Dejiny boja o prežitie

Píše Alexander Duleba, riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku

 

1. Kto sú vlastne Ukrajinci a ako sa líšia od Rusov?

Existujú dve základné teórie o tom, ako vznikajú národy.

Podľa prvej, ktorá je produktom národného obrodenia v 18. a 19. storočí, sú etniká niečo ako nerasty, nemenné a zviazané so zemou. Podľa tejto teórie Ukrajinci existovali už v čase Kyjevskej Rusi, ktorú tvorili spoločne s Rusmi a Bielorusmi – podobne ako na našom území už za Veľkej Moravy boli Slováci. Toto je historická škola, ktorá hľadá pre národy veľkú minulosť a snaží sa vzbudiť hrdosť na národ a tým aj veľké očakávania do budúcnosti.

Podľa druhej teórie, ktorá vznikla neskôr najmä v rámci pozitivisticky zameranej historiografie a antropológie, národy nie sú nemenné, ale postupne sa formujú, národ tvorí skupina ľudí, ktorá má spoločný osud, vytvára si jazyk, spoločné mentálne charakteristiky, elitu, inštitúcie. Podľa tejto evolučnej teórie došlo k sformovaniu osobitnej ukrajinskej identity v čase kozáckych povstaní v 17. storočí.

 

2. Čo najdôležitejšie musím vedieť o ukrajinskej histórii?

Veľká časť Ukrajiny – najmä oblasti priliehajúce k Čiernemu moru - bola historicky územím nikoho, čo vyplýva už z názvu – historicky to bola v-krajina či u-krajina, niečo, čo je na okraji, na periférii - pre Poľsko, Litvu, neskôr osmanské Turecko aj pre Rusko.

Stáročia toto územie nikto nevedel kontrolovať, bola to totiž cesta, po ktorej od 2. storočia, keď sa začal pohyb národov, prechádzalo pätnásť migračných vĺn z Ázie. A na ceste sa dom alebo štát budujú ťažko.

Ukrajina bola teda pre stredovekú Európu niečo ako „prvá Amerika“ – územie nikoho, kam utekali z Európy tí, ktorí mali problémy so zákonom.

Až keď ich už bolo priveľa a museli sa začať organizovať, vznikli prvé komunity a vytvorilo sa kozácke hnutie, základ ukrajinskej národnej identity. Kozáci boli prví Európania, ktorí sa naučili viesť vojnu ázijským spôsobom, s pomocou koní a kavalérie, čo im pomohlo pri obsadzovaní území až po ruskú Sibír.

 

3. V čom sa líšia ukrajinské dejiny od slovenských?

Slovenské dejiny sú skôr statické, Slováci ukrytí za Karpatmi neboli nútení natoľko sa konfrontovať so svojimi susedmi a aj vojny ich skôr obchádzali. Stáročia boli súčasťou relatívne stabilného Uhorska.

Dejiny Ukrajiny ako národa žijúceho na rovine sú dejinami vojen a bojov za vlastné prežitie a vlastnú štátnosť: s Poľskom, s krymskými Tatármi, s Ruskom.

 

4. Čo sa stalo s Ukrajinou v Sovietskom zväze?

Ukrajina bola jednou z najbohatších sovietskych republík a východná Ukrajina jediný región ZSSR, ktorý mohol bohatstvom konkurovať Moskve – bol to tučný pupok Sovietskeho zväzu. Hovorí sa, že tu možno ťažiť polovicu kovov z Mendelejevovej tabuľky prvkov, sú tu železná ruda, uhlie a už od 20. rokov minulého storočia sa tu preto rozvíjal najmä metalurgický priemysel. Neskôr v mestách ako Dnepropetrovsk, Záporožie či Charkov vznikal sovietsky kozmický priemysel, začali sa tu vyrábať balistické rakety, v niektorých oblastiach tu vznikali najsofistikovanejšie výrobky na svete.

Urobiť tu kariéru znamenalo dostať sa na špicu sovietskej nomenklatúry a po smrti Stalina boli ďalší traja vodcovia ZSSR – Chruščov, Brežnev aj Černenko – kádre z východnej Ukrajiny. Keď potom Gorbačov začínal Sovietsky zväz reformovať, najväčšiu opozíciu mal práve na Ukrajine – vtedajšej ukrajinskej elite model Sovietskeho zväzu vyhovoval, pretože mu vládla.

Počas boomu v časoch Sovietskeho zväzu sa počet obyvateľov viacerých miest na východnej Ukrajine za desaťročie zmnohonásobil, ako tam prichádzali za prácou ľudia desiatok národností – Rusi, národy zo strednej Ázie, Bielorusi. Ich spoločným dorozumievacím jazykom bola ruština, aj preto je východná Ukrajina dodnes ruskojazyčná. Túto ruskojazyčnosť si však netreba mýliť s ruskou etnicitou – ani obyvatelia, ktorých materinským jazykom je ruština, sa vôbec nemusia cítiť ako Rusi a ruský separatizmus na východe Ukrajiny nie je etnickým separatizmom. Tunajší obyvatelia neprejavujú ani tak nostalgiu za spojením s Ruskom, skôr nostalgiu za spojením so Sovietskym zväzom a postavením, ktoré v ňom východná Ukrajina mala.

