DAD si pripísalo ďalšiu z vydarených premiér

Na záver pracovného týždňa potešilo prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD) svojich priaznivcov ďalšou premiérou zo svetovej literárnej klasiky - dramatizáciou Cervantesovho románu Don Quijotte de la Mancha v réžii Matúša Oľhu. Dávny príbeh hrdinu, pre ktorého je charakteristický boj s veternými mlynmi, zarezonoval svojou aktuálnosťou aj v dnešnej dobe. Umocnili ju niektoré vtipné bonmoty a prvky súčasnej kultúry. Po niečo vyše hodinovom predstavení diváci ocenili snaženie hercov záverečným skandovaným potleskom.

"Tu v DAD je to pre mňa vždy mimoriadna udalosť, pretože tu panuje príjemná atmosféra. Cítim sa ako doma vo svojej rodine. Očarujúce bolo pre mňa zistenie, že funguje tento komplikovaný projekt, ktorý sa vyše 500 rokov pokúša oživiť taký model človeka, ako je Don Quijotte, teda človeka, ktorý napriek stretu s realitou je schopný a ochotný ísť za svojím ideálom," povedal po premiére režisér M. Oľha.

A čo robí s režisérskou dilemou, že niektoré veci mohli byť urobené inak? "Za tie roky som sa už naučil odkladať si tieto pocity na druhý deň. To sa ani nepatrí pripúšťať si ich v deň premiéry. Mám tu veľa priateľov a známych, s ktorými si vychutnávame narodenie nášho diela a z ostatného sa neskôr pokúsime poučiť pre ďalšiu prácu."

Po premiére mal dobrý pocit aj predstaviteľ hlavnej postavy Jozef Tkáč (na snímke), ktorý priznal, že sa jej na začiatku obával. "Najprv sa mi Don Quijotte zdal byť nudný, ale po prečítaní dramatizácie Vasiľa Turoka som sa už nebál a snažil som sa robiť, čo som mohol. Aj keď je vždy prítomná určitá tréma. Boli aj isté výpadky textu, ale človek to nahradí svojimi slovami. V tom už máme dlhoročnú prax."

Pripustil, že počas predstavenia boli aj momenty, kedy mal strach. "Najmä v scéne, keď ma Jožko Pantlikaš hodil ako vrece zemiakov. Je to silný chlap, ale dopadol som dobre. Na pevnej zemi je to už v poriadku. Ešte jedna vážna situácia bola na lustri. Nebojím sa výšok, ale obával som sa, aby sa niečo nezlomilo a nespadol som dolu na hlavu," uzavrel so smiechom J. Tkáč.