Dali ma učiť ruštinu do nemocnice. Tam som pochopil, čo bude mojím povolaním.

Ako lekár a vedec pochodil celý svet. Nikdy sa za svoju rodnú rusínčinu nehanbil a nikdy sa ňou netajil. Hoci zmaturoval v ruštine a azbuka je mu dodnes blízka, myslí si, že je na čase, aby rusínčina prešla na latinku – v záujme udržania mladých Rusínov. Tvrdí to MUDr. Michal Šteňo, predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska, ktorý oslávi 5. novembra svoje 80. narodeniny.  
 
Narodili ste sa v Klenovej neďaleko Sniny. V roľníckej rodine, kde ste vyrastali, nebolo samozrejmé pomýšľať na odchod z gazdovstva. Spomínate si, čo vás v mladosti ovplyvnilo, že ste v neskoršom veku vykročili za hranice svojho regiónu?
Veľmi si pamätám na našu školu v Klenovej, keď k nám prišli učiť mladí učitelia, absolventi učiteľského seminára v Užhorode. Po národnostnej stránke to boli veľmi pokrokoví a nadaní ľudia. Tak som vlastne hneď od začiatku prirodzene vnikol do azbuky. A aj keď bola vtedy vojna a celá dedina bola každú chvíľu svedkom nejakého nešťastia, spomínam si, ako sa nám títo učitelia napriek udalostiam venovali a zorganizovali nám napríklad výlet do Užhorodu.

Kde sa vzal podnet, že ste neskôr nezostali v Klenovej, ale pokračovali ste v  učení ďalej?
Hneď, ako sa skončila vojna, prišli nové možnosti. Roky vojny spôsobili aj to, že som rýchlo vyrástol z detských predstáv. Len čo sa objavila možnosť ísť na osemročné ruské gymnázium v Humennom, šiel som tam.  

Čo vás motivovalo, že ste sa potom rozhodli pre medicínu?
O pedagogickom smere som vedel, že nie je pre mňa. Dlho som uvažoval o práve, ale keď som sa dozvedel, ako po vojne po jedinom roku štúdia urobili zo študentov hotových právnikov, odmietol som to.
V tom čase bola možnosť učiť ruštinu na prípravných kurzoch, tak som začal učiť ruský jazyk zamestnancov v humenskej nemocnici. Postupne som sa skamarátil tu s jedným lekárom, tu s druhým a rovnako i s pracovníkmi nemocnice. Všetky tieto kontakty prispeli k tomu, aby som zistil, že toto povolanie by mohlo byť mojou cestou, a tak som sa prihlásil na prijímacie skúšky na lekársku fakultu v Bratislave.

Kedy ste si uvedomili, že patríte k národnosti, ktorá si vyžaduje určité vnútorné rozhodnutie – či sa budete hlásiť k Rusínom alebo k Ukrajincom?
Počas štúdií na ruskom gymnáziu nám zaviedli ukrajinčinu. Mňa to zastihlo už len posledný jeden či dva roky štúdia. Nemôžem povedať, že by sme boli a priori proti nej, lenže súviselo to aj s tým, že sme sa z nej dovtedy takmer nič neučili. Ak máte osem rokov gymnázia v ruštine a ste kompletne odchovaní na ruskej literatúre, tak keď vám medzi ruských spisovateľov sem-tam prenikol nejaký ukrajinský, nebolo na tom nič neprirodzené. Ale musím povedať, že najmä riaditeľ gymnázia Štefan Bunganič mal obrovskú zásluhu na tom, že ruské gymnázium zostalo ruské a že tam nezačal dominovať ukrajinský prvok.