 

5. Čo sa stalo na Ukrajine pri rozpade Sovietskeho zväzu?

Rozpad Sovietskeho zväzu si netreba predstavovať ako rozpad Česko-Slovenska, ktorý prebehol dohodou, vznikla colná únia a zachovali sa ekonomické väzby medzi krajinami. Sovietsky zväz jednoducho zo dňa na deň prestal existovať a množstvo prirodzených väzieb sa popretŕhalo. Podniky na východnej Ukrajine zistili, že možno boli špičkové vo svojej oblasti, ale všetkých dodávateľov aj odberateľov mali v iných častiach už neexistujúceho štátu a okamžite sa ocitli v existenčných problémoch.

Za prvého prezidenta Ukrajiny bol v roku 1991 zvolený Leonid Kravčuk, ktorý vydržal vo funkcii len tri roky a Ukrajina sa v čase jeho vlády prepadla do chaosu: vznikali masové štrajky, nastala hyperinflácia, ktorá pripravila milióny ľudí o úspory.

V roku 1994 ho vystriedal Leonid Kučma – starý komunistický káder a bývalý riaditeľ Južmašu Dnepropetrovsk, závodu na výrobu balistických rakiet, ktorý bol symbolom túžby Ukrajincov po upokojení situácie a návratu k prosperite spred pádu Sovietskeho zväzu. Počas desaťročnej vlády Kučmu si však celú ekonomiku krajiny rozdelilo pár ľudí, vznikli skupiny okolo niekoľkých nových oligarchov a zvyšok krajiny sa ďalej prepadal do biedy.

 

6. Čo bola oranžová revolúcia a prečo Ukrajine nepomohla?

V roku 2001 si oligarchovia z Doneckej oblasti vybrali Viktora Janukovyča ako svojho zástupcu, ktorý mal prevziať moc v štáte ako premiér a neskôr ako prezident. Aby mu zabezpečili post premiéra, nakúpili hlasy poslancov priamo za hotovosť: jeden dostal 20-tisíc dolárov plus päťtisíc dolárov mesačne počas výkonu mandátu.

V roku 2004 sa potom mal stať prezidentom, ale zmanipulovanie volieb v jeho prospech bolo príliš okaté a Ukrajinci vyšli do ulíc, najmä v Kyjeve a na západnej Ukrajine, a vymohli si opakované voľby.

V nich zvíťazil Viktor Juščenko, ktorý bol prezidentom až do roku 2010. Juščenko a s ním aj Júlia Tymošenková, druhá osobnosť oranžovej revolúcie, sa však chytili do pasce, ktorá, paradoxne, vznikla pôvodne na Janukovyča – právomoci prezidenta a premiéra boli navzájom také previazané, že ak spolu nevychádzali, štátna moc bola paralyzovaná. Vládnutie Juščenka a Tymošenkovej sprevádzali neustále škandály, životná úroveň sa nezlepšovala, a tak v roku 2010 Janukovyč vyhral voľby – tentoraz už férové - s prísľubom, že obnoví poriadok.

V skutočnosti sa mu za tri roky vládnutia podarilo vyrobiť dieru vo verejných financiách vo výške 30 miliárd dolárov a rozkrádanie štátu dosiahlo aj na Ukrajinu nevídané pomery. Janukovyčov syn, profesiou zubný technik, si založil banku, ktorá v rokoch 2011 až 2012 ovládla tisícky malých a stredných ukrajinských firiem. Scenár bol jednoduchý: do firmy prišli štátni úradníci, napríklad hygienici, daňová kontrola alebo požiarnici, a oznámili majiteľovi, že buď firmu za zlomok jej ceny predá banke Janukovyčovho syna, alebo mu pri kontrole nájdu také porušenia predpisov, že tak či tak skrachuje.

 

7. Čo to bol majdan a prečo vznikol? 

Veľká časť Ukrajincov po dvoch desaťročiach sklamaní z vlastných lídrov upierala svoje nádeje na Európu a vítala pripravované podpísanie asociačnej dohody s Európskou úniou na jeseň 2013, ktoré by znamenalo, že Ukrajina by musela postupne začať prispôsobovať fungovanie svojich inštitúcií západným štandardom.

Prezident Janukovyč však po rokovaniach s Putinom v Moskve 9. novembra 2013 vyhlásil, že asociačnú dohodu na summite vo Vilniuse nepodpíše. V Kyjeve a Ľvove vyšli na protest do ulíc študenti a vznikli prvé „euromajdany“ (majdan = námestie). Po necelých dvoch týždňoch, 29. novembra lídri opozície vo Vilniuse oznámili, že protesty sa končia a pokúsia sa ich zopakovať znova vo februári pred ďalším summitom. V ten istý večer však prišiel v Kyjeve prvý brutálny zásah polície, údajne preto, že na námestí bolo treba urobiť miesto pre vianočný stromček.

Násilie proti študentom motivovalo ďalších ľudí, aby vyšli do ulíc a protesty pokračovali v mrazoch niekoľko týždňov.

Kľúčový zlom nastal 10. januára, keď sa Janukovyč rozhodol ísť do konfliktu a parlament prijal balík 12 zákonov, podľa ktorých mohli ísť do väzenia všetci protestujúci, ktorí sa od novembra objavili v uliciach. To demonštrantom vzalo možnosť návratu späť.

