David Kollár Band

Po koncertoch kapiel

Už jsme doma pred troma týždňami a Karpina a spol. pred dvoma, ktoré si razili cestu k úspechu (ska-)punkovým rýpadlom sme si v Holičstve prišli na svoje aj my. Fanúšici jazzu si minulú sobotu kľakli na kolená a ďakovali Bohu zato, že im na uši zoslal balzam v podobe Dávida Kollára a jeho kapely Dávid Kollár Band. Keď som sa v piatok večer (teda deň pred koncertom) chystal von, nevedel som sa odtrhnúť od televízora. Nemyslite si, že som nejaký TV maniak a blikajúca krabica mi nedá spávať. V ten večer som totiž s pocitom lokápatriotizmu (a priznávam, že aj pýchy) v hrudi počúval chválospevy na moje (a naše) rodné mesto. Konečne som nemusel prepnúť z JOJ-ky na iný kanál, lebo sa tam v súvislosti so Svidníkom nerozprávalo len o truhlách, kozách, ani iných poľnohospodárskych zvieratách.

Sledoval som ČT2, kde pravidelne chodí program bývalého člena kapely Bez ladu a skladu Michala Kaščáka, Ladí-Neladí o mladých, i keď nie neznámych kapelách z Česka a Slovenska. Pán Kaščák opísal Svidník ako kultúrne mes to s vynikajúcim rockovým klubom, Holičstvom, kde sa ľudia skvele bavia, kde koncerty nemajú konca-kraja, pretože nenásytný dav si donekonečna pýta prídavok. Dokonale naladená a zábavychtivá (nielen) mládež vraj u nás dokáže umelcov vyburcovať k nadľudským výkonom. Koncert z minulej soboty (t.j. 18.10.) nezaostával za týmto opisom ani o kúštik. Po vstupe do klubu ma ovanula príjemná jazzová atmosféra. Sviečky, vypnuté svetlá, jukebox fičal o poznanie tichšie. Keďže som mal popoludní povinnosti, ktoré sa natiahli až do neskoršieho večera, prišiel som do „rocklandu“ presne na desiatu. Ľudia už čakali na vystúpenie. A potom (asi o dvadsať minút) sa to začalo.

Členovia kapely Dávida Kollára sa po výstupe na pódium ukázali ako Páni hudobníci. Keď spustili, úplne som pri ich jazze vypustil z hlavy všetky veci. Nebol to ten jazz, ktorého harmóniu rozdal frontman tesne pred koncertom akordicky zapísanú na kúsku papiera. Bolo vidieť, že sa nespoliehali len na svoju technickú zručnosť (i keď ňou boli obdarení). Nie. Chalani očividne išli na istotu, žiaden tón nebol náhodný, každý jeden prvok bol presne načasovaný, mal svoje miesto a celý koncert mali nacvičený vopred. Zaváhania neexistovali. Nebolo to jamovanie podľa nejasne určených mantinelov. Šikovný gitarista s neuveriteľnou fantáziou, bubeník, ktorý sa nestaral len o rytmus, ale krásne svojou dynamikou gradoval, či utlmoval jednotlivé časti piesní a basák s rýchlymi prstami, čo vyhrával do pozadia a urobil z piesní leto aj jeseň s celou ich živosťou a všetkými farbami.

Mne osobne sa páčila ich hra so syntetizátormi, keď napríklad ba sák sám opakovaním a nahrávaním istých fráz sám na pódiu doslova „postavil“ pesničku. A len chvíľu predtým gitarista do harmonických platforiem zakomponoval melódie ľudových piesní a notoricky (aspoň mne) známej Kaťuše a pripravil tým príjemné prekvapenie, kto ré po predchádzajúcej smutnej pasáži rozveselilo. Bol som tiež uchvátený štýlom, akým bubeník hral. Jeho hra mala srdce a hlavu, no a samozrejme šikovné ruky. Celý koncert mal len jedinú chybičku. Taký malý detail. Bolo to krátke. Ale aby som parafrázoval slová Michala Kaščáka z úvodu, u nás nemáme nikdy dosť a nestačila by nám ani ďalšia hodina naviac. Po vystúpení sa dobre naladení ľudia venovali konverzácii a konzervácii (nie ovocia, seba :-D). Ja som sa pomaly pobral domov, lebo som človek, čo nevyhnutne potrebuje spánok a len málokedy sa mu dostane požadované množstvo tohto luxusu. Aj keď som ráno zistil, že tento tovar pre mňa zrejme zostane aj naďalej nedostatkový, mal som pocit, že toto bola ďalšia výborne zorganizovaná a úspešná akcia Holičstva. A že ich ešte určite bude kopa.

-jkk-