Dmitrij Markov: Adolf Ivanovič Dobriansky (z osobných spomienok)
V štyridsiatych rokoch, v rokoch obrodenia rakúskych Slovanov, bolo meno Adolfa I. Dobrianskeho v Rakúsku veľmi populárne. Od tých čias sa A. I. Dobriansky stal známym aj v Rusku. U Čechov boli buditeľmi národa F. Palacký a F. Rieger, u Slovákov Ľ. Štúr a Jozef Hurban. Podkarpatská a Haličská Rus mala v roku 1848 tiež svojho buditeľa a štátnika, ktorým bol A. I. Dobriansky.
Orginál textu po rusky s predrevolučným pravopisom
Už pred príchodom ruských vojsk do Uhorska organizoval A. I. Dobriansky proti Maďarom, spolu so Slovákmi, oddiely dobrovoľníkov, zložené hlavne z roľníkov. Vpád ruských vojsk za Karpaty s cieľom potlačiť maďarské povstanie vyniesol vtedajšieho mladého právnika a banského inžiniera do popredia. Ako komisár pri ruskej armáde si A. I. Dobriansky úprimne obľúbil ruského vojaka a spriatelil sa s významnými dôstojníkmi ruskej armády. Tesné priateľstvo ho nadlho spojilo s odvážnym generálom Rüdigerom. Ruská armáda po prechode Karpát priniesla zrobeným Slovanom nielen oslobodenie, ale všade zanechávala stopy bratstva a príbuznosti. Roľníci, utláčaní a ponižovaní poľskými a maďarskými pánmi, videli v ruských vojakoch svojich záchrancov. Priateľstvo dynastií, rakúskej a ruskej, nemalou mierou prispelo k dobrej nálade ľudových más. Utláčaní Slovania, najmä Slováci a Rusíni, sa prvýkrát cítili ako slobodní občania. Táto éra slobody však netrvala dlho.
Maďari, ktorí boli do roku 1861 v úzadí, začiatkom 60. rokov žiadali novú ústavu. Pod hlučným heslom „slobody národov“ sa usilovali o obnovenie privilégií šľachty a maďarského režimu. Hviezda A. I. Dobrianskeho začala postupne hasnúť. Bývalý hlavný župan štyroch karpatských komitátov (stolíc) musel podať demisiu. Dualizmus, teda rozdelenie Rakúska na dva štáty, na tzv. Predlitavsko a Zalitavsko v roku 1867, zastihol A. I. Dobrianskeho už ako pokojného roľníka na jeho majetku v Zemplínskej župe. Portfólio maďarského ministra dopravy, ktoré mu ponúkol starý Tisza, A. I. Dobriansky odmietol. Veril v nestabilitu dualizmu, pričom v tom čase bol oddaný Viedni, t. j. panovníckemu domu. Hoci bol neskôr zvolený za poslanca budapeštianskeho parlamentu, Adolf Ivanovič po krátkom parlamentnom období úplne odišiel z politickej činnosti.
Začiatkom 80. rokov ho ruskí Haličania povolali do Ľvova. Haličania verili v autoritu A. I. Dobrianskeho; mysleli si, že sa zachránia pred začínajúcim prenasledovaním zo strany poľskej šľachty, ktorej nebolo po chuti vytriezvenie a národné osvietenie haličsko-ruského roľníka vlasteneckým haličským duchovenstvom a svetskou inteligenciou. Presťahovanie A. I. Dobrianskeho, ktorý sa v tom čase ešte tešil istej autorite vo Viedni, situácii v Ľvove nepomohlo. Klebety poľských ministrov Ziemiałkowského a Dunajewského (v texte „Zemľakovského a Lebľa“ - pozn. prekl.), vplyv Poliaka — kardinála Ledóchowského — zvíťazili na celej čiare. Správa haličskej vlády do Viedne o „schizme“ a o „panslavizme“ v Haliči našla odozvu aj v cisárskom paláci. Národný spisovateľ a haličsko-ruský činiteľ otec Ivan Naumovič, redaktori všetkých haličsko-ruských a bukovinských vydaní, politickí činitelia dokonca aj v provinčných mestách a dedinách a mnoho roľníkov boli jedného krásneho dňa v roku 1881 zatknutí. Všetkých zatknutých „panslavistov“ bolo vyše sto. Medzi nimi starec A. I. Dobriansky a jeho dcéra Oľga Grabarová. Proces trval celý rok. Vlastizradu nezistili ani sudcovia, ani prokurátor. A. I. Dobriansky a Oľga Grabarová boli oslobodení. Štyroch obvinených súd odsúdil na niekoľko mesiacov väzenia za narušenie verejného pokoja. Oľga Grabarová sa usadila v Rusku, A. I. Dobriansky sa presťahoval z Viedne na trvalý pobyt do Tirolska, do mesta Innsbruck, spolu so svojím zaťom Juliánom Gerovským. Ten tam bol preložený, a Adolfovi Ivanovičovi bolo vo Viedni navrhnuté, aby sa v budúcnosti nemiešal do záležitostí Haliče a Podkarpatskej Rusi. Rada viedenského ministra vnútra bola pre A. I. Dobrianskeho do istej miery záväzná. A. I. Dobriansky bol skutočným dvorným radcom (hofratom) a ako taký poberal istý plat. Musel počítať s oficiálnou mienkou viedenskej vlády a presťahovať sa ďaleko od rodnej krajiny, do Tirolska.
S Adolfom Ivanovičom Dobrianskym ma zviedol osud v roku 1896. Po ukončení teologickej fakulty som sa presťahoval do hlavného mesta Tirolska, Innsbrucku, za účelom štúdia právnych vied. Slovanov bolo v Innsbrucku dostatok. Väčšinou študenti a vojaci, dôstojníci — Česi a Chorváti. Ale bolo tam aj niekoľko úradných osôb, medzi nimi profesori univerzity, Slovinec Klemenčič a Čech Nevinny. Slovanský spoločenský život sa grupoval v študentskom spolku „Velebit“ (horské hrebene v Dalmácii sa nazývajú „Velebit“). Súkromný život Slovanov, ktorí sa zaujímali o slovanské hnutie a slovanskú vedu, bol sústredený v dome A. I. Dobrianskeho. Členmi „Velebitu“ boli slovanskí študenti. Spolok mal svoj orchester, tzv. „tamburášsky zbor“, a považoval sa za „satisfaktionsfähig“, t. j. mnohí študenti, najmä Chorváti, vyzývali a boli vyzývaní na študentské duely (Mensur, Paukerei). Spolok „Velebit“ požíval uznanie nemeckých študentov ako slovanské krajanské združenie s právom a povinnosťou duelovať, mal istú knižnicu, množstvo novín — srbských, chorvátskych, slovinských, slovenských, českých, ruských — a nakoniec aj „nástroje“ študentských duelov: šable, emblémy, bandáže a pod.. V meste sa slovanskí študenti tešili úcte a sympatiám tirolských Nemcov, ktorí boli v tom čase politicky ešte dosť tolerantní. O „Veľkom Nemecku“ a všenemeckej, svetovej nadvláde uvažovali iba jednotlivci, ale to neboli praví Tirolčania. Všenemeckej hazardnej politike Tirolčania sympatizovali, v tom čase sa od nej, ako mohli, dištancovali.
Na večierkoch organizovaných Slovanmi bývali neraz hosťami nemecké rodiny; na koncerte tamburášskeho zboru — v prospech mesta Ľubľana postihnutého zemetrasením — sa objavili všetci vyšší úradníci, dokonca aj štáb dôstojníckeho zboru s majorom, arcivojvodom Karolom Ferdinandom, ktorý slúžil v Innsbrucku, na čele. Už počas môjho pobytu v Innsbrucku bol zorganizovaný spoločný míting nemeckých a slovanských študentov, protestujúci proti útlaku nemaďarských národností v Zalitavsku. Míting bol zvolaný v roku budapeštianskej výstavy a tisícročného jubilea existencie maďarského štátu.