Začiatkom februára Putinov poradca Sergej Glaziev v rozhovore pre noviny Janukovyčovi odkázal, že ukrajinský líder musí ukázať, že je doma pánom, ak chce byť naďalej pre Moskvu partnerom, a verejne tak odporučil silové riešenie. Preň sa Janukovyč rozhodol 18. februára, keď prikázal vyčistiť kyjevský majdan. Začalo sa krviprelievanie, keď demonštranti udržiavali na námestiach horiace barikády z pneumatík, čím zabránili vstupu ťažkej techniky, ktorá by ich ľahko zlikvidovala.

V tom čase už boli na námestí najmenej dve skupiny, ktoré sa mohli v schopnosti bojovať rovnať polícii. Prvou boli veteráni z Afganistanu, ktorých bolo 30-tisíc, striedali sa v turnusoch po troch tisíckach, bolo medzi nimi aj šesť ukrajinských generálov. Druhou skupinou bol Pravý sektor, radikálni pravičiari so športovo-vojenským výcvikom.

Jednotlivé skupiny mali Kyjev rozdelený po sektoroch a rozhodujúca bitka sa strhla 21. februára práve na ulici Hruševského, ktorú strážil Pravý sektor a ktorá viedla priamo k parlamentu. Pri útoku Berkutu, ukrajinských špeciálnych jednotiek, zomrelo 40 členov Pravého sektora, ktorí však ukázali väčšie odhodlanie zomierať ako členovia polície – tí sa, ako hlásil do vysielačky ich zúfalý veliteľ, „rozutekali ako šváby“. Policajný kordón sa rozpadol a demonštranti do rána obsadili celý Kyjev a všetky vládne budovy. Prezident Janukovyč v ten večer rokoval so zástupcami Európskej únie, ale situácia už nebola v ich rukách a pravdepodobne hneď po rokovaniach utiekol z Kyjeva.

 

8. Kto je Pravý sektor a prečo sa hovorí, že za ukrajinskou revolúciou boli fašisti?

Pravý sektor je organizácia, ktorej predstavy o ideálnom fungovaní štátu naozaj nie sú príliš vzdialené od fašistických. Hovoria, že občania si nemôžu byť rovní, pretože akademik má mať väčšie práva ako bezdomovec, sú za silný a centralizovaný štát, hlásia sa k odkazu boja za nezávislý ukrajinský štát podľa ideologického programu Stepana Banderu.

Členovia Pravého sektora revolúciu neorganizovali ani nezačali, ale boli prví, ktorí v nej položili životy a zároveň tvorili najväčšiu skupinu z tých, ktorí na Majdane zahynuli. Boli to mladí ľudia, ktorí mali športové návyky, boli trénovaní a na rozdiel od iných skupín na majdane dobre organizovaní.

 

9. Kto boli banderovci?

Stepan Bandera (1909-1959) bol dôstojníkom ukrajinských ozbrojených zložiek, ktoré na konci prvej svetovej vojny bojovali za Ukrajinu proti Poliakom aj Rusom. Po porážke utiekli do Nemecka, kde ich Hitler po nástupe k moci vyzbrojil. V druhej svetovej vojne postupovali banderovci na východ spolu s nemeckými vojskami, ale keď prišli do Ľvova, vyhlásili – na Hitlerovo prekvapenie – nezávislú Ukrajinu a začali bojovať aj proti nemeckým vojskám, ktoré ich predtým vycvičili.

Hitler preto proti nim vyslal ďalšiu skupinu Ukrajincov, Meľnikovcov, počas vojny teda Banderovci bojovali za ukrajinskú nezávislosť proti všetkým – Nemcom, Poliakom, Rusom a v občianskej vojne aj proti Meľnikovcom. Najmä na západnej Ukrajine má Bandera a jeho UPA (Ukrajinská povstalecká armáda) dodnes mnohých priaznivcov.

 

10. Nakoľko sú ukrajinskí nacionalisti či fašisti nebezpeční?

Ako všetci nacionalisti. Počet ľudí, ktorí zdieľajú ich hodnoty, je však na Ukrajine v porovnaní so západnou Európou skôr nižší. Líder pravého sektora a tvár Majdanu Dmitrij Jaroš získal v prezidentských voľbách v lete len 0,67 % hlasov.

 

11. Hrozí nám túto zimu plynová kríza?

Áno, riziko je veľké. Rusko od júna tohto roku Ukrajine nedodáva plyn na jej vlastnú spotrebu, posiela len plyn, ktorý sa prepravuje ďalej do Európy. Na rozdiel od Slovenska však Ukrajina nemá tranzit oddelený od vlastnej distribučnej siete. Keď sa začne ochladzovať a spotreba plynu na kúrenie začne stúpať, Ukrajina nemá ani technicky možnosť zachovať tlak plynu, ktorý posiela cez Slovensko na západ, bez toho, aby kompletne odpojila od plynu svoje najväčšie mestá, čo je ťažko predstaviteľné.

Pravdepodobne teda začne znižovať tlak na výstupe smerom na Slovensko, čo Rusko označí za krádež svojho plynu a začne zasa znižovať svoje dodávky pre európskych spotrebiteľov cez Ukrajinu. Takáto situácia už za posledné desaťročie nastala dvakrát a je veľká šanca, že sa bude aj túto zimu opakovať.

