Divadlo aj univerzity Slovákom založili Česi

V novej republike sa rýchlo ukázalo, že Slovákom chýbajú profesori, ktorí by mohli učiť slovenských študentov. Pomohli Česi. A rovnako to bolo aj s divadlami či s rozhlasom.

Od založenia Československa neuplynulo ani dvadsať rokov, keď sa Slovenskom začalo ozývať heslo Česi peši do Prahy. Otázka odchodu českých úradníkov, dôstojníkov či učiteľov bola jednou z hlavných tém ľudáckej agitácie už dlhší čas, no po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 sa agitácia zmenila na oficiálnu politiku.

No ešte pred vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa veľmi rýchlo stala štátostranou, sa iniciatívy na viacerých miestach chopili miestne ľudácke organizácie, ktoré s vidinou získania miest v štátnej službe začali vyháňať Čechov aj bez posvätenia zhora. Proti Čechom občas zasiahla aj Hlinkova garda a protičeské výtržnosti sa diali aj na Univerzite Komenského (zakrátko Slovenskej univerzite), kde študenti sympatizujúci s ľudákmi zabránili prednášať českým profesorom.

Bolo by nespravodlivé hovoriť, že sa tak správali všetci Slováci. Lenže aj napriek relatívnej usporiadanosti, s akou nútené vysťahovanie tisícov ľudí nakoniec prebehlo, zostáva táto akcia jednou z tmavých škvŕn slovenskej histórie, ktorá udrie do očí o to viac, keď sa na ňu pozrieme na pozadí toho, čo nám Česi za dvadsať rokov priniesli a čo všetko tu založili. Napríklad aj spomínanú univerzitu, odkiaľ ich potom nútili odísť.

Česi do škôl!
V roku 1918 fungovali na dnešnom území Slovenska dve vysoké školy: Vysoká škola banícka a lesnícka v Banskej Štiavnici fungujúca už od osemnásteho storočia a Alžbetínska univerzita v Bratislave založená v roku 1914. Po rozpade monarchie však prvú z nich budapeštianska vláda presídlila do Šopronu a keď rektor a dekani tej druhej odopreli lojalitu novému štátu, tak jej veľká časť skončila v Pécsi.

Národné zhromaždenie našťastie ešte v júni 1919 prijalo zákon o zriadení Československej štátnej univerzity v Bratislave, ktorá bola krátko po tom premenovaná na Univerzitu Komenského.

Ako prvá začala svoju činnosť lekárska fakulta, ktorej profesori prišli do Bratislavy z pražskej Karlovej univerzity. Česi tvorili väčšinu profesorského zboru aj na filozofickej a právnickej fakulte, kde sa začalo prednášať v školskom roku 1921/22. Prírodovedeckú fakultu, ktorej vznik zákon predpokladal, sa nakoniec podarilo zriadiť až v roku 1940.

Lenže Slovensko dlho pociťovalo aj nedostatok absolventov technických odborov a snaha zriadiť takúto školu trvala až do roku 1937, keď v Košiciach vznikla Vysoká škola technická M. R. Štefánika. Jej hlavným propagátorom a prvým rektorom sa stal Slovák Jur Hronec, ale aj tu tvorili veľkú časť profesorov Česi.

Túto školu čakal hneď po vzniku búrlivý osud. Keď po Viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarsku, presídlila do Prešova, krátko na to do Martina a napokon do Bratislavy, kde ju v roku 1939 zrušili, no opäť rýchlo zriadili ako Slovenskú vysokú školu technickú (dnes STU).

Nedostatok slovenských vyučujúcich, ako aj nedostatok slovenských učebníc či dokonca slovenskej odbornej terminológie bolo cítiť aj v strednom školstve. A podobným problémom čelilo aj základné školstvo: aj tam sa od roku 1907 vyučovalo len po maďarsky, mnohí učitelia odmietli prísahu novému štátu a k tomu treba pripočítať zlý stav školských budov. Ani slovakizácia týchto škôl nemohla prebehnúť inak než povolaním asi 1400 českých učiteľov.

Ako sa vyjadril Anton Štefánek, ktorý mal na ministerstve pre správu Slovenska na starosti vzdelávanie: „Pri ustanovení českých učiteľov a profesorov na našich školách nerozhodovala väčšia či menšia znalosť literárneho jazyka slovenského, ale takzvané zmýšľanie československé a slovanské.“

Bratské spory
Samozrejme, nie vždy, nie všade a nie vo všetkých oblastiach šlo zrastanie a spolupráca dvoch národov ľahko. Napriek snahe spätne konštruovať spoločné dejiny a napriek blízkosti jazykov bolo zjavné, že sa oba národy vyvíjali po stáročia oddelene, čo malo vplyv na všetko možné od vyspelosti priemyslu po podobu politického spektra.

Česi a Slováci na seba narážali napríklad v náboženských otázkach: či už šlo o celonárodnú tému vzniku československej cirkvi nezávislej od Ríma, alebo len o príchod českého učiteľa, ktorý nezdieľal náboženské presvedčenie obce, kde mal pôsobiť.

Problém vyvolávala aj jazyková otázka (napríklad pravidlá pravopisu z roku 1931, ktoré sa násilne snažili zblížiť oba jazyky), idea čechoslovakizmu či dvadsať rokov pretriasaná, no neustále živá otázka slovenskej autonómie.

Ale tak ako platí, že sa slovenský národ musel raz vo všetkých ohľadoch emancipovať a dotvoriť, tak je pravdou, že mu k tomu v medzivojnovom období výrazne dopomohli práve Česi. A nielen v politike či v školstve, ale napríklad aj v kultúre.

