Dionýz Iľkovič, významný fyzik, fyzikálny chemik a pedagóg rusínskeho pôvodu

18. 1. 1907 sa v Šarišskom Štiavniku v okrese Svidník narodil v rodine rusínskeho gréckokatolíckeho farára fyzik, fyzikálny chemik a pedagóg Dionýz Iľkovič. Skončil Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Už počas štúdia začal pracovať v laboratóriu známeho nobelovca, profesora Jaroslava Heyrovského a pod jeho vedením vypracoval počas pobytu na Chemickom ústave Karlovej univerzity aj dizertačnú prácu. Potom učil chémiu a fyziku a popritom pracoval naďalej v ústave – podieľal sa na vypracovaní teoretických základov polarografie. Práve do tohto obdobia sa datuje vo vede známa tzv. Iľkovičova rovnica, ktorá vyjadruje jednu z hlavných kvalitatívnych charakteristík polarografickej metódy. V rokoch 1937/1938 bol na študijnom pobyte vo Fyzikálno-chemickom ústave Parížskej univerzity u profesora Reného Auduberta. V roku 1939, po zatvorení českých vysokých škôl nacistami, odišiel z Prahy do Bratislavy, kde prijal miesto profesora technickej fyziky na Slovenskej vysokej škole technickej. Počas vojny vyvinul obrovské organizačné úsilie pri zakladaní viacerých akademických inštitúcií v odbore fyziky a chémie v Bratislave, pričom v nasledujúcich rokoch vychoval pre Slovensko prvú generáciu fyzikov a chemikov. Inicioval aj založenie Ústavu matematiky a fyziky SAV, bol člen viacerých európskych vedeckých spoločností. Vzhľadom na mimoriadne pracovné zaťaženie administratívnymi, organizačnými a pedagogickými povinnosťami mu, odkedy sa vrátil na Slovensko, nezostával čas na vedeckú činnosť. Bol dekan, docent, profesor, doktor vied, akademik. K jeho najvýznamnejším odborným prácam patria Polarografia, Technická fyzika, Teoretické základy elektrotechniky a ďalších vyše 20 teoretických vedeckých prác. Zomrel 3. 8. 1980 v Bratislave.

Autorka textov: Táňa Rundesová