Cynická zmena múzea Hagia Sofia na mešitu pripomína výsmech silného voči slabému

Sebavedomé politické vedenie zvyčajne nepociťuje potrebu mikromanažovať každý detail histórie a geografie.

Hagia Sofia, kedysi najväčší kostol na svete a dnes múzeum, sa má stať mešitou. Toto rozhodnutie tureckého lídra Recepa Tayyipa Erdoğana je popretím rozhodnutia otca súčasného Turecka Mustafu Kemala Atatürka z roku 1931 premeniť posvätný priestor na sekulárne múzeum. Tento krok vyvoláva u kresťanov zármutok a tí, ktorí stále berú vážne vytrácajúcu sa tureckú tradíciu tolerancie, proti nemu protestujú.

Istanbul nemá nedostatok mešít. Podmaňujúca krása budovy mohla zjednocovať katolíkov, pravoslávnych, moslimov i sekularistov, ktorí oceňujú spoločné dedičstvo. A možno by mohla slúžiť aj ako odkaz tým, čo túžia rozdúchať staré plamene nenávisti. Teraz sa z nej však stala rozbuška. Nech bude krátkodobý politický zisk pre tureckého prezidenta akýkoľvek, je pravdepodobné, že nakoniec preváži dlhodobé poškodenie reputácie Turecka.

Nové mená či pamätníky
Toto rozhodnutie je nepríjemnou pripomienkou pre každého, kto si pamätá totalitnú minulosť východnej Európy. Nacistickí okupanti menili názvy ulíc jedným spôsobom (napríklad na Hitlerstraße), komunistickí okupanti ich menili iným (napríklad na Leninov prospekt). Nové mená dostali celé mestá i regióny: Caricyn sa premenoval na Stalingrad a neskôr na Volgograd. Cieľom bolo upevniť nový poriadok a jeho úspechy vo vedomí verejnosti a súčasne vymazať spomienky na minulosť.
Kremeľ sa po roku 1945 zvlášť intenzívne zaoberal spomienkami na predvojnovú dobu „buržoázneho nacionalizmu“ v okupovaných krajinách. Svet, ktorý ešte nepoznal sovietsku nadvládu, sa mal stať nielen vzdialeným a opovrhovaným, ale stále viac aj úplne nepredstaviteľným. Z knižníc mizli knihy a cintoríny, vojnové pamätníky a kostoly či synagógy sa búrali alebo menili na iné účely.

Po roku 1989 táto vlna zmenila smer. Názvy ulíc a sochy zo sovietskej éry sa odstraňovali ako nenávidené symboly zahraničnej okupácie. Niektoré pamätníky boli premiestnené do tematických parkov či múzeí a len niektoré zostali pre svoju umeleckú hodnotu stáť na svojom pôvodnom mieste. Na tabuliach pribudli nové názvy. Vo Vilniuse si napríklad uctili Island: Islandijos gatve je pripomienkou toho, že vo februári 1991 táto malá severská krajina statočne uznala obnovenie litovskej nezávislosti. Zvyšok sveta vtedy ešte nechcel riskovať sovietsky hnev. Len nedávno v Prahe premenovali miesto pri ruskej ambasáde na Námestie Borisa Nemcova, aby si uctili zavraždeného opozičného politika.

To všetko sú kroky, ktoré podnikli slabí zo vzdoru voči silným. S tým, ako sa prvýkrát nadýchli slobody, chceli niekdajšie ujarmené národy svoju históriu späť, a to aj napriek tomu, že sa báli alebo sa ešte stále boja ruskej schopnosti vytvárať chaos a tlak. Symbolický vzdor znamená aj to, že sa každý môže cítiť statočnejšie, čo je dôvod, prečo by tí, ktorí považujú čínsku komunistickú stranu za hrozbu, mali hľadať ľudí podobného zmýšľania. (Stretneme sa na Tibetskej ulici.)

Je to prejav slabosti
Erdoğanovo cynicky triumfalistické rozhodnutie vo veci bývalého kresťanského chrámu je opačným príkladom, pretože je ukážkou toho, ako silný uplatňuje svoju moc voči slabému. Pozostatky ortodoxnej cirkvi v Turecku z politického hľadiska nič neznamenajú. Akákoľvek ich zahraničná podpora znamená riziko a prezident by ju len privítal, pretože by potvrdila jeho naratív, že Turecko ohrozujú zlovoľné zahraničné sily. Ani tým, že útočí na Atatürkov odkaz, nemá čo stratiť: kedysi mocný sekularistický establišment je v troskách.

Niekedy víťazi skutočne musia prepisovať históriu a prekresľovať mapy. Niekdajšie slávne kultúry, jazyky a tradície sa po tvrdom tlaku dostanú do bodu, odkiaľ už niet návratu. Kto si dnes pamätá na starých Prusov, bratrancov dnešných Litovčanov, ktorých osudom bolo nielen zmiznúť, ale aj prenechať meno svojim nemeckým dobyvateľom?

Ale nadradený prístup v kultúrnej oblasti prezrádza aj slabosť. Sebavedomé a odolné politické vedenie zvyčajne nepociťuje potrebu mikromanažovať každý detail histórie a geografie. Naopak, dáva prednosť pravde pred dogmou a vyvíja úsilie, aby uspokojilo ľudí odlišnej tradície či výzoru. Hagia Sofia bude aj naďalej dominovať istanbulskej panoráme a histórii, a to ešte dlho po tom, čo krehké ego a nesmierne ambície súčasného prezidenta spočinú v minulosti.

Edward Lucas
Autor je britský novinár a spisovateľ

Zdroj: 
https://dennikn.sk/1965893/cynicka-zmena-muzea-hagia-sofia-na-mesitu-pripomina-vysmech-silneho-voci-slabemu

Foto: 
Autor – TASR/AP