České slovenské národné
To, že prvou hrou uvedenou v Slovenskom národnom divadle 1. marca 1920 bola opera Bedřicha Smetanu Hubička, nebol výraz nejakej českej nadradenosti, ale jednoduchého faktu, že prvé slovenské profesionálne divadlo vytvoril Bedřich Jeřábek, ktorý si so sebou priviedol skupinu bývalých hercov Divadla sdružených měst východočeských.

Začiatky neboli jednoduché. V Mestskom divadle (dnes Historická budova SND) sa vzhľadom na národnostný charakter mesta striedali len nemecké a maďarské súbory, ktoré sa museli vzdať časti predstavení. Mestskí poslanci spočiatku odmietali prenájom a keď už aj SND začalo hrať (väčšinou po česky), návštevnosť bola nízka, a to aj napriek povinnej účasti štátnych zamestnancov na slovenských predstaveniach. Hoci SND viedli divadelní podnikatelia, divadlo bolo často v strate, žiadalo odpustenie dlhov, za čo mu mestskí poslanci hovorili do repertoáru.

No napriek týmto problémom tu odpremiérovali prvé slovenské opery, začínali tu prví slovenskí profesionálni herci a mnohí známi speváci. A divadlo nakoniec prežilo aj to, keď v roku 1938 začali Čechov vyháňať.

Vďaka nim vzniklo aj Východoslovenské národné divadlo v Košiciach, ktoré však vydržalo len šesť rokov.

Prvú strednú umeleckú školu – bratislavskú Školu umeleckých remesiel – založil tiež Čech, historik Václav Vydra. A v súvislosti s kultúrou treba spomenúť ešte aspoň etnografickú, fotografickú a kinematografickú prácu Karla Plicku.

Noviny i šport
„Aj keď sa poprevratový kultúrny rozmach nezačínal vo vzduchoprázdne a v kultúrnej púšti…, kvantitatívny rast v tejto oblasti bol oproti minulosti neporovnateľný,“ píše historička Vlasta Jaksicsová.

To bolo vidno trebárs na počtoch novinových a časopiseckých titulov, ktorý medzi rokmi 1918 a 1928 vzrástol z 23 na 186. Mnohí z ich redaktorov sa neskôr presadili aj v beletrii.

V roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská, na ktorej pôde vtedy vznikali základy niektorých spoločenskovedných disciplín.

Za prvej republiky vzniklo aj množstvo významných stavieb – trebárs budova burzy, kde sídli Univerzita Komenského, bratislavská Nová doba, alebo aj kúpaliská Eva v Piešťanoch a Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach.

A keď sme už pri športe, v tomto období vznikol aj košický Medzinárodný maratón mieru i beh Devín – Bratislava. V Tatrách sa v roku 1925 uskutočnili 10. majstrovstvá sveta v hokeji (to preto, že v Prahe nemrzlo), o desať rokov neskôr tam boli majstrovstvá sveta v lyžiarskych disciplínach.

Zo športového i kultúrneho hľadiska bol dôležitý aj vznik Klubu československých turistov. Jeho členovia sa spočiatku venovali najmä Tatrám (upravovali a značkovali turistické trasy, zriaďovali útulne…), no časom sa ich záujem rozšíril aj na zvyšok krajiny. Trebárs aj prostredníctvom prvých turistických sprievodcov venovaných celému Slovensku.

Rozhlas – zábava aj propaganda
V časoch prvej Československej republiky venovalo vedenie štátu veľa energie vytváraniu spoločnej identity, ku ktorej malo okrem iného prispievať aj rozhlasové vysielanie. Súkromný Radiojournal začal v Prahe vysielať v roku 1923, no keď rozhlasová spoločnosť začala o tri roky neskôr vysielať aj z Bratislavy, bola už v rukách štátu (a tiež v rukách niektorých strán).

Hoci sú začiatky rozhlasového vysielania spojené s provizórnymi podmienkami, slabým signálom a neveľkou ochotou a možnosťou ľudí kupovať si rozhlasové prijímače, časom sa tieto parametre zlepšili.

V roku 1927 spojil Prahu a Bratislavu kábel, ktorý umožnil spoločné dvojjazyčné vysielanie. V tom istom roku sa začalo aj košické vysielanie. Neskôr získal rozhlas dôstojné sídlo v Paláci Radiojournalu na Jakubovom námestí (v Košiciach na Moyzesovej ulici) a aj výkonný vysielač v Prievoze. Ten bol dôležitý aj preto, že sa tým vláda snažila konkurovať budapeštianskemu rozhlasu, ktorý podľa našej vojenskej rozviedky a polície rozširoval iredentistické proklamácie, prednášky, piesne a podobne. Z oboch najväčších slovenských miest sa preto začalo vysielať aj po maďarsky. Cieľom bolo vytvoriť a upevniť lojalitu k ČSR.

Vtedajšie rozhlasové vysielanie, kde sa okrem hudobných, dramatických či poľnohospodárskych relácií veľmi dbalo aj na propagáciu vedenia štátu, jeho predstaviteľov a ich práce, by sme dnes možno označovali ako nepokrytú propagandu. Lenže používať dnešné kritériá na osemdesiat či takmer sto rokov staré udalosti by nebolo úplne fér. Zvlášť, keď bolo jasné, že republika a jej demokratický systém je v stále väčšom ohrození.

Tomáš Galis 

Zdroj:
https://dennikn.sk/1257450/divadlo-aj-univerzity-slovakom-zalozili-cesi/?ref=tema

Foto: TASR