosť začati robiti tak, žeby sja našym Rusinom navernula jich stračena hordisť na svoje rusinske pochodžiňa, kotre jim nasilno vžala stalinska ukrajinizacija v pjatdesjatych rokoch minuloho storiča, a kotra vo svojich reziduach pokračujet doteper.

Jaky sut podľa vas najvažnijšy problemy Rusiňiv na Slovensku? Je podľa vas vekšym nebezpečenstvom asimilacija (či už prirodžena abo i zamerňi nastavena, napriklad v cerkovno-duchovňim žyvoťi) abo teperišňa ekonomična kriza, o kotrij sja už objavili vtipy, že Rusiňiv na Slovensku vlastňi nijaka nova ekonomična kriza nepostihla, protože naš regijon je už 20 rokiv v permanentňi ekonomičňi krizi i upadku?
Najvažňijšym problemom pro Rusiňiv na Slovensku je to, že silna ukrajinizacija nam zobrala novovychovanu inteligenciju, kotra vyrosla v rokoch 1952 - 1992. Časť toj inteligenciji sja sice vernula ku Rusinom, ale vekša časť sja furt haňbit vernuti sja nazad k materinskomu rusinskomu jazyku, ku joho kulturi abo je jednoducho pasivna a svoje rusinske koriňa projavujet lem tym, že raz - dva raz v roku navštivit dajakyj folklornyj festival. V ťi suvislosti choču uvesti priklad maloho Vasiľka: Malyj Vasiľko chpal na zemľu a za tri dny lem vse plakal i plakal. Toto už nevytrimala joho dobra babka, a tak sja ho sprosila: „Vasiľku, tak ťa duže bolit nožka išťi i na treťij deň?“. A vnučik Vasiľko ji na to odpovil: „Ne, babko, nebolit, ale ja sja haňbju perestati plakati“. Tot priklad platit i na tych, kotry byli dakoli Rusinami, poťim sja stali Ukrajincami a teper nepatrjat ani k Ukrajincom, ani k Rusinom a ani sja nijak neangažujut v zachovavaňu i šyriňu rusinskoj kultury. Dalšym problemom je, že cerkovny predstavitele sja nechoťat prihohvarjati k Rusinom jich materinskou rečou, ani neprojavujut interes robiti pastoraciju pro Rusiňiv, žeby byli jak dobrymi grekokatolikami (abo i pravoslavnymi) tak i Rusinami v duchu zaveriv 2. Vatikanskoho koncilu, ale i v duchu osnovnoho christijanskoho principu. Tot princip spočivat vťim, že treba brati všytkych ľudej za rovnocinnych bez rozďilu rasy, pohlavja, viku, narodnosti či jazyka. Lemže što vidno v našych sela i mistoch? Dalej pokračujet slovakizacija cerkovnych obrjaďiv, čim mnohy duchovny otcjove zabyvajut na slova odkaziv rusinskych buditeliv, z kotrych skoro všytky byli i svjaščenikami abo i jepiskopami, jak napriklad: Alexander Duchnovič, Alexander Pavlovič, Josif Gaganec, Pavel P. Gojdič, kotryj terpil v arešťi jak za viru, tak i za svoje rusinske peresvidčiňa. Takže jak sut najvekšy problemy Rusiňiv na Slovensku? Naj sja nehaňbjat za svoji rusinskyj koriň, naj budut hordy na svoje pochodžiňa tak jak sut hordy i prislušnicy ostatnych naroďiv.

