Dieťa je fakľou, ktorú treba zapáliť

Jeho výtvarné začiatky sa spájajú s aktívnym vnímaním umeleckej prácev rodine. Čistota tónov farieb preňho znamená hľadanie svetla. Pri práci používa minimum bielej farby, čiernu takmer vôbec. Miluje kvety pre ich jemnosť a čistotu. Je presvedčený o tom, že dieťa by nemalo byť nádobou, ktorú treba naplniť, ale fakľou, ktorú treba zapáliť. So železnou pravidelnosťou dvoch rokov vystavuje v Michalovciach, kde žije a tvorí. Svojou tvorbou sa prezentoval nielen v rôznych kútoch Slovenska, ale aj v Česku, Poľsku či Rakúsku. Výtvarník apedagóg Miroslav Capovčák.

Narodil sa v roku 1963 v Rokytove pri Humennom, školské roky strávil v Snine. Otec Štefan sa popri výtvarnej kultivácii detí intenzívne venoval aj vlastnej maliarskej a grafickej tvorbe a detskému divadlu. Na košickej Strednej škole umeleckého priemyslu absolvoval odbor propagačnej grafiky. Svoj talent rozvinul počas štúdia aprobácie výtvarná výchova ruský jazyk na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Tu mali naňho vplyv maliari a pedagógovia Július Hegyessi, Ivan Nestor Šafranko a Štefan Hapák. Od roku 1987 pôsobí ako výtvarný pedagóg.

V roku 2006 založil v Michalovciach súkromnú umeleckú školu so zameraním na výtvarnú tvorbu detí a mládeže. Okrem pedagogickej práce, v ktorej dosahuje mimoriadne výsledky a ocenenia, je sám aktívnym výtvarníkom. "Otcovi vďačím za to, že bol prísny a zásadový a otvoril mi cestu k poctivej práci a umeniu. Nikdy sa mi nesnažil vytvoriť ľahšiu cestičku, bral ma ako iných chlapcov, nerobil rozdiely medzi cudzími deťmi a mnou, hoci viem, že každý úspech, ktorý som dosiahol, ho veľmi potešil. Bol všestranne nadaný, náročný v prvom rade na seba až potom na druhých, ale svojím príkladom ukazoval, že byť náročným na seba prináša uspokojenie z dobre vykonanej práce, ktorá dokáže potešiť aj ostatných," spomína dnes na otca a svoje výtvarné začiatky Miroslav Capovčák. Jeho maliarska tvorba nesie v sebe osobitý náboj a zahŕňa rozmanitosť tematického zamerania.

Charakteristickým "podpisom" Capovčáka sú čisté farby, jeho dielam nechýba hĺbka, precíznosť a čistota. "Čistotu chápem ako niečo základné, jednoduché, nekomplikované a pekné, čo je naozaj veľmi ťažko dosiahnuť. Čistota tónov farieb pre mňa znamená hľadanie svetla. Pri svojej práci používam minimum bielej farby a čiernu farbu nepoužívam takmer vôbec, čo znamená, že vyjadrenie priestoru sa snažím zachytiť hlavne základnými spektrálnymi farbami. Veľmi často využívam farebný, a nie svetelný kontrast na vyjadrenie svetla. No a pri takejto práci je potrebné poznanie farebných vzťahov a veľa premýšľania na vyjadrenie pocitov, ktoré vo vás vyvoláva proces tvorby," hovorí. Maľuje zátišia, figurálne kompozície, krajiny... Učarovali mu kvety, najmä tulipán. "Pre ich vôňu, jemnosť, čistotu, rozmanitú stavbu a hlavne farebnosť. Kto z ľudí by si nevšimol zakvitnuté lúky, nádherne upravené záhony v mestách. Kvety nerád trhám, radšej ich maľujem," zdôvodňuje. Experimenty so štylizáciou ho nasmerovali k abstrakcii, zablúdil k ikonopisectvu, zaujala ho monumentálna tvorba.

V ktorej polohe sa cíti najlepšie a najprirodzenejšie? "Na túto otázku je ťažko odpovedať. Najradšej maľujem a je mi úplne jedno, či je to abstrakcia alebo niečo monumentálne. Každá práca potrebuje určitú predprípravu, znamená to, že myšlienka musí dozrieť, v mojom prípade je to skoro vždy kombinácia abstrakcie, niečoho tajomného, nekonkrétneho, s realitou. No a čo sa týka ikonopisectva, tak k tomu utekám iba občas, pretože to potrebuje zas inú predprípravu a iné psychické rozpoloženie. Na ikony potrebujem pokoj a samotu," vyznáva sa umelec.

Povolanie pedagóga sa Capovčákovi zdá ako jedno z najťažších, hlavne pre tých, ktorí ho vykonávajú poctivo a svedomito. V dnešnej dobe prácu učiteľa navyše sťažuje prebujnená administratíva a byrokracia, ktorá ukrajuje z času na kvalitný vyučovací proces. "Prebudiť u detí záujem o predmet nie je veľmi ťažká úloha. No oveľa ťažšia úloha je zapáliť ich pre prácu a udržať ich pri sebe čo najdlhšie. Zaručujú to iba skúsenosti a tvorivosť učiteľa. Najhoršie je otvoriť dieťaťu oči, potom to už pôjde ľahšie. Dieťa by nemalo byť nádobou, ktorú treba naplniť, ale fakľou, ktorú treba zapáliť," myslí si úspešný pedagóg. Za ostatné tri roky viac ako štyridsať jeho študentov študuje na vysokých školách s výtvarným (VŠVU, VŠMU, Fakulta umení) alebo technickým zameraním (architektúra, dizajn...).

Veľa žiakov pripravil na štúdium na stredných školách s výtvarným zameraním v Košiciach či Bratislave. V súčasnosti v škole vyučuje 60 žiakov. Pred troma rokmi pripravil spolu so svojimi žiakmi spoločnú výstavu. "Špecifikum je v tom, že aj deti sa môžu konfrontovať so svojím učiteľom a zároveň ich učiteľ zasväcuje do atmosféry prípravy výstavy, očakávaní odozvy. Ukazuje im cestu, aká by ich mala čakať, keď sa vyberú v šľapajach svojho učiteľa. Verím, že väčšina mojich žiakov bude úspešná a ich vynaložené úsilie bude patrične spoločensky ocenené," vysvetľuje Capovčák. Sám so železnou pravidelnosťou vystavuje každé dva roky. Dá sa takto naprogramovať na výkon? "Nedá sa takto naprogramovať, ale akosi sa to zautomatizovalo. Príde to skrátka samo. Nazbierajú sa nové obrazy a treba ich vystaviť. A už to ide", dodáva.

Jana Otriová