 

12. Ako dlho by vydržalo Slovensko bez ruského plynu?

Ak by na Slovensko z východu neprichádzal vôbec žiadny plyn, ale inde do Európy by Gazprom plyn dodával, Slovensko by bez problémov prežilo jednu, možno aj niekoľko zím.

Naša situácia je teda už oveľa lepšia, ako bola počas plynovej krízy v roku 2009, z viacerých dôvodov.

Po prvé, vláda zmenila legislatívu tak, že v krízovej situácii môže disponovať plynom v podzemných zásobníkoch súkromných firiem, čo pri predchádzajúcej kríze nemohla. Po druhé, v roku 2009 sme technicky nevedeli zo zásobníkov na západe Slovenska „dotlačiť“ plyn na východné Slovensko, to už dnes vieme. Po tretie, vďaka reverznému toku môžeme technicky z Česka odoberať až 25 miliónov kubíkov plynu denne, pričom maximálna spotreba v dejinách Slovenska, pri veľmi tuhých mrazoch, bola 30 miliónov denne. Takisto s Rakúskom máme sprevádzkovanú reverznú kapacitu na štyri miliardy kubíkov ročne, naša spotreba je päť miliárd.

 

13. Čo by sa stalo, keby Rusko od plynu odstrihlo celú Európu?

Európa by dokázala nájsť iné zdroje – rozšírila by najmä svoje kapacity na dovoz skvapalneného plynu. Plyn by však zrejme výrazne zdražel.

Pravdepodobnosť, že by Rusko plyn úplne zastavilo, je však nízka. Príjmy z plynu a ropy tvoria viac než polovicu príjmov štátneho rozpočtu Ruska a bez týchto peňazí by Rusko skolabovalo pravdepodobne rýchlejšie ako Európa bez ruského plynu.

 

14. Prečo Rusko už dnes posiela na Slovensko menej plynu, ako by malo?

Nikdy nemožno presne odhadnúť, aká tuhá bude zima a koľko plynu bude treba. Západné plynárenské firmy preto majú typicky s Gazpromom kontrakty na väčšie objemy a plyn, ktorý nepotrebujú, predávajú ďalej iným obchodníkom, často len za tretinu ceny, za ktorú ho kúpili z Ruska. Stále je to pre ne výhodnejšie, ako plyn skladovať.

Tento plyn sa potom môže dostať kamkoľvek, napríklad cez slovenský reverzný tok na Ukrajinu. Práve tomuto sa Rusko zrejme snaží zabrániť: miernym znížením objemu plynu znižuje pravdepodobnosť, že západ bude mať plyn „navyše“ a bude ho dodávať Ukrajine. Rusko tento krok stojí peniaze – za menej plynu dostane menej peňazí – ale rozdiel v dodávkach ešte nie je taký veľký, že by to znamenalo porušenie kontraktu Gazpromu so západnými firmami.

 

15. Je slovenský reverzný tok len symbolickým gestom alebo skutočnou pomocou pre Ukrajinu?

Reverz je naozaj dôležitý, lebo na budúci rok, keď dosiahne plnú kapacitu, môže prepraviť na Ukrajinu až 10 miliárd kubických metrov plynu. To je až 40 % objemu, ktorý Ukrajina potrebuje ročne dovážať.

 

16.Ako sa dá pochopiť správanie Ruska v dnešnom konflikte?

Najlepšie vzťahy medzi Ruskom a Európskou úniou panovali v rokoch 2003 až 2006, keď sa Rusko snažilo o návrat do Európy a integráciu s európskym priestorom. Koalícia Putin – Chirac – Schroeder prišla s veľkolepým konceptom, v ktorom malo postupné zbližovanie do pätnástich rokov dospieť až k liberalizácii obchodu medzi Európskou úniou a Ruskom – teda k tomu, o čo sa dnes snaží v rámci asociačnej dohody Ukrajina.

Putin však mal očakávania, ktoré sa ukázali ako nerealistické. Žiadal, aby sa protimonopolná legislatíva Európskej únie nevzťahovala na Gazprom a nerozumel, že to mu nedokážu vybaviť ani Chirac so Schroederom a že v EÚ majú svoje slovo aj menšie štáty. Európski lídri navyše už za určitú hranicu nemohli ísť čelom proti mienke vlastných obyvateľov, ktorí podporovali „farebné revolúcie“ v Gruzínsku či na Ukrajine proti vôli Ruska.

Vo februári 2007 Putin vystúpil v Mníchove so šokujúcim prejavom, keď vyhlásil, že projekt zbližovania s Európou zlyhal a odteraz sa Rusko nebude snažiť o spoluprácu s Európou, ale bude ju vyzývať. Rusi odstúpili od dôležitej dohody o konvenčných vojenských silách, zrušili dohodu Gorbačova s Reaganom z Reykjavíku z roku 1986, začali prvýkrát od konca studenej vojny nacvičovať útoky na Západ strategickými bombardérmi a podobne.

Zrejme už v tom čase sa Putin rozhodol ukázať Západu „Juhosláviu naopak“ - teda konflikt, v ktorom Rusko vojensky zasiahne vo sfére svojho vplyvu a Európa sa bude môcť len prizerať. V roku 2008 obsadili ruské vojská časť Gruzínska.