Na koncertoch, večierkoch a slávnostiach bol, samozrejme, prítomný zosnulý A. I. Dobriansky. Objavoval sa zvyčajne v čiernom, „hofratskom“ suruku s ruskými a rakúskymi vyznamenaniami. Na krku mal na červenej stuhe rád sv. Vladimíra. Zjavenie sa A. I. Dobrianskeho medzi študentmi vyvolávalo búrku potlesku. V byte A. I. Dobrianskeho sa veľmi často schádzali slovanskí študenti. Sympatiám ctihodného starca sa tešili pravoslávni Srbi, Rusi a Slováci. Poslední menovaní sa v dome Adolfa Ivanoviča cítili ako u seba, vo vlasti. Slováci boli traja: Dušan Makovický, Škarvan a Janko Kohút. Všetci boli na lekárskej fakulte. Prví dvaja boli fanatickými ctiteľmi učenia Leva Nikolajeviča Tolstého. Škarvan bol učením L. N. Tolstého natoľko preniknutý, že odmietol slúžiť v armáde, za čo si odsedel rok vo vojenskom väzení. Dušan Makovický viedol asketický život, rozdával posledný groš chudobným a horlivo šíril medzi študentmi filozofické diela L. N. Tolstého, ktoré vychádzali v zahraničí. Po skončení štúdií sa Dušan Makovický presťahoval, ako je známe, do Jasnej Poľany k L. N. Tolstému, bol jeho osobným priateľom a bol aj pri smrti veľkého ruského spisovateľa. Tento horlivý skok svojich miláčikov smerom k ruskej Nirváne A. I. Dobriansky znášal s istou horkosťou, ale neprestal milovať mladých „tolstojovcov...“.
Aj ja som si hneď od začiatku obľúbil starca, ale nemôžem povedať, že by som si sympatie A. I. Dobrianskeho získal okamžite. Prešlo niekoľko mesiacov, kým sme sa zblížili a stali sa skutočnými priateľmi. Moje články v „Galičaninovi“ a „Pravoslávnej Bukovine“, brožúrka o Brestskej únii, ktorá vyšla ako separát v Černovciach, ale predovšetkým prvé dobré vysvedčenia zo semestrálnych kolokvií, naladili starca v môj prospech. Nebolo takmer dňa, aby sme sa spolu neprechádzali. Ak som neprišiel ja, tak A. I. Dobriansky sa po obede zastavil pre mňa v mojom skromnom študentskom kabinete. Často som aj ja večer zašiel k A. I. Dobrianskemu, aby som si prečítal haličské a bukovinské noviny. A pri ňom v tom čase, ako som už mimochodom naznačil, nebolo spriaznenej duše. Ďaleko bola Karpatská Rus, príbuzní boli roztrúsení: kto v Podkarpatskej Rusi, kto v Bukovine a Rusku.
Ako každodenný návštevník starca som študoval jeho prísnu, autokratickú povahu, jeho zvyky, a poznal som aj jeho súkromný život do najmenších podrobností. A tento súkromný život bol svojrázny a v tomto ohľade — hoci bol sám antagonistom všetkých „neodporcov zlu násilím“ — sa A. I. Dobriansky ponášal na Leva N. Tolstého. A. I. Dobriansky vstával ráno o šiestej, v zime o siedmej hodine. Každý deň si dával studený kúpeľ, potom robil izbovú gymnastiku a oblečený čítal nahlas Sväté písmo alebo Mineu. Po fyzickej a duchovnej gymnastike si A. I. Dobriansky bez raňajok (v zime vypil pohár čistého čaju) sadal za písací stôl. Ráno písal listy zriedka, zvyčajne, ako sa sám vyjadroval, ráno tvoril. Počas môjho pobytu v Innsbrucku vyšli jeho spisy o kalendárnej otázke a o učení grófa Leva Nikolajeviča Tolstého. Brožúry — každá v rozsahu sto strán tlače — boli vytlačené v Petrohrade. Po vyjdení polemickej brožúry namierenej proti učeniu L. N. Tolstého začal Adolf Ivanovič písať doširoka a obšírne o Slovanoch, ich minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Starec toto svoje posledné dielo, bohaté na materiály zo slavistiky, už nedokončil. Zastal na 180.-190. strane rukopisu, zapísanej jeho jemným a čitateľným písmom. Splnili sa ním často opakované slová — „Ars longa, vita brevis“. Aj túto svoju poslednú prácu tvoril A. I. Dobriansky taktiež pred obedom....
Obed sa podával o 12. hodine a pozostával z troch chodov. Adolf Ivanovič bol veľkým milovníkom mäsovej polievky a jedol ju tak, ako jedia naši roľníci, t. j. drobil do nej chlieb a zjedol každý deň povinne dva plné taniere polievky a veľa chleba. Ako skutočný demokrat sa zjavne aj v tomto ohľade pridržiaval sedliackeho názoru; presviedčal nás, mladých, že chlieb paralyzuje mäsové tuky, škodlivé starším ľuďom. Varené hovädzie A. I. nikdy nejedol, zato mal rád biele mäso — teľacinu, kuracinu a pod.. Keď zjedol zákusok, Adolf Ivanovič si zapálil jednu zo svojich fajok, ktorých mal niekoľko kusov. Fajky boli „kňazského“ typu, na dlhých višňových trúbeľkách. Pri čítaní novín a s fajkou v zuboch som A. I. Dobrianskeho zastihol každý deň po obede. O 2.-3. hodine popoludní sme zvyčajne odchádzali na prechádzku za mesto; v dobrom počasí sme obchádzali krásnu, dravú rieku Inn a stúpali hore nádhernými lesnými alejami — často až do susedných pestrých tirolských dedín, obklopených horami vysokými 2000 metrov. Prechádzky boli jedinou zábavou Adolfa I. Dobrianskeho; v letnom počasí trvali niekedy 2 aj 3 hodiny. Ale Adolf Ivanovič sa rád — a to takmer do posledných rokov svojho života — prešiel niekedy tak, ako mohol a vedel chodiť iba skutočný turista, alpinista.
Šesť či sedem rokov pred svojou smrťou sa 80-ročný starec a 70-ročný profesor petrohradskej univerzity Vladimir Lamanskij umúdrili vyškriabať na najvyššiu horu pri Innsbrucku, na hrebeň Waldrast. Táto hora je sama o sebe veľmi prístupná a ja osobne som tam neraz bol. Starčekovia sa vyškriabali na hrebeň Waldrast v sprievode slovinského medika Janka Bleiweisa, mimochodom, vnuka slávneho činiteľa z roku 1848, až na tretí deň... Ale predsa, hoci so zastávkami a oddychom, vyšli hore a vrátili sa bez úrazu. Zato ich sprievodca Bleiweis o rok neskôr zletel v okolí Innsbrucku zo skalnatého útesu a zlomil si pravú nohu.
Prechádzky po tirolských horách A. I. Dobrianskeho veľmi zocelili. Na svoj vek — zastihol som starca už osemdesiatročného — bol Adolf Ivanovič silný a čulý. Chodil po horách lepšie než mnohí mladí ľudia. Preto bolo jeho zdravie vynikajúce, videl dobre, nepoznal umelé zuby a účes jeho kedysi kučeravých vlasov bol mladícky. Jediný raz sa zdravie Adolfa Ivanoviča na krátky čas podlomilo. Tu mimovoľne odbočím od predmetu: Bolo to na Veľkú noc v druhom roku môjho pobytu v Innsbrucku. Počnúc Zeleným štvrtkom sa Adolf Ivanovič postil. Jeho zdravie bolo, ako zvyčajne, uspokojivé, hoci večer na Zelený štvrtok sa cítil „nesvoj“. Čítajúc ako obvykle nahlas 12 evanjelií, pri čítaní Jánovho evanjelia zaslzil. Ale prišla Veľká noc... Na Veľkú noc Adolf I. Dobriansky nevydržal a zjedol, ako sa na ruského človeka patrí, niekoľko vajec natvrdo. Tieto veľkonočné raňajky zapil A. Ivanovič nie vínom, ktoré nikdy nepil, ale — podľa svojho starého zvyku — dvoma alebo troma pohármi studenej vody. Starý organizmus tentoraz nevydržal. A. I. si ľahol do postele. Ošetrovali ho dvaja lekári, profesor Lantschner a dnes slávny dalmátsky chirurg Jakša Račić. Starec preležal dva týždne, ale vyzdravel. Liečbe sa podriaďoval bezvýhradne iba zo začiatku. Neskôr prášky predpísané lekármi neužíval a hádzal ich za posteľ.... Tak opatrne sa staval A. I. Dobriansky k akýmkoľvek liekom, užívanie ktorých uznával len v krajných, nevyhnutných prípadoch.