Čo v tých časoch zbližovalo Rusínov, ktorí boli mimo svojho kraja – robili sa napríklad zábavy ako dnes?
Neboli sme organizovaní, dokonca boli aj predsavzatia, že založíme nejaký krúžok, iniciatívu, zostalo však len pri spontánnosti. Necítili sme takú potrebu. Ale čo nás asi najviac zbližovalo, boli odchody na každé sviatky domov. Sviatky totiž bývali posunuté a každý si to s povinnosťami zariadil tak, aby mohol na ne odísť. Vlaky na východ bývali totálne nabité. Jedno bolo jasné od začiatku, od chvíle, ako sme nastúpili, tam už nebolo žiadnej inej reči ako rusínskej. Debatovalo sa len po našom. 

V 90. rokoch sa situácia Rusínov zmenila. Vašou „parketou“ sa stalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, kde ste od jeho založenia v roku 1995 predsedom. Čo vás k tomu pritiahlo?
Mňa to nemohlo od začiatku nechytiť. Nikdy som nehovoril, že by naši ľudia mali byť niečo iné než Rusíni.

Aký máte názor na azbuku v spojení s písanou rusínčinou a prípadným prechodom na latinskú abecedu?
Mne je azbuka blízka, ale prišiel som k názoru, že aj napriek tomu, že je blízka mojej generácii, nebol by žiaden veľký problém, aby sa z nej prešlo na latinskú abecedu. Navyše, Rusíni by neboli prvým takýmto národom. Takže vedel by som si takúto zmenu predstaviť.

Čo podľa vás dnes najviac chýba v rusínskom hnutí?
Jednoznačne najviac chýba rusínske školstvo. Mladí prechádzajú na slovenčinu. Potom sa ani nečudujme takej situácii, ako som videl na hraniciach, že len čo naši Rusíni prekročia hranicu z Ukrajiny na Slovensko, akoby automaticky – tým, že už sú na Slovensku – začínajú hovoriť po slovensky. Neuvedomujú si, že tu je „ich“ kraj, kde môžu a majú hovoriť slobodne po rusínsky. Ale netreba zabúdať, že veľa práce v neprospech Rusínov urobila slovakizáciou aj cirkev.

Na rusínskych podujatiach ste často aj v spoločnosti mladých Rusínov. Ako vidíte budúcnosť, dokáže sa rusínstvo udržať?
Je pozitívne, že mnohí, ktorí sa zapájajú do našej činnosti, cítia svoje rusínske korene, je to z nich vidieť. Žiaľ, prevažná väčšina mladých už hovorí len po slovensky. Teší ma, že sa tu pre nich otvárajú možnosti, ako bola aj nedávna rusínska zábava v Bratislave. Keď si zoberiete, že za týždeň sa vypredalo 430 lístkov, tak nejaký vzťah v nich musí byť! Prichádza ich toľko, že sa tam musia hľadať nové stoličky, lebo záujem je veľký. Je to fantastické. Pritom ide prevažne o vysokoškolákov. Mnohí mladí Rusíni, ktorí prichádzajú do Bratislavy študovať, sú prekvapení, aké tradície sa tu udržiavajú.
 
 
*********
doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc.
Narodil sa v roku 1931 v Klenovej v okrese Snina. Ukončil ruské gymnázium v Humennom, absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Bol na študijných pobytoch v Anglicku, bývalej Juhoslávii, bývalom Sovietskom zväze, v Nemecku, vo Švédsku, Švajčiarsku, v USA či v Rakúsku. V rokoch 1972 – 1986 bol primárom I. ortopedickej kliniky v Bratislave, v roku 1986 bol pri založení II. ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave – Ružinove, ktorú viedol ako prednosta až do dôchodkového veku. Aj po nástupe na dôchodok naďalej nepretržite pracuje ako ortopéd vo Fakultnej nemocnici Milosrdní bratia v Bratislave.
Má za sebou bohatú vedecko–výskumnú činnosť, počas lekárskej kariéry dlhodobo pôsobil ako národný delegát vo vedení Európskej federácie ortopedických a traumatologických spoločností, bol  mnohonásobným účastníkom kongresov Svetovej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti po celom svete

Text a foto: Táňa Rundesová