Osobitne postaviňa v ramci vzťahiv s inšymi narodnosťami majut vzťahy Rusiňiv s predstaviteľami ukrajinskoj narodnostnoj nenšiny, kotry doteper nechoťat uznati ekzistenciju samostatnoj rusinskoj narodnosti či už na Slovensku abo i v inšych krajinach. Predstavitele toj narodnosti donekonečna tverďat, že Rusiny sut lem dajaky „neprobudženy“ Ukrajincy, tzv. Rusiny-Ukrajincy, abo jak dakoli tverdili „najzapidňijšyj konarik ukrajinskoho stromu“. Mat v taki situaciji vobec zmysel uvažovati o bližši spolupraci s dakym, kotryj tverdit, že Rusiny vlastňi ani neexistujut?
Interesnou skutočnosťou je to, že v teperišnych ukrajinskych organizacijoch na Slovensku sut v perevažňi miri rovnaky funkcijonare, kotry do pjatdesjaťoch rokoch byli Rusinami, ale koli dostali teply mista, stali sja z nich Ukrajincy. S nima je to tak jak i s malym Vasiľkom, o kotrim jem už hovoril. Samozrejmi, že majut pravo byti Ukrajincami, bo Ustava Slovenskoj republiky umožňujut každomu občanovi holositi sja k takij narodnosti, kotra jest joho serdcu najbližša. Ale oni zabyli na skutočnosť, že nemajut pravo peresvidčovati Rusiňiv, že sut Ukrajincami. Teperišny funkcijonare Sojuzu Rusiňiv-Ukrajinciv na Slovensku barz slabo porozumili demokratizaciji našoj spoločnosti, jak i osnovnym občanskym pravam každoho čolovika. Rusiňiv nazyvajut všelijakymi nazvami, lem ne takym jak choťit sam narod. Metody, kotry pri svoji činnosti použyvajut, nerešpektujut vysledky zrachovaňa ľudej, kotry u nas byli v rokoch 1991 a 2001. Tym, že neustale tverďat, že oni zastupujut narodnosť „Rusiňiv-Ukrajinciv“, ku kotrij sja nepriholosil nichto, dokince ani oni sami, poperajut samu podstatu možnosti porozumiňa medži Rusinami i Ukrajincami. Zato jem i z poziciji člena Rady vlady SR pro narodnosti i etničny grupy podal podňet na zminu nazvu Sojuzu Rusiňiv-Ukrajinciv, a to tak, žeby po joho upravi bylo bez jakychkoľvek pochyb jasne, že ide o organizaciju ukrajinskoj menšiny a ne dajakych neekzistujučich „Rusiňiv-Ukrajinciv“.
Predstavitele ZRUSR často tverďat, že Rusinska obroda rozďilila naš narod. Na tot argument mušu uvesti, že Rusinska obroda nikoho nerozďiľujet, ale lem robit svoju robotu, kotra spočivat v narodňim probudžiňu Rusiňiv. Byli to pravi predstavitele ukrajinizačnoho procesu, kotry v pjaťdesjaťoch rokoch minuloho storičja rozbili narod, a to tak, že chto nechoťil byti Ukrajincom, tot sja radši začal holositi za Slovaka. Čom vlastňi bylo potribne začali likvidovati Rusiňiv jak narodnosť i so svojim rusinskym koriňom? Komu a čomu to pomohlo? Aj tot fakt treba viďiti. My, Rusiny na Slovensku chočeme byti Rusinami a „pomič“ od tych, kotry od nas odyšli nepotrebujeme. My bojujeme nelem za tych 54-tysjač Rusiňiv, kotry sja priholosili k rusinskomu materinskomu jazyku, ale i za ostatnych, što nenašli odvahu, abo chuť sja k ňomu priholositi, ale kotry majut rusinske pochodžiňa a žyjut vo vecej jak 253 sel Prjašovskoho a Košickoho kraja.
Funkcijonare ukrajinskych organizacijoch vse hovorjat o spajaňu sja s Rusinami, ale lem s tymi, kotry sja holosjat ku Rusinom. A kde sut toty Rusiny, što si pišut inšu narodnosť? Ne, to ne my sme po roku 1990 rozďilili „naš ruskyj narod“, ale ho rozďilila a rozbila nasilna nedemokratična stalinska ukrajinizacija.
Takže jem za spolupracu s každym, chto sobi neprisvojujet našu rusinsku kulturu, to značit na principi rovnoho s rovnym. Chto neuznavat nas Rusiňiv za osobitnu narodnosť, s takym sja, na žaľ, nedast spolupracovati.

V čim vidite rezervy teperšňoho rusinskoho obrodžovacoho procesu? Čom sja dakotry veci rišat tak pomaly? Je to vťim, že chybit vplyvna, rusinsky orjentovana ekonomična a politična lobby abo je to zapričinene velikou nejednotnosťou a rozdrobenosťou rusinskych organizaciji na Slovensku, kotrych je dnes už ťiľko, že vecej jich u nas majut može lem Romove - Cigane?
Rezervy vidžu v ťim, že nestačit lem konštatovati, že my Rusiny mame krasny spivanky a bohatu rusinsku kulturu. Nam sja treba vecej angažovati v rusinski roboťi a navertati sja k našym rusinkym koriňom, kotry sme do velikoj miri stratili. To sja tykat jak teperišnych funkcionariv a čleňiv rusinskych organizacijoch, tak i nas - všytkych Rusiňiv na Slovensku. My, Rusiny na Slovensku duže slabo davame do praktičnoho žyvota všytky prava, kotry nam umožňujet naša ustava a dalšy dokumenty vrataňi medžinarodnych dohod a zmluv o ochraňi prav narodnosťoch a menšinovych jazykiv. Malo v kotrim narodňim hnuťu ľude odmitajut svoje pismo (azbuku či kiriliku) a kulturu svoho naroda. U Rusiňiv na Slovensku je barz slaba hordisť na svoje pochodžiňa, na svij rusinskyj rod. I tvorcja modernoho slovenskoho jazyka Ľudovit Štur sja prihvarjal k našym buditeľom, že treba urobiti všytko pro to, žeby sja naša rusinska kulturu choronila a širila. Prislušnik inšoho naroda ociňil našu kulturu , ale mnohy Rusiny sja haňbjat za svoje rusinske pochodžiňa.

V ťim roku sja dožyvate vyznačnoho žyvotnoho jubileja. Što by ste si do dalšych dni želali, žeby sja vam spolnilo či už v osobňim žyvoťi abo v slovenski spoločnosti, s osobitnym zamirjaňom na Rusiňiv?
V osobňim žyvoťi si želaju mnoho zdorovja ciloj rodiňi i sobi. V rusinskim žyvoťi si želaju, žeby odkaz velikych našych rusinskych buditeliv byl povnenyj každym Rusinom a žeby cerkovny hodnostare a duchovny otcjove sja prihvarjali k Rusinom po rusinsky. Pro našu inteligenciju, najme pro učiteliv sobi želam, žeby neuťikala od rusinskoj kultury, od kultury svojich ďiďiv a rodičiv, žeby svojich potomkiv, žakiv a študenťiv veli po rusinski vyoraňi borozďi. Naj naša rusinska borozda bude hluboka a plodna i v rozvoju rusinskoho školstva a ciloj rusinskoj kultury.