Naše spoločné prechádzky však neprebiehali v bežnom táraní... Niektoré prechádzky, najmä vtedy, keď bol Adolf Ivanovič v dobrej nálade, by sa dali prirovnať nie tak k rímskym kolokviám, ako skôr k antickým gréckym dialógom. Také rozmanité boli vedomosti tohto všestranne vzdelaného človeka. Samozrejme, Adolf Ivanovič, ako všetci starší a zaslúžilí ľudia, najradšej hovoril o minulosti. Spomínajúc na udalosti roku 1848 sa s dojatím a nadšením vyjadroval o významných slovanských, najmä haličských činiteľoch, o ušľachtilom a vlasteneckom karpatoruskom duchovenstve a jeho biskupoch, o duševných a morálnych kvalitách ruských vojakov a dôstojníkov, ktorí sa po prvýkrát objavili v zabudnutých Karpatoch, sťa apoštoli a zvestovatelia lepšej budúcnosti slovanských, v tom čase zotročovaných národov. Obšírne rozprával starec epizódy z dejín maďarského povstania a podrobnosti kapitulácie odvážnych maďarských vojsk. Generál Görgey, veliaci maďarským vojskám, ponúkal podľa slov A. I. Dobrianskeho, ktorý sa zúčastnil rokovaní, prostredníctvom ruského generála Rüdigera uhorskú korunu sv. Štefana ruskému cárovi Mikulášovi I.. Ten ponuku neprijal a náhrady škôd za ozbrojené ťaženie, dosahujúcej 300 miliónov rubľov, sa napriek rozhodnutiu ruského štábu zriekol. Neobišlo sa to pritom bez štipľavých poznámok ctihodného rozprávača na adresu rakúskej dynastie, ktorá, ako povedal Bismarck počas Krymskej vojny, udivila svet svojou nevďačnosťou. V tejto otázke A. I. Dobriansky zvaľoval vinu za nepriateľský postoj Rakúska k Rusku v Krymskej vojne v prvom rade na radcov Františka Jozefa, v tom čase mladého a neskúseného. Poukazoval hlavne na širokú protiruskú propagandu katolíckej šľachty, jezuitov a Ríma pri rakúskom dvore.
V súvislosti s tým a akoby na dôkaz negentlemanského správania Habsburgovcov, Adolf Ivanovič neopomenul podrobne porozprávať o svojich osobných dojmoch a zážitkoch pri cárskom dvore v Petrohrade. A. I. Dobriansky bol nadšený zo svojich troch stretnutí s ruskými imperátormi. U Alexandra II. bol A. I. Dobriansky prijatý dvakrát. Prvýkrát spolu s inými slovanskými činiteľmi v roku 1867, druhýkrát v predvečer rusko-tureckej vojny. Na toto posledné stretnutie bol I. Dobriansky urgentne povolaný do Petrohradu. Rusko sa pripravovalo na vojnu s Tureckom a v Petrohrade chceli osobne počuť autoritatívny názor A. I. Dobrianskeho na balkánskych Slovanov. A. I. Dobriansky, ktorý dobre poznal balkánskych Slovanov, sa v tejto otázke ukázal byť lepšie informovaným a viac ruským než ruskí diplomati. Na otázku Alexandra II. — ako sa Adolf Ivanovič pozerá na bulharské povstanie a na možnosť rusko-tureckej vojny, A. I. odpovedal tak, ako mohol odpovedať odtrhnutý a zotročený syn Rusi. Navrhol Alexandrovi II. projekt výmeny Poľska za karpatské ruské zeme v súvislosti s rozdelením sféry vplyvu na Balkáne medzi Ruskom a Rakúskom. Tento návrh v Rade ministrov neprešiel, napriek tomu, že podobný projekt — pravdepodobne z iniciatívy A. I. Dobrianskeho — bol už skôr, od čias prechodu ruských vojsk cez Karpaty, predložený generálmi Paskievičom a Rüdigerom. Tieto politické názory Adolfa I. Dobrianskeho nachádzame sčasti v takzvanej balkánskej „Interessensphärenpolitik“ ministra zahraničných vecí grófa Goluchowského; podobná politika bola v plánoch posledného ruského vyslanca vo Viedni, baróna Šebeka.
Veľmi lichotivo sa vyjadroval A. I. Dobriansky o cisárovi Alexandrovi III. Jeho cesta k Alexandrovi III. — bola to jeho posledná cesta do Ruska — sa uskutočnila začiatkom 80. rokov. A. I. tam cestoval spolu s protojerejom Naumovičom a inými haličskými činiteľmi, aby vybavili úver pre „Roľnícku úverovú inštitúciu“ v Ľvove. Táto jediná haličsko-ruská roľnícka banka sa ocitla pred bankrotom — vďaka ropným špekuláciám hlavného riaditeľa, cudzinca Michaleka a jeho agentov Frankla, Kindlera a Huvesa. Stovkám a tisícom roľníkov hrozil predaj ich majetku na verejnej dražbe. Starec sa musel vydať na ďalekú cestu. Vďaka autorite Adolfa Ivanoviča bola cesta nielen korunovaná plným úspechom, ale Adolf Ivanovič bol opäť prijatý na mimoriadnej audiencii cárom Alexandrom III.. Alexander III. si získal starca svojou jednoduchosťou, demokratickosťou a vlastenectvom. Bol dobre informovaný o ťažkom postavení Rusov pod poľskou a maďarskou nadvládou. Z rozprávania o prijatí u ruských imperátorov som videl, že to boli možno najšťastnejšie momenty v živote Adolfa Ivanoviča. Veď zosnulý A. I. Dobriansky bol úprimným a presvedčeným monarchistom!... O svojich zážitkoch v Petrohrade Adolf Ivanovič iným slovanským študentom nerozprával a so mnou o tom už viac nikdy nehovoril.
Odbočil som trochu od svojej úlohy porozprávať o súkromnom živote A. I. Dobrianskeho v Innsbrucku a podeliť sa o moje spomienky naňho s čitateľmi.
S ukončením každej našej prechádzky sa prerušil zaujímavý rozhovor. Každý z nás musel ísť pokračovať vo svojej práci. Ja som sa ponáhľal domov čítať kódexy, A. I. Dobriansky — po krátkom oddychu písal listy alebo prečítal od A do Z noviny a časopisy, ktorých mal veľmi veľa. Večer o ôsmej hodine som zvyčajne opäť prišiel na krátky čas, tentoraz nie kvôli rozhovorom, ale kvôli prezeraniu haličských a bukovinských novín. O deviatej večer som opúšťal byt Adolfa Ivanoviča. Po večeri, pozostávajúcej z dvoch pohárov mlieka, trochy medu alebo ovčieho syra, sa A. I. Dobriansky serióznou prácou už nezaoberal. Opäť potrápil svoje staré kosti gymnastikou a potom si o 10.-11. hodine ľahol spať. Spal v lete i v zime pri otvorenom okne, pokiaľ nebola víchrica (sirocco) alebo silné mrazy. Otváral okno zvrchu alebo v inej izbe. Vzduch, veľké množstvo vody vypitej pred obedom, gymnastika — to je trojlístok a rozlúštenie dlhého života a práceschopnosti A. I. Dobrianskeho....
Život Adolfa I. Dobrianskeho v Tirolsku nebol príliš monotónny a jeho pobyt v Innsbrucku nemožno nazvať väzením. Adolf I. Dobriansky viedol čulú korešpondenciu so svojimi príbuznými. Často písal a dostával listy o rodinných záležitostiach, o hospodárstve na svojich majetkoch od manželky Eleonóry Dobrianskej, ženy veľmi múdrej a reprezentatívnej. Písali mu takmer všetky deti a mnohí vnuci. Samotný starec bol v čulej korešpondencii s rektorom univerzity v Jurjeve (Tartu), zaťom A. S. Budilovičom a s dcérou Oľgou Grabarovou, ktorej syn Igor Grabar je dnes známy celému vzdelanému svetu. Igor Grabar — opäť trochu odbočím od predmetu — sa po ľvovskom procese presťahoval spolu s matkou do Ruska. Ako mladý maliar namaľoval niekoľko pozoruhodných obrazov a bol istý čas pedagógom na Akadémii umení v Mníchove. Ako kritik a historik umenia zostavil slávne dejiny ruského umenia, v ktorých, mimochodom, zobrazil mnoho drevených chrámov svojej rodnej krajiny, Prikarpatskej Rusi. Igor Grabar je dnes akademikom a pracuje nepretržite v prospech ruskej vedy a umenia v Petrohrade.