Európa bola v šoku a na summite 1. septembra 2008 sa dohodla, že na agresiu nebude odpovedať sankciami ani silou, ale pripraví „ambicióznu ponuku pre krajiny východného partnerstva“ – inými slovami, ponúkne štátom ako Ukrajina či Gruzínsko program ekonomického približovania sa k Únii, ktorý by mal byť alternatívou k ich – dobrovoľnému či nedobrovoľnému – približovaniu sa k Rusku.

 

17. Čo je vlastne asociačná dohoda, ktorej nepodpísanie spustilo majdan?

Ponuka, ktorú dala Európska únia východnej Európe, je v princípe ponukou na rovnaký vzťah, aký majú s EÚ Nórsko, Island a Lichtenštajnsko. Prispôsobte 85 % svojich zákonov bruselským normám, zaručte demokratické fungovanie svojich inštitúcií a potom môžeme spolu obchodovať bez bariér, môžete k nám voľne vyvážať svoj tovar a my u vás bez obmedzení investovať.

Podpísaniu tejto dohody, ktorým by sa len začal dlhý a bolestivý proces zmeny Ukrajiny na modernejší a lepšie fungujúci štát, dva roky bránilo uväznenie Julie Tymošenkovej, ktoré Brusel považoval za nespravodlivé. Samotná Tymošenková však v roku 2013 z väzenia požiadala Úniu, že nechce byť prekážkou integrácii, a Rada Európskej únie sa v júni 2013 rozhodla, že dohodu je možné v novembri 2013 vo Vilniuse podpísať.

Rusko až v tomto momente akoby uverilo, že dohodu môžu skutočne podpísať, na Ukrajinu okamžite ešte v lete 2013 uvalilo sankcie s cieľom donútiť Janukovyča, aby od dohody odstúpil. Keď sa ruskému tlaku podvolil a dohodu nepodpísal, vypukla revolúcia na majdane.

 

18. Bola revolúcia na Ukrajine výsledkom konfliktu európskych či amerických a ruských záujmov?

Revolúcie vznikajú, keď systém štátu marginalizuje záujmy väčšiny svojich obyvateľov. Povedať, že za revolúciou na Ukrajine je mocenský konflikt medzi veľmocami, znamená ignorovať milióny Ukrajincov, ktorí stáli na námestiach preto, aby na vysokých školách nemuseli dávať úplatky, aby ich štátni úradníci neokrádali v podnikaní, aby mohli slobodne cestovať. Je to ako povedať, že štúrovci boli zmanipulovaní mocnosťami alebo študenti v Nežnej revolúcii boli kúpení Američanmi, alebo francúzska buržoázna revolúcia bola dôsledkom konfliktu tajomných síl v pozadí. Revolúciu v 40-miliónovom národe si kúpiť nemožno.

Samozrejme, podstatou medzinárodných vzťahov je, že všetky krajiny sa usilujú presadzovať svoje záujmy, na Ukrajine tak ako kdekoľvek inde.

Ruským záujmom je udržať Ukrajinu vo svojej sfére vplyvu a zabrániť jej zbližovaniu sa s Európou.

Európskym záujmom je rozširovať európsky spoločný trh – dalo by sa dokonca povedať, že to je jediný záujem, na ktorom sa v Európskej únii dokážeme zhodnúť všetci, od Portugalcov až po Poliakov.

Dôležité je, aby si Ukrajinci z týchto ponúk nakoniec mohli vybrať sami, kam chcú patriť a v akom systéme chcú žiť.

 

19. Aké sú slovenské záujmy na Ukrajine?

Slovenským záujmom je, aby bola Ukrajina bezpečnou a stabilnou krajinou a aby podpísala asociačnú dohodu s Európskou úniou. Podľa odhadu nášho ministerstva hospodárstva ešte z roku 2002 by asociačná dohoda a zóna voľného obchodu (napríklad zrušenie ciel) znamenali zdvojnásobenie až strojnásobenie vzájomného obchodu medzi našimi krajinami.

Z rozšírenia európskeho trhu by mohlo profitovať najmä východné Slovensko, ktoré je dnes na úplnej periférii Únie. Skúsenosti napríklad z rakúskeho Burgenlandu aj iných kedysi zaostalých oblastí, ktoré sa rozšírením Únie dostali z periférie do centra európskeho hospodárskeho priestoru, ukazujú, že práve tu najrýchlejšie vznikajú nové pracovné príležitosti a prichádza kapitál.

V súčasnosti je dokonca ťažké predstaviť si, aké iné úsilie v našej zahraničnej politike by mohlo mať väčší ekonomický dosah na Slovensko ako začlenenie Ukrajiny do európskeho trhu.

 

20. Nehrozia Slovensku problémy, ak otvorí svoj trh lacnému tovaru z východu alebo povedzme lacným ukrajinským zubárom?

Áno, slovenská ekonomika sa dostane pod väčší tlak, aby podniky produkovali vyššiu pridanú hodnotu a aby neboli len montážnymi dielňami. Niektoré odvetvia alebo skupiny obyvateľov môžu utrpieť. V dejinách európskeho rozširovania však nie je ani jediná krajina, ktorá by takýmto otvorením sa na východ ako celok utrpela, všetky z rozširovania zatiaľ profitovali, a nie je dôvod očakávať, že by Slovensko malo byť výnimkou.