Okrem rodiny bol A. I. Dobriansky v korešpondencii s mnohými ruskými a slovanskými činiteľmi a vedcami. Mnoho listov prichádzalo z Viedne a Haliče, menej z Podkarpatskej Rusi. V čase môjho pobytu v Innsbrucku si s A. I. Dobrianskym písali iba niektorí uhorskoruskí kňazi (Stavrovskij, Fencik, Chanát). Mimochodom, pri príchode do Innsbrucku mi A. I. ukazoval ruský list Fircáka, ktorý bol už v tom čase mukačevským biskupom. Potom biskup Fircák nielenže nepísal po rusky, ale nepísal vôbec. Z Budapešti dostával Adolf Ivanovič listy od protojereja Kordaseviča a predsedu súdnej komory Rubého. Často prichádzali listy z Ruska od ruských profesorov, historikov a slavistov, neraz od niektorých pravoslávnych archijerejov. Snímky kyjevského a moskovského metropolitu s podpismi sa nachádzali v albume fotografií na viditeľnom mieste, okrem toho tam boli snímky a listy od biskupov západnej Rusi. V čulej korešpondencii bol Adolf I. Dobriansky s učeným protojerejom otcom Maľcevom, ktorý vydal v Berlíne mnoho teologických kníh. Z politických činiteľov písali starcovi významní českí politici: Brauner, známy moravský poslanec, kanonik Wurm, poslanci Grégr, Vašatý a mn. iní. Aj s Juhosláviou mal A. I. Dobriansky živé styky, dostával záhrebské vedecké publikácie, dostával noviny a listy od chorvátskych a slovinských činiteľov. Nezabúdal na svojho bývalého šéfa a hofrata ani jeho kolega, prezidiálny sekčný šéf, t. j. štátny tajomník ministerstva vnútra, barón Erb. Veľký priateľ haličsko-ruského ľudu, tzv. staroruskej strany, barón Erb bol do konca života vo veľkom priateľstve s Adolfom I. Dobrianskym. Erb odišiel do dôchodku v čase ministerstva Kazimíra Badeniho. Ctihodný viedenský byrokrat si neželal slúžiť a v prvých mesiacoch Badeniho vlády podal demisiu. Krvavé voľby v Haliči, zavedenie fonetického pravopisu, uskutočnenie jezuitskej reformy v haličsko-ruských baziliánskych kláštoroch, cirkevný snem v Ľvove na zavedenie celibátu — tie činy bývalého poľského miestodržiteľa, vymenovaného po takej širokej činnosti za ministerského predsedu vo Viedni, nemohli vzbudiť dôveru u výkonného a aspoň trochu čestného byrokrata. V talent poľského premiéra barón Erb neveril, pod ním slúžiť nechcel.
Rozmanitosti života v Innsbrucku napomáhali návštevy starca známymi a priateľmi. Pred mojím príchodom do Innsbrucku bolo návštevníkov a známych v dome A. I. Dobrianskeho veľa. Pozorná domáca pani, pani Gerovská a jej manžel Dr. Julián Gerovský, mali radi spoločnosť. U A. I. Dobrianskeho bývali hosťami jeho známi i známi Gerovských. Po presťahovaní Gerovských do Černoviec sa počet návštevníkov značne znížil. V dobrých vzťahoch a priateľstve bol A. I. Dobriansky s riaditeľom štátnych domén v Innsbrucku, hofratom Hlaváčkom. Hlaváček a jeho manželka sa povinne raz týždenne zastavili u A. I. Dobrianskeho. Zato Adolf Ivanovič bol v nedele a sviatky povinným hosťom v dome Hlaváčkovcov. Každý sviatok a nedeľu bola u Hlaváčkovcov partia whistu. Partnermi boli Adolf Ivanovič, Hlaváček a ešte dvaja radcovia. Samotný Hlaváček slúžil kedysi podobne ako barón Erb, ako mladučký tajomník na oddelení v tom čase známeho šéfa departementu A. I. Dobrianskeho. Súc v Innsbrucku už dlhší čas, Hlaváček sa považoval viac za Nemca než za Čecha. Takí boli aj ostatní partneri whistu; Hlaváček bol vysokým úradníkom, do politiky sa nemiešal, ale osobne si vysoko cenil vedomosti a charakter bývalého náčelníka departementu. Z času na čas, počas našich ruských sviatkov, Adolf Ivanovič prijímal hostí u seba. Bolo to len vo veľké sviatky a v deň narodenín. Neraz k nemu v také dni prichádzali študenti s hudbou, niekedy, najmä na Vianoce v prvý alebo druhý sviatok, bol A. I. Dobriansky hosťom pravoslávnych srbských študentov, ktorí podľa všetkých pravidiel srbského obradu hlučne oslavovali svoj „Božič“. Okrem známych v Innsbrucku mal Adolf Ivanovič málo návštevníkov. V zime jeho príbuzní alebo známi do Tirolska nezachádzali. Skôr v lete alebo na jeseň. Z príbuzných boli na návšteve v Innsbrucku okrem váženej Eleonóry Dobrianskej a jej dcéry Viery, zať Budilovič, syn Miroslav a jeho manželka. Syn Miroslav bol len raz, a to s osobitným povolením viedenskej vlády. V Rakúsku považovali Miroslava Dobrianskeho dlhý čas za vinníka ľvovského procesu a vstup do Rakúska mu bol dlho zakázaný. Miroslav D. bol skutočným štátnym radcom pri varšavskom generálnom gubernátorovi, značne napomohol oddeleniu Cholmska od Poľského kráľovstva. Bohužiaľ, tohto projektu, ktorého iniciatíva sa zrodila v Innsbrucku, sa Miroslav D. nedožil. Čoskoro potom zomrel na zlyhanie srdca.
Z profesorov univerzity zachádzali k Adolfovi Ivanovičovi z času na čas doktor teológie a bibliofil, ktorého priezvisko si už nepamätám, potom barón Mirbach, Klemenčič a paleograf Kaltenbrunner. Posledný menovaný prednášal na univerzite v Innsbrucku aj o kalendárnej otázke. Jeho objavenie sa u Adolfa Ivanoviča však nebolo bez politického významu. Ministerstvo školstva, na čele ktorého stál Poliak Rittner, prikázalo Nemcovi-profesorovi napísať brožúru o nadradenosti gregoriánskeho kalendára nad juliánskym. Z Ľvova poslali Kaltenbrunnerovi rôzne články o kalendárnej otázke, ktoré vyšli v haličskej poľskej a ruskej tlači, polemického a nie celkom vedeckého charakteru. Kaltenbrunner nevedel slovanské jazyky, musel som byť prekladateľom. Haličské materiály cirkevno-politického charakteru ctihodného profesora nepresvedčili. Definitívne ho presvedčil o neaktuálnosti kalendárnej reformy v Haliči A. I. Dobriansky. Kaltenbrunner odložil svoju prácu na neurčito. Poľský minister Rittner podal demisiu, brožúra nevyšla, kalendárna reforma v Haliči na čas padla.
Stalo sa, že do Innsbrucku zavítali nezvyčajní hostia. A. I. Dobrianskeho navštevovali niekedy poprední politici a diplomati z Balkánu a Ruska. Gróf N. Ignatiev, minister vnútra a známy iniciátor „Zemského snemu“, Konstantin Petrovič Pobedonostsev, oberprokurátor Svätej synody, a metropolita gróf Šeptický — boli v posledných rokoch na návšteve u Adolfa Ivanoviča. Z ruských vedcov boli v Innsbrucku profesori Lamanskij (dvakrát), Petrov, Sokolov, Paľmov, Florinskij a Marr. Návšteva Pobedonostseva bola pre starca prekvapením. Pobedonostsev sa zjavil u Adolfa I. Dobrianskeho o siedmej hodine ráno, zastihol starca po kúpeli polonahého a pri gymnastike. Dva dni som A. Ivanoviča nevidel na oči. Starí známi boli celý čas spolu, robili exkurzie, prechádzali sa, večer do neskorej noci zostávali v hoteli Europe. Až na tretí deň som bol predstavený človeku, ktorý 25 rokov riadil osudy Ruska a ruského ľudu. Konstantin P. Pobedonostsev sa mi zdal urasteným a reprezentatívnym gentlemanom. Jeho oholená, múdra tvár sa v rozhovore ani raz nepohla, len zriedka spod ohromných amerických okuliarov bleskol ohník jeho očí, chladných ako oceľ. Nie to rímsky patricij-vojvodca, nie to vypestovaný španielsky jezuita z čias Torquemadu. Takým aj bol slávny autor „Moskovského zborníka“, prispôsobujúci s bezohľadnou svätosťou a slepým fanatizmom — sťa Andrej Prvozvaný — pod krížovou zástavou vypísané heslá: Samoderžavie, pravoslávie a národnosť!. Ale v základnom budovaní ruskej štátnosti tento nesporne vynikajúci štátnik často zabúdal na osvetu ruského mužíka. Vo svojich teoretických záveroch i v praxi považoval Pobedonostsev všeobecné vzdelanie temných ruských ľudových más za predčasné a zbytočné zaťažovanie štátnej pokladnice.
K mimoriadnym návštevám treba pripočítať aj vizitu metropolitu grófa Šeptického. Vymenovaný ľvovský metropolita, gróf Šeptický, priamo z Ríma zašiel do Innsbrucku a tamojšieho jezuitského kolégia. Pri innsbruckej univerzite bola, ako je známe, katolícka teologická fakulta. Teologické vedy tu trvali celých šesť rokov. Profesormi boli vynikajúci katolícki teológovia rôznych národností. Tu sa vychovávala poľská a maďarská šľachta, tu sa liahli kandidáti na biskupov a arcibiskupov Rakúsko-Uhorska. Tu sa istý čas učil gróf Šeptický. Súc na návšteve u svojich protektorov, gróf Šeptický uznal za vhodné navštíviť pravoslávneho schizmatika a panslavistu, Adolfa I. Dobrianskeho. Gróf Šeptický nebol sám. Odpraviac časť haličských pútnikov z Ríma naspäť do Haliče, zjavil sa gróf Šeptický v Innsbrucku s vybranými ruskými vlastencami: archidiakonom Litvinovičom, statkárom Maleckým, radcami Proskurnickým a Leskovackým. Adolf Ivanovič Dobriansky, osobný priateľ archidiakona Litvinoviča, láskavo prijal grófa Šeptického a do istej miery sa v tom čase nadchol mladým uniatskym archijerejom. Ale nadšenie Adolfa Ivanoviča bolo krátkodobé. Gróf Šeptický nesplnil požiadavky týkajúce sa cirkevno-politických záležitostí v Haliči, čoskoro potom ukázal svoju pravú tvár. Z Pavla sa stal Šaulom a prenasledovateľom všetkého, čo tak či onak nieslo pečať ruskosti. Na tomto, samozrejme, otázka zblíženia východu s katolíckou cirkvou nezískala, ale prehrala. Adolf Ivanovič bol práve tým človekom, ktorý svojím vážnym slovom mohol prekliesniť cestu začiatkom grófa Šeptického. Ale tie začiatky a cirkevná politika grófa Šeptického voči Rusom neboli úprimné. Preto aj jeho snahy mali, podľa môjho názoru, na zreteli iba osobnú kariéru, jeho pokusy o zblíženie s východnou cirkvou nemali vecný charakter, boli divadelným expromtom bez serióznosti a pozitívnych úspechov.
Príchod grófa Šeptického bol pre mňa a moje terajšie spomienky poslednou veľkou epizódou. Niekoľko mesiacov neskôr som opustil Innsbruck. Do Innsbrucku sa presťahovala manželka Adolfa Ivanoviča, Eleonóra Dobrianska. Krátko po mojom odchode A. I. Dobriansky vážne ochorel a o niekoľko týždňov neskôr zomrel. Jeho telesné pozostatky boli podľa jeho poslednej vôle prevezené z Innsbrucku do rodnej zeme, do Podkarpatskej Rusi, a tam pochované (Čertižné, Zemplínska župa). Svojím majetkom disponoval zosnulý takým spôsobom, že svoju manželku Eleonóru ustanovil za testamentárnu exekútorku svojej poslednej vôle. Svojim deťom a vnukom ustanovil Adolf Ivanovič legáty (odkazy). Roľníkom dedín Čertižné a Habura odkázal zosnulý na odkúpenie všetky svoje statkárske pozemky (parcelácia). Mne, jeho poslednému žiakovi, sa podľa závetu ušla istá časť innsbruckej knižnice zosnulého Adolfa Iv. Dobrianskeho.
Taký bol, nakoľko si dnes spomínam, rodinný a súkromný život Adolfa Iv. Dobrianskeho v Innsbrucku. Aby bolo možné podať verný obraz činnosti Adolfa Ivanoviča, je nevyhnutné zostaviť nie bežne a narýchlo napísanú črtu, ale treba zostaviť biografiu tohto vynikajúceho Karpatorusa. Činy Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho, ktorých bolo veľmi veľa, sú uchované v jeho spisoch, brožúrach a článkoch, roztrúsených a často bezmenných po rôznych ruských a slovanských publikáciách. Pred vojnou som vlastnil niektoré spisy a brožúry Adolfa I. Dobrianskeho. Bohužiaľ, krutá vojna ma pripravila o slobodu (3 roky vojenských kazemát!); pripravila ma aj o knižnicu. Knihy boli skonfiškované a odovzdané Červenému krížu vo Viedni na rozdanie a čítanie po nemocniciach a táboroch ruských vojnových zajatcov. Tým sa stratili materiály, na základe ktorých by sa dalo zvoliť istú schému, stanoviť údaje a zostaviť vernú charakteristiku celej činnosti A. I. Dobrianskeho. Ruský patriot, nacionalista, slávny teológ, historik, filológ a široko vzdelaný vedec a politik Podkarpatskej Rusi si plne zaslúžil to, aby sa jeho myšlienky a jeho názory stali v Podkarpatskej Rusi všeobecne známymi a populárnymi. Mnohé názory Adolfa I. Dobrianskeho nestratili význam podnes, môžu byť majetkom novej, dnes vychovávanej karpatoruskej inteligencie. Úlohou budúceho karpatoruského historiografa je zozbierať všetky materiály týkajúce sa vynikajúceho politika a vedca Podkarpatskej Rusi — Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho. Takým spôsobom sa doplní história Podkarpatskej Rusi, a to bude monumentum aere perennius (pomník trvácnejší ako kov).
Dr. Dmitrij Markov,
bývalý člen rakúskeho parlamentu a haličského snemu.
Dmitrij Andrejevič Markov (1864 – 1938)
Významný haličsko-ruský politik, právnik a publicista; popredný predstaviteľ rusofilstva (moskvofilstva) v rakúskej Haliči.
Poslanec rakúskej Ríšskej rady (viedenského parlamentu) a haličského snemu. Počas 1. svetovej vojny bol rakúskymi úradmi odsúdený na smrť za vlastizradu a spoluprácu s Ruskom, neskôr však dostal milosť a trest mu bol zmenený na väzenie. Bol jeho blízkym žiakom a osobným priateľom A. Dobrianskeho. Počas štúdií v Innsbrucku s ním trávil posledné roky jeho života a po jeho smrti sa stal editorom a propagátorom Dobrianskeho diela. Snažil sa o kultúrne a politické zjednotenie Rusínov s ruským národom a presadzoval používanie spisovnej ruštiny ako spoločného literárneho jazyka.
foto: Adolf Dobriansky (sediaci) a Anton Budilovič, Innsbruck, 1898.
autor: Маx Ketzler, zdroj: Wikimedia
preklad: jLai
*******
Адольфъ Ивановичъ Добрянскій — Дмитрій Марковъ
Въ сороковые годы, годы возрожденія австрійскихъ славянъ, было имя Адольфа И. Добрянскаго въ Австріи очень популярно. Съ этого времени А. И. Добрянскій сталъ извѣстенъ и въ Россіи. У чеховъ были будителями народа Ф. Палацкій и I. Ригеръ, у словаковъ Л. Штуръ и Иванъ Гурбанъ. Подкарпатская и Галицкая Русь имѣла въ 1848 году тоже своего будителя и государственнаго мужа, которымъ былъ А. И. Добрянскій.Уже до прихода русскихъ войскъ въ Венгрію А. И. Добрянскій организовалъ противъ мадьяръ, вмѣстѣ съ словаками, отряды добровольцевъ главнымъ образомъ изъ крестьянъ. Вторженіе русскихъ войскъ за Карпаты для подавленія мадьярскаго возстанія выдвинули молодого въ то время юриста и горнаго инженера на первый планъ. Въ качествѣ комиссара при русской арміи А. И. Добрянскій искренне полюбили русскаго солдата и подружился съ выдающимися офицерами русской арміи. Тѣсная дружба связала его надолго съ храбрымъ генераломъ Ридигеромъ. Переваливши Карпаты русская армія принесла порабощеннымъ славянамъ не лишь освобожденіе, но она повсюду оставляла слѣды братства и родственности. Крестьяне угнетаемые и приниженные польскими и мадьярскими панами, видѣли въ русскихъ солдатахъ своихъ спасителей. Дружба династій, австрійской и русской, не мало способствовала хорошему настроенію народныхъ массъ. Угнетенные славяне, особенно словаки и русскіе, почувствовали себя впервые вольными гражданами. Эта эра свободы не была однако продолжительной. Мадьяры, бывшіе до 1861 г. въ загонѣ, затребовали вначалѣ 60-хъ годовъ новой конституціи. Подъ шумный кличъ „свободы” народовъ” они стремились къ возстановленію привилегій шляхты и мадьярскаго режима. Звѣзда А. И. Добрянскаго стала; постепенно гаснуть. Бывшій верховный жупанъ четырехъ карпатскихъ комитатовъ долженъ былъ подать въ отставку. Дуализмъ, т. е. раздѣлъ Австріи на два государства на т. назыв. Цис—и Транслейтанію въ 1867 г., засталъ А. И. Добрянскаго уже мирнымъ землепашцемъ въ его имѣніи въ Земплинской жупѣ. Предложенный ему старыми Тисой портфель мадьярскаго министра путей; сообщенія А. И. Добрянскій отклонилъ. Они вѣрилъ въ шаткость дуализма, при томъ въ то время онъ былъ преданъ Вѣнѣ, т. е. царствующему дому. Избранный впослѣдствіи депутатомъ будапештскаго парламента Адольфъ Ивановичъ, послѣ короткой парламентской каденціи ушелъ совсѣмъ отъ политической дѣятельности.