 

21. Aký je teda dnes stav rokovaní o asociačnej dohode?

Podpísala sa, ale platnosť jej obchodnej časti sa odložila až na 1. januára 2016, čo bol ústupok Rusku. Do tohto dátumu budú EÚ, Ukrajina a Rusko ešte ďalej rokovať. Rusko chce zmeniť text dohody, čo Európa vylučuje. Rokovať sa bude takmer určite o dodatkoch upravujúcich jednotlivé tovary a prechodné obdobia na odstraňovanie colných bariér.

EÚ ponúkla Ukrajine autonómne preferencie – až do konca roku 2015 môže na európske trhy vyvážať bez colných poplatkov, ale pri pohybe opačným smerom clá ešte budú platiť. V praxi však zatiaľ nehrozí zaplavenie Európy ukrajinským tovarom, pretože aj ten musí prejsť certifikáciou a splniť všetky európske normy, čo bude stáť ešte veľa času aj peňazí.

Postupný proces prispôsobovania sa európskym normám v najbližších rokoch zmení nielen štruktúru ukrajinského zahraničného obchodu, ale celého priemyslu. Tak ako na Slovensku našiel európsky kapitál príležitosti v automobilovom a elektrotechnickom priemysle, na Ukrajine by to mohla byť najmä metalurgia.

 

22. Stane sa niekedy Ukrajina plnoprávnym členom Európskej únie?

Môže trvať desať, možno až pätnásť rokov, kým sa Ukrajina prispôsobí európskym štandardom v priemysle aj v spôsobe riadenia krajiny. Ak ťažké obdobie reforiem prekoná, nepodľahne po ceste populizmu alebo nátlaku Ruska, tak potom vstup do Európskej únie bude už len otázkou politického rozhodnutia – môže zostať len hospodársky spojená ako Nórsko alebo sa stať plnoprávnym členom.

 

23. Prečo začalo Rusko intervenciu na Kryme a východnej Ukrajine?

Väčšina expertov na Rusko si myslí, že Putin obsadenie Krymu vopred neplánoval. Veril, že Janukovyčov režim zvládne potlačenie majdanu a keď sa to nestalo a režim sa zrútil ako domček z kariet, Rusi nemali v susednom štáte koho podporiť.

Silou obsadili Krym a zároveň sa začalo obdobie „Putinových turistov“, ktorí ešte v civilnom oblečení obsadzovali vládne budovy na východe a organizovali demonštrácie. Cieľom bolo vyvolať antimajdan, revolúciu východnej Ukrajiny proti Kyjevu. To sa nepodarilo, podporili ich len malé skupiny starších ľudí, stredná a mladšia generácia zostala doma (rovnako ako predtým nepodporila ani majdan).

Od 5. apríla 2014 sa preto začali aj na východnej Ukrajine okrem civilov objavovať aj „zelení muži“ s cieľom vyprovokovať už ozbrojené povstanie s masívnou podporou z Ruska. V momente vojenskej eskalácie však ruská intervencia stratila aj podporu mnohých, ktorí pôvodne stáli proti kyjevskej vláde a prestali chodiť na demonštrácie.

 

24. Fungujú sankcie proti Rusku?

Európa zakázala Rusom zodpovedným za inváziu na Ukrajinu cestovať, zmrazila im účty, zastavila dovoz technológií pre ťažbu ropy na arktickom pobreží, nákladných áut do Ruska či napríklad obmedzila prístup ruských bánk k európskym finančným trhom – takéto sankcie budú mať buď symbolický, alebo až dlhodobý účinok, nič akútne z nich Rusku nehrozí.

Paradoxne, viac než sankcie proti Rusku okamžite krajine uškodili tie, ktoré samo zaviedlo proti Európe: európske potraviny tvorili až 40 percent ruskej spotreby a po zákaze dovozu celkové ceny potravín v Rusku stúpli až o desať percent. Rusko preto muselo niektoré potraviny zo sankčného zoznamu vzápätí vymazať, pretože zistilo, že mu chýba napríklad kukurica, hrach či mliečne výrobky.

Zďaleka najväčší dosah na ruskú ekonomiku však má samotný fakt, že Rusko vyvolalo ozbrojený konflikt v inom štáte a stalo sa tak krajinou oveľa rizikovejšou pre investorov. V bežnom roku z Ruska odíde 50 - 60 miliárd dolárov kapitálu, no tento rok to bude až okolo 200 miliárd dolárov, ktoré inak mohli byť investované napríklad do technológií či pracovných miest.

Z čias drahej ropy má Rusko vo Fonde národného blahobytu ešte rezervy vo výške asi 500 miliárd dolárov, ale tento rok už prvýkrát nezaznamená žiadny hospodársky rast, aj keď ceny ropy sú stále relatívne vysoké.

V dôsledku odlevu investorov budú Rusko najviac bolieť tie sankcie, ktoré budú ešte ďalej sťažovať jeho firmám prístup na finančné trhy, k hotovosti v dolároch a eurách.

 

25. Prečo sa Slovensko správa ako najlepší ruský priateľ v Európe?

Naše vzťahy s Ruskom majú zrejme najsilnejšie korene v 19. storočí. Ľudovít Štúr v knihe Slovanstvo a svet v budúcnosti podal približne takýto odkaz: s Viedňou sme sa nedohodli, s Maďarmi sa nedohodneme, tak potrebujeme Rusko, lebo čím ho tu bude viac, tým lepšie pre národnú slobodu Slovákov.

Táto kniha ako Štúrov politický testament ovplyvnila zástupcov slovenskej elity minimálne na ďalšie polstoročie. Štúr v nej Rusko prikrášľoval a zároveň založil tradíciu opisu Ruska, aké vlastne nikdy neexistovalo – v časoch, keď sme ťahali vo vzťahoch so susedmi vždy za kratší koniec, nám stále v politickej debate zostával ešte jeden vysnívaný aktér, ktorý by nás mohol zachrániť.

Z nacionalistického pohľadu je Rusko v našich dejinách oveľa pozitívnejším, alebo aspoň oveľa menej negatívnym prvkom, ako pri okolitých národoch. Kto vníma slovenský štát ako pozitívnu hodnotu a menej ho už zaujíma, čo je jeho obsahom, môže dokonca aj sovietsku okupáciu v roku 1968 vnímať pozitívne, keďže vtedy vznikla federácia – takéto vnímanie by už v Česku bolo veľmi vzácne.

 

26. Chcú Rusi vojnu s Európou?

Putinova propaganda dnes Rusom hovorí, že ich hodnoty sú iné ako európske hodnoty. Európa, to sú fašisti (pre podporu majdanu) a homosexuáli (pre antidiskriminačnú legislatívu).

V skutočnosti je ťažké nájsť hodnotové rozdiely medzi nami a Rusmi; korene ich morálky sú rovnaké, vnímanie toho, čo je dobré a zlé, spravodlivé a nespravodlivé, sa neodlišuje, ich rozprávky a literatúra hovoria o problémoch, ktorým sami rozumieme. Aj Putinovi najbližší posielajú svoje deti do západoeurópskych, nie do ázijských vysokých škôl. Rusi majú možno o niečo odlišný vzťah k štátu: menší dôraz kladú na suverenitu jednotlivca a väčší na suverenitu štátu, ktorému sa jednotlivec môže odovzdať.

Ak však chce propaganda Rusov presvedčiť, že sú iní ako Európania a chcú žiť v princípe inak, vzniká pre Putina obrovské riziko, že sa celá propagandistická konštrukcia zrúti. Centralizované režimy, ktoré vyzerajú veľmi mocne, môžu byť veľmi krehké a skolabovať za pár dní, ako práve Ukrajina ukázala.

Rusko už nikdy nebude také, aké bolo pred inváziou na Ukrajinu, a je možné, že práve ona bude raz označovaná za začiatok konca Putinovho režimu.

 

27. Ako konflikt zmenil Ukrajinu a aká je jej budúcnosť?

Kyjevský medzinárodný inštitút sociológie sa od roku 1994 každoročne v prieskume pýta Ukrajincov, či sú hrdí na to, že sú občanmi Ukrajiny. Stabilne okolo 50 percent, nikdy nie viac než 60 percent, odpovedá áno. Toto leto číslo prvýkrát vyskočilo na 90 percent.

Ako to často v dejinách býva, vonkajšia agresia Ukrajincov spojila, prvýkrát sa dohodli revolučná elita v Kyjeve a na západe s existujúcou elitou na východe. Mnohí ľudia na východe hovoriaci po rusky sa prvýkrát cítia ako Ukrajinci. Súčasný prezident Porošenko je prvým prezidentom v dejinách Ukrajiny, ktorý vo voľbách zvíťazil vo všetkých oblastiach.

V kritickom momente tesne pred ruskou inváziou vyzeralo pravdepodobné, že oligarchovia reálne ovládajúci východnú Ukrajinu sa rozhodnú od nej oddeliť, vytvoriť akúsi východoukrajinskú republiku.

Po invázii sa postavili za kyjevskú vládu, začali financovať ozbrojený odpor proti Rusku a celá Ukrajina sa prvýkrát politicky skonsolidovala. Putin tak vojenským zásahom Ukrajinu zjednotil a možno priamo zachránil pred rozpadom.

 

28. Čo čaká Ukrajinu ďalej?

Ukrajina si (podľa plánu 26. októbra 2014) potrebuje zvoliť nový parlament a musí vzniknúť nová vláda, inak je legitimita vládnucej moci stále spochybniteľná. Potrebuje natrvalo zastaviť boje, lebo krajina je v dezolátnom stave, a začať reformovať štát, aby sa mohlo napĺňať to, za čo demonštrovali ľudia na majdane. Ukrajine nestačí len preložiť a schváliť európske zákony, ale musí ich aj naozaj zaviesť do praxe – len zavádzanie ekologických noriem bude zrejme znamenať zatváranie podnikov a prepúšťanie. Na fungovanie štátu dostala Ukrajina zo Západu zatiaľ pôžičku 30 miliárd eur, ale keďže stále prebieha vojna, táto suma zrejme nebude stačiť. Zároveň budú prebiehať trojstranné rokovania za účasti EÚ s Ruskom o možných úpravách asociačnej dohody.

Rusko má vo všetkých prípadoch Donbas v rukách ako tromf. Ak sa mu nebude v rokovaniach dariť, môže eskalovať konflikt na východe, a ak by ho vyhrotilo dostatočne a donútilo Ukrajinu vyhlásiť výnimočný stav, nemôžu sa konať ani parlamentné voľby. Zároveň kým existuje problém v Donbase, úplne sa odsúva riešenie problému okupovaného Krymu.

Na druhej strane, Rusko zrejme nemá záujem o veľkú vojnu a konfrontáciu, reči o tom, že armáda môže byť o dva dni vo Varšave, sú len rečami. Ak by na Ukrajine vznikla nová strana, ktorá bude zastupovať záujmy Ruska, Rusko by už nepotrebovalo, aby pokračoval konflikt v Donbase.

Porošenko pri poslednej dohode o prímerí ustúpil Rusom tým, že uznal separatistov ako legitímnych partnerov a zástupcov území, ktoré ovládajú, až do volieb v roku 2016. Rusi ustúpili tým, že uznali územnú celistvosť Ukrajiny, pretože zákon o osobitnom štatúte pre územie kontrolované separatistami schválil ukrajinský parlament.

Ukrajinská vláda už ťažko môže dnes na upokojenie konfliktu urobiť viac a ak by Rusko konflikt ďalej eskalovalo, Európa bude musieť znova a znova odpovedať (pretože neodpovedať by znamenalo kapitulovať) sankciami (pretože žiadne iné nástroje nemá).

 

29. Čím je ukrajinský konflikt výnimočný?

Za našich čias sme v Európe zažili vojenské intervencie v štátoch, kde miestna moc zlyhávala a tamojšie inštitúcie nedokázali dosiahnuť dohodu rôznych skupín v spoločnosti – etnických, náboženských, sociálnych.

V roku 1999 to bolo Kosovo, ktoré napriek Putinovmu tvrdeniu nebolo precedensom – ešte pred Kosovom boli ruské zásahy v Podnestersku, Abcházsku a Južnom Osetsku, kde má Rusko dodnes svojich vojakov.

Všetko to boli nezávislé enklávy, ale anexiu – priame pričlenenie cudzieho územia k vlastnému – sme pred Krymom zažili naposledy, keď si Sovietsky zväz po druhej svetovej vojne zabral Podkarpatskú Rus, Pobaltie a severnú Bukovinu.

Možno ešte významnejším precedensom však je, že po desaťročiach postupnej európskej integrácie sa prvýkrát nejaká krajina pokúsila vojenskou silou zastaviť rozširovanie jednotného trhu a preberanie európskej legislatívy a tak zabrániť inému štátu, aby sa začlenil do Európy. Preto to nie je kríza NATO ani problém amerických záujmov, ale najmä kríza Európskej únie.

A ak by sa ukázalo, že európsky projekt možno zastaviť tankami, visí otáznik nielen nad zmyslom Únie, ale aj nad životaschopnosťou malých štátov. V ruskom chápaní sveta malé štáty v zónach vplyvu tých veľkých nie sú partnermi z pohľadu veľkej politiky a nemajú byť rovnocennými aktérmi, maximálne si môžu hľadať patrónov. V hre je teda priamo spôsob nášho života a to, či mala cesta, ktorú Slovensko prešlo od konca studenej vojny, zmysel.

 

30. Je bezpečné cestovať na Ukrajinu ako turista? Čo sa tam oplatí vidieť?

Doneck a Luhansk nie sú bezpečné, stále sa tam strieľa. Pri zvyšku krajiny treba rešpektovať, že sú tam ekonomické problémy, ľudia sú v šoku a v strese, netreba čakať, že budú vyzerať nadšení, keď stretnú turistov. Každý sa chce prezentovať pozitívne, čo sa v súčasných podmienkach na Ukrajine dá iba ťažko.

Na Ukrajine sa rozhodne oplatí vidieť napríklad Odesu, unikátne mesto postavené francúzskymi architektmi, s osobitným prístavným čarom. Na pobreží južne od Odesy sú nádherné piesočnaté pláže, aké uvidíte málokde, aj keď infraštruktúra ešte môže byť horšia.

Blízko k Slovensku sú Karpaty, kde sú lyžiarske strediská už pomaly porovnateľné s Tatrami, zlepšujú sa aj cesty.

Kto chce poznať dejiny Ukrajiny, mal by vidieť Ľvov alebo napríklad Vinicu, kde si nechal Hitler postaviť svoj východoeurópsky štáb – časť gigantického bunkra je sprístupnená.

A, samozrejme, Kyjev je nádherné mesto, odkiaľ sa začalo šíriť kresťanstvo vo východnej Európe, treba vidieť Kyjevopečerskú lavru – historický kláštor – s nádhernými katakombami.

Kto chce pocítiť ešte predvojnový Sovietsky zväz, mal by ísť do Charkova, nadýchať sa atmosféry tridsiatych rokov.

A treba absolvovať plavbu po Dnepri, po ktorom sa dá ísť z Kyjeva až do Čierneho mora, a zastaviť sa v Poltave, Dnepropetrovsku a ďalších mestách. Ukrajina je veľmi pekná a rôznorodá krajina.

 

Zdroj: http://www.sme.sk/c/7400283/co-musite-vediet-o-ukrajine.html?ref=njct