Вначалѣ 80 годовъ русскіе галичане его вызвали въ Львовъ. Галичане вѣрили въ авторитетъ А. И. Добрянскаго, они думали спасать себя отъ начавшихся преслѣдованій со стороны польской шляхты, которой не по вкусу было отрезвленіе и національное просвѣщеніе галицкорусскаго крестьянина патріотическимъ галицкимъ духовенствомъ и мірской интеллигенціей. Переѣздъ А. И. Добрянскаго, пользовавшагося еще въ то время нѣкоторымъ авторитетомъ въ Вѣнѣ, в Львовѣ положенію не помогъ. Клеветы польскихъ министровъ Земляковскаго и Лебля, вліяніе поляка — кардинала Ледоховскаго побѣдили на всей линіи. Докладъ галицкаго правительства въ Вѣпу о „схизмѣ” и о „панславизмѣ” въ Галичинѣ нашелъ отзвукъ и въ императорскомъ дворцѣ. Народный писатель и галицко-русскій дѣятель, о. Иванъ Наумовичъ, редакторы всѣхъ галицко-русскихъ и буковинскихъ изданій, политическіе дѣятели даже въ провинціяльныхъ городахъ и селахъ и много крестьянъ были въ одинъ прекрасный день въ 1881 году арестованы. Всѣхъ арестованныхъ „панславистовъ” было выше ста человѣкъ. Между ними старикъ А. И. Добрянскій и его дочка Ольга Грабаръ. Процессъ длился цѣлый годъ. Государственной измѣны не установили ни судьи, ни прокуроръ. А. И. Добрянскій и Ольга Грабарь были освобождены. Четырехъ обвиненныхъ приговорилъ судъ къ нѣсколькимъ мѣсяцамъ тюремнаго заключенія за нарушеніе публичнаго спокойствія. Ольга Грабарь поселилась въ Россіи, А. И. Добрянскій переѣхалъ изъ Вѣны на постоянное жительство въ Тироль, въ городъ Инсбрукъ вмѣстѣ со своимъ зятемъ Юліаномъ Геровскимъ. Послѣдній былъ туда переведенъ, а Адольфу Ивановичу было въ Вѣнѣ предложено не вмѣшиваться впредь въ дѣла Галичины и Подкарпатской Руси. Совѣтъ вѣнскаго министра внутреннихъ дѣлъ былъ для А. И. Добрянскаго до извѣстной степени обязательнымъ. А. И. Добрянскій былъ дѣйствительнымъ придворнымъ совѣтникомъ (гофратомъ) и какъ таковой получалъ извѣстное содержаніе. Пришлось считаться съ оффиціальнымъ мнѣніемъ вѣнскаго правительства и переѣхать далеко отъ родной страны, въ Тироль.
Съ Адольфомъ Ивановичемъ Добрянскимъ свела меня судьба въ 1896 году. Послѣ окончанія богословскаго факультета я переѣхалъ для изученія юридическихъ наукъ въ столицу Тироля, въ Инсбрука. Славянъ въ Инсбрукѣ было достаточно. Большинство студенты и военные, офицеры — чехи и хорваты. Но было тоже нѣсколько должностныхъ лицъ, между ними профессора университета, словинецъ Клеменчикъ и чехъ Невинный. Славянская, общественная жизнь группировалась въ студенческомъ обществѣ „Велебитъ” (Горные хребты въ Далмаціи называются „Велебитъ”).
Частная жизнь славянъ, интересовавшихся славянскимъ движеніемъ и славянской наукой была сосредоточена въ домѣ А. И. Добрянскаго. Въ „Велебитѣ” были членами славянскіе студенты. Общество имѣло свой оркестръ т. назыв. „тамбурашскій сборъ”, оно считалось “satisfaktionsfahig” т. е многіе студенты, особенно хорваты вызывали и былы вызываемы на студенческія дуэли (Mensur, Paukerei). Общество „Велебитъ” пользовалось признаніемъ нѣмецкихъ студентовъ какъ славянское землячество съ правомъ и обязанностью дуэлированія, имѣло нѣкоторую библіотеку, много газетъ сербскихъ, хорватскихъ, словинскихъ, словацкихъ, чешскихъ, русскихъ, наконецъ, и „орудія” студенческихъ дуэлей, сабли, эмблемы, бандажи и т. п. Въ городѣ пользовались славянскіе студенты уваженіемъ и симпатіями тирольскихъ нѣмцевъ, которые въ то время, политически, были еще довольно толерантны. О „Великой Германіи” и всенѣмецкомъ, всемірномъ господствѣ думали единицы, но, то не были настоящіе тирольцы. Всенѣмецкой, азартной политикѣ тирольцы не сочувствовали, отъ нея въ то время, какъ могли, открещивались. На вечерахъ, устраивавшихся славянами были нерѣдко гостями нѣмецкіи семейства, на концертѣ тамбурашскаго сбора — въ пользу пострадавшаго отъ землетрясенія города Любляны — явились всѣ высшіе чиновники, даже штабъ офицерскаго корпуса со служившимъ въ Инсбрукѣ майоромъ, эрцгерцогомъ Карломъ Фердинандомъ во главѣ. Уже въ мою бытность въ Инсбрукѣ устроенъ былъ общій митингъ нѣмецкихъ и славянскихъ студентовъ, протестовавшій противъ гнета немадьярскихъ народностей въ Транслейтаніи. Митингъ былъ созванъ въ годъ будапештской выставки и тысячелѣтняго юбилея существованія мадьярскаго государства. На концертахъ, вечерахъ и торжествахъ присутствовалъ, конечно, покойный А. И. Добрянскій. Являлся онъ обыкновенно въ черномъ, гофратскомъ сюртукѣ съ русскими и австрійскими отличіями. На шеѣ у него былъ на красной лентѣ орденъ св. Владиміра. Появленіе А. И. Добрянскаго среди студентовъ вызывало бурю аплодисментовъ.
На квартирѣ А. И. Добрянскаго посѣщали очень часто славянскіе студенты. Симпатіями маститаго старика пользовались православные сербы, русскіе и словаки. Послѣдніе чувствовались въ домѣ Адольфа Ивановича какъ у себя, на родинѣ. Словаковъ было 3 человѣка: Душанъ Маковскій, Щкарванъ и Янко Когутъ. Всѣ были на медицинскомъ факультетѣ. Первые два были фанатичными поклонниками ученія Льва Николаевича Толстого. Шкарванъ до того перенялся было ученіемъ Льва Ник. Толстого, что отказался служить въ солдатахъ, за что и просидѣлъ годъ въ военной тюрьмѣ. Душанъ Маковицкій велъ аскетическую жизнь, раздавалъ послѣдній грошъ бѣднымъ и ревностно распространялъ среди студентовъ появившіяся за границей философскія сочиненія Льва Ник. Толстого. Послѣ оконченія студій Душанъ Маковицкій переѣхалъ, какъ извѣетно, въ Ясную Поляну, къ Л. Н. Толстому, былъ личнымъ другомъ послѣдняго, былъ и при смерти великаго русскаго писателя. Этотъ горячій прыжокъ своихъ любимцевъ въ сторону русской Нирваны А. И. Добрянскій переносилъ съ нѣкоторой горечью, но не пересталъ любить юныхъ „толстовцевъ….”
И я — то, уже съ самаго начала привязался къ старику но не могу сказать, чтобы сразу завоевалъ симпатію А. И. Добрянскаго. Прошло нѣсколько мѣсяцевъ, пока мы сблизились и стали настоящими друзьями. Мои статьи въ „Галичанинѣ” и „Православной Буковинѣ” брошюрка о берестейской уніи, появившаяся оттискомъ въ Черновцахъ, прежде всего, однако, первыя хорошія свидѣтелъства семестральныхъ коллоквій, настроили старика въ мою пользу. Не было почти дня, чтобы мы вмѣстѣ но гуляли. Не пришелъ я, такъ А. И. Добрянскій послѣ обѣда являлся за мной, въ мой скромный, студенческій кабинетъ. Часто заходилъ и я вечеромъ къ А. И. Добрянскому, чтобы прочесть галицкія и буковинскія газеты. А при немь въ то время, какъ я впрочемъ уже намекнулъ, родной — то души не было. Далеко была Карпатская Русь, родные были разбросаны: кто въ Подкарпатской Руси, кто въ Буковинѣ и Россіи. Будучи ежедневнымъ посѣтителемъ старика я изучалъ его суровый, автократическій характеръ, его привычки, зналъ и его частную жизнь до мельчайшихъ подробностей. А эта частная жизнь была своеобразной и въ этомъ отношеніи — хотя самъ то антагонистъ всякихъ „непротивленцевъ — А. И. Добрянскій смахивалъ на Льва Н. Толстого. А. И. Добрянскій вставалъ утромъ въ 6, зимой въ 7 часовъ. Принималъ каждый день холодную ванну, затѣмъ дѣлалъ комнатную гимнастику и, одѣвшись, читалъ въ слухъ священное писаніе или Минею. Послѣ физической и духовной гимнастики А. И. Добрянскій не завтракавши (зимой онъ выпивалъ стаканъ чистаго чаю) садился за письменный столъ. Писалъ онъ утромъ рѣдко письма, обыкновенно, какъ самъ онъ выражался, утромъ онъ сочинялъ. Въ бытность мою въ Инсбрукѣ появились его сочиненія о календарномъ вопросѣ и объ ученіи графа Льва Николаевича Толстого. Брошюры — всякая въ ста страницъ печати — были напечатаны въ Петроградѣ. Послѣ появленія полемической брошюры направленной противъ ученія Л. Н. Толстого, Адольфъ Ивановичъ сталъ писать широко и пространно о славянахъ, ихъ минувшемъ, настоящемъ и будущемъ. Старикъ такъ и не кончилъ этого послѣдняго своего сочиненія, богатаго матеріалами по славяновѣдѣнію. Онъ остановился на 180-190 страницѣ рукописи, записанной его тонкимъ и четкимъ почеркомъ. Сбылись имъ часто повторяемыя слова — “Ars longa, vita brevis” — И эту послѣднюю свою работу сочинялъ А. И. Добрянскій тоже до обѣда....
Обѣдъ подавался въ 12 часовъ и состоялъ изъ трехъ блюдь. Адольфъ Ивановичъ быль большимъ любителемъ мяснаго супа и кушалъ его, какъ кушаютъ наши крестьяне т. е. дробилъ хлѣбъ и поѣдалъ всякій день обязательно 2 полный тарелки супа и много хлѣба. Какъ настоящій демократъ онъ видно придерживался и въ этомъ отношеніи мужицкаго взгляда, онъ убѣждалъ насъ, молодыхъ, въ томъ, что хлѣбъ парализуетъ мясные жиры, вредныя пожилымъ людямъ. Вареной говядины А. И. никогда не ѣлъ, за то любилъ бѣлое мясо — телятину, курицу и т. п. Скушавъ пирожрое Адольфъ Ивановичъ закуривалъ одну изъ своихъ трубокъ, которыхъ у него было нѣсколько штукъ. Трубки были поповскаго типа, на вишневыхъ, длинныхъ чубукахъ. За чтеніемъ газетъ и съ трубкой въ зубахъ я заставалъ А. И. Добрянскаго всякій день послѣ обѣда. Въ 2—3 часа пополудни мы уходили обыкновенно на прогулку за городъ, въ хорошую погоду обходили красивую, быструю рѣку Иннъ и поднимались вверхъ по прекраснымъ, лѣснымъ аллеямъ — часто до сосѣднихъ, пестрыхъ тирольскихъ деревень, окруженныхъ горами въ 2,000 метровъ высоты.
Прогулки были единственнымъ развлеченіемъ Адольфа И. Добрянскаго; въ лѣтнюю погоду онѣ продолжались иногда 2 и 3 часа. Но Адольфъ Ивановичи любилъ — и то почти до послѣднихъ лѣть своей жизни — погулять иногда такъ, какъ могъ и умѣлъ гулять лишь настоящій туристъ, альпинистъ. За шесть, семь лѣтъ до своей смерти, 80-лѣтній старикъ и 70-лѣтній профессоръ петроградскаго университета Владиміръ Ламанскій — умудрились взобраться на самую высокую гору возлѣ Инсбрука, на хребетъ Вальдрастъ. Эта гора сама собой очень приступна и я лично не разъ тамъ бывалъ. Старички взобрались на хребетъ Вальдрастъ въ сопровожденіи словинскаго медика Янка Блейвейса, кстати, внука знаменитаго дѣятеля 1848 года, лишь на третій день.... Но все-же, хотя и съ остановками и передышками, они взошли и вернулись безъ ушибовъ. За то ихъ вожатый, Блейвейсъ годъ позже слетѣлъ въ окрестностяхъ Инсбрука со скалистаго утеса и сломалъ правую ногу.
Прогулки по тирольскимъ горамъ очень закалили А. И. Добрянскаго. На свой вѣкъ — я засталъ старика уже восьмидесятилѣтнимъ — Адольфъ Ивановичъ были сильнымъ и бодрымъ. Онъ ходилъ лучше по горахъ, чѣмъ многіе молодые люди. Оттого его здоровье было великолѣпно, онъ видѣлъ хорошо, не зналъ искуственныхъ зубовъ, а прическа его, когда-то кудрявыхъ волосъ, была молодцовата. Единственный разъ здоровье Адольфа Ивановича на короткое время пошатнулось. Тутъ я поневолѣ отойду отъ предмета: Это было на Пасху во второй годъ моего пребыванія въ Инсбрукѣ. Начиная со страстнаго четверга Адольфъ Ивановичъ постился. Здоровье его было, какъ обыкновенно, удовлетворительно, хотя вечеромъ, въ страстный четверть, онъ почувствовалъ себя „несвойски.” Читая какъ обыкновенно, въ слухъ, 12 евангелій, при чтеніи евангелія Іоанна онъ прослезился. Но пришла пасха...... На пасху Адольфъ И. Добрянскій не выдержалъ и съѣлъ, какъ и подобаетъ русскому человѣку, нѣсколько крутыхъ яицъ. Этотъ пасхальный завтраки попили А. Ивановичъ не виномъ, котораго никогда не пилъ, а — по свое старому обыкновенію — двумя или тремя стаканами холодной воды. Старый организмъ на сей разъ не выдержалъ. А. И. слегъ въ постель. За нимъ ухаживали два врача профессоръ Ланчнеръ и знаменитый нынѣ далматскій хирургъ Якша Рачичъ. Старикъ пролежалъ двѣ недѣли, но выздоровѣлъ. Лѣченію онъ подчинялся безпрекословно лишь сначала. Впослѣдствіи, предписанныя врачами порошки онъ не принималъ и бросалъ ихъ за свою кровать…. До того осторожно относился А. И. Добрянскій ко всякимъ лекарствамъ, приниманіе которыхъ признавали лишь въ крайнихъ, необходимыхъ случаяхъ.
Наши общія прогулки не проходили, однако, въ заурядной болтовнѣ…. Нѣкоторыя прогулки, особенно тогда, когда Адольфъ Ивановичи былъ въ хорошемъ настроеніи, можно бы сравнить не то съ римскими коллоквіями, не то съ античными, греческими діалогами. До того разнообразны были знанія этого всесторонне образованнаго человѣка. Конечно, Адольфъ Ивановичъ, какъ всѣ пожилые и заслуженные люди, любилъ больше всего говорить о минувшемъ. Вспоминая дѣла 1848 года, онъ съ умиленіемъ и воодушевленіемъ отзывался о выдающихся славянскихъ, особенно галицкихъ дѣятеляхъ, о благородною и патріотическомъ карпаторусскомъ духовенствѣ и его еиископахъ, о душевныхъ и моральныхъ качествахъ русскихъ солдатъ к офицеровъ, явившихся впервые въ забытыхъ Карпатахъ, словно апостолы и благовѣстители лучшаго будущаго славянскихъ, въ то время закрѣпощенныхъ народовъ. Обширно передавалъ старики эпизоды изъ исторіи мадьярскаго возстанія и подробности сдачи храбрыхъ мадьярскихъ войскъ. Командовавшій мадьярскими войсками генераль Гергей предлагалъ было, по словамъ участвовавшаго въ переговорахъ А. И. Добрянскаго, посредствомъ русскаго генерала Ридигера, венгерскою корону св. Стефана русскому царю Николаю І-ому. Послѣдній предложенія не приняли и отъ возмѣщенія убытковъ за вооруженный походъ, достигавшихъ 300 милліоновъ рублей, несмотря на рѣшеніе русскаго штаба, отказался. Не обошлось при томъ и безъ колкихъ замѣчаній маститаго разсказчика по адресу австрійской династіи, уливившей, какъ сказали Бисмаркъ въ крымскою войну, міръ своей неблагодарностью. Въ этомъ вопросѣ А. И. Добрянскій сваливалъ вину за недружелюбное отношеніе Австріи къ Россіи въ Крымскую войну въ первомъ ряду на совѣтниковъ Франца Иосифа, въ то время юнаго и неопытнаго. Онъ указывал, главными образомъ, на широкую антирусскую пропаганду при австрійскомъ дворѣ католической шляхты, іезуитовъ и Рима. Въ связи съ этимъ и какъ-бы въ доказательство неджентльменскаго поведенія Габсбурговъ, Адольфъ Ивановичъ не преминулъ разсказать подробно о вынесенныхъ ими лично впечатлѣніяхъ и переживаніяхъ при царскомъ дворѣ, въ Петроградѣ. А. И. Добрянскій былъ въ восхищеніи отъ своихъ трикратныхъ свидацій съ русскими императорами. Александромъ ІІ-ымъ былъ А. И. Добрянскій принятъ два раза. Первый рази вмѣстѣ съ другими славянскими дѣятелями въ 1867 году, второй разъ наканунѣ русско-турецкой войны. На это послѣднее свиданіе И. Добрянскій былъ экстренно вызванъ въ Петроградъ. Россія готовилась къ войнѣ съ Турціей и въ Петроградѣ хотѣли лично узнать авторитетное мнѣніе А. И. Дсбрянскаго насчетъ балканскихъ славянъ. А. И. Добрянскій знавшій хорошо балканскихъ славянъ, показалъ себя въ этомъ вопросѣ лучше освѣдомленнымъ и болѣе русскимъ чѣмъ русскіе дипломаты. На вопросъ Александра ІІ. — какъ смотритъ Адольфъ Ивановичъ на болгарское возстаніе и на возможность русско-турецкой войны, А. И. отвѣтилъ такъ, какъ могъ отвѣтить оторванный и порабощенный сынъ Руси. Онъ предложилъ Александру ІІ-ому проектъ обмѣна Польши за Карпатскія русскія земли въ связи съ раздѣломъ сферы вліянія на Валканахъ между Россіей и Австріей.
Предложеніе это на Совѣтѣ министровъ не прошло несмотря на то, что подобный проектъ — по иниціативѣ вѣроятно А. И. Добрянскаго — со временъ перехода Карпатъ русскими войсками былъ представленъ раньше уже генералами Пашкевичемъ и Ридигеромъ. Эти политическіе взгляды Адольфа И. Добрянскаго мы находимъ отчасти въ такъ называемой балканской “Interessenspharenpolitik” министра иностранныхъ дѣлъ гр. Голуховскаго, подобная же политика была въ планахъ послѣдняго русскаго посланника въ Вѣнѣ, барона Щебеко.
Очень лестно отзывался А. И. Добрянскій объ императорѣ Александрѣ ІІІ. Его поѣздка къ Александру ІІІ-му — она была послѣдней его поѣздкой въ Россію — состоялась въ началѣ 80-тыхъ годовъ. А. И. ѣздилъ туда вмѣстѣ съ протоіереемъ Наумовичемъ и другими Галицкими дѣятелями, дабы выхлопотать кредитъ для „Земледѣльческаго Кредитнаго Заведенія” во Львовѣ. Этотъ единственный галицко-русскій крестьянскій банкъ очутился передъ банкротствомъ — благодаря нефтяннымъ спекуляціямъ главнаго директора, иностранца Михалека и его агентовъ, Франкля, Киндлера и Хувеса. Сотнямъ и тысячамъ крестъянъ угрожала продажа съ публичныхъ торговъ ихъ имущества. Пришлось старику ѣхать въ далекій путь. Благодаря авторитету Адольфа Ивановича поѣздка не лишь увѣнчалась полнымъ успѣхомъ, но Адольфа Ивановичъ былъ принятъ опять въ экстренной аудіенціи царемъ Александромъ ІІІ. Александръ ІІІ. плѣнилъ старика своей простотой, демократичностью и патріотизмомъ. Онь былъ хорошо: освѣдомленъ, о тяжеломъ положеніи русскихъ подъ польскимъ и мадьярскимъ владычествомъ. Изъ разсказовъ о пріемѣ у русскихъ императоровъ я видѣлъ, что это были, можетъ быть, самые счастливые моменты въ жизни Адольфа Ивановича. Былъ-же покойный А. И. Добрянскій искренній и убѣжденный монархиста!.... О своихъ переживаніяхъ въ Петроградѣ Адольфъ Ивановичъ другимъ славянскимъ студентамъ не разсказывалъ и со мной объ этомъ онъ больше никогда не говорилъ.
DobranskyDivision
Я отклонился немного отъ моей задачи разсказать о частной жизни А. И. Добрянскаго въ Инсбрукѣ и подѣлиться моими воспоминаніями о немъ съ читателями.
Съ окончаніемъ каждой нашей прогулки обрывался интересный разговоръ. Каждому изъ насъ нужно было идти продолжать свою работу. Я спѣшилъ домой читать кодексы, А. И. Добрянскій — отдохнувъ немного, писалъ письма или перечитывалъ отъ А до Я газеты и журналы, которыхъ у него было очень много. Вечеромъ, въ 8 часовъ, я обыкновенно опять являлся на короткое время, на этотъ разъ не для разговоровъ, а для просмотра галицкихъ и буковинскихъ газетъ. Въ девять часовъ вечера я оставлялъ квартиру Адольфа Ивановича. Послѣ ужина, состоявшаго изъ двухъ стакановъ молока, немного меду или овечьяго сыра, А. И. Добрянскій серьезнымъ трудомъ уже не занимался. Безпокоилъ опять свои старыя кости гимнастикой, а затѣмъ въ 10—11 часовъ ложился спать Спалъ онъ лѣто и зиму при открытомъ окнѣ, насколько не было бури (sirocco) или сильныхъ морозовъ. Открывалъ онъ окно сверху или же въ другой комнатѣ. Воздухъ, большое количество выпиваемой до обѣда воды, гимнастика — вотъ трилистникъ и разгадка долгой жизни и трудоспособности А. И. Добрянскаго......
Жизнь Адольфа И. Добрянскаго въ Тиролѣ не была черезчуръ монотонной и его пребываніе въ Инсбрукѣ нельзя назвать заточеніемъ Адольфъ И. Добрянскій былъ въ живой перепискѣ со своими родными. Часто писалъ и получалъ письма о семейныхъ дѣлахъ, о хозяйствѣ въ своихъ имѣніяхъ отъ супруги Элеоноры Добрянской, женщины очень умной и представительной. Ему писали почти всѣ дѣти и многіе внуки. Самъ-то старикъ былъ въ живой перепискѣ съ ректоромъ юрьевскаго университета, зятемъ А. С. Будиловичемъ и съ дочкой Ольгой Грабарь, сынъ которой Игорь Грабарь извѣстенъ нынѣ всему образованному міру. Игорь Грабарь — я опять отойду немного отъ предмета — переселился послѣ львовскаго процеса вмѣстѣ съ матерью въ Россію. Какъ молодой художникъ написалъ онъ нѣсколько замѣчательныхъ картинъ и былъ нѣкоторое время преподавателемъ въ академіи художествъ въ Мюнхенѣ. Какъ критикъ и историкъ искусства онъ составилъ знаменитую исторію русскаго искусства, въ которой, кстати, изобразилъ много деревянныхъ храмовъ его родной страны, Прикарпатской Руси. Игорь Грабарь нынѣ академикъ и работаетъ безпрерывно на пользу русской науки и искусства въ Петроградѣ.
Помимо семьи А. И. Добрянскій былъ въ перепискѣ съ многими русскими и славянскими дѣятелями и учеными. Много писемъ приходило изъ Вѣны и Галиціи, меньше изъ Подкарпатской Руси. Въ мой бытность въ Инсбрукѣ переписывались съ А. И. Добрянскимъ лишь нѣкоторые угрорусскіе священники (Ставровскій, Фенцикъ, Ханатъ). Кстати, съ пріѣздомъ въ Инсбрукъ, показывалъ мнѣ А. И. русское письмо Фирцака, бывшаго уже въ то время мукачевскимъ епископомъ. Послѣ того епископъ Фирцакъ не лишь по руски, но вообще не писалъ. Изъ Будапешта получалъ Адольфъ Ивановичъ письма отъ протоіерея Кордасевича и предсѣдателя судебной палаты Рубого. Часто приходили письма изъ Рсссіи отъ русскихъ профессоровъ, историковъ и славистовъ, нерѣдко отъ нѣкоторыхъ, православныхъ архіереевъ. Снимки кіевскаго и московскаго митрополитовъ съ подписями находились въ альбомѣ фотографій на видномъ мѣстѣ, кромѣ сего были снимки и письма отъ епископовъ западной Руси.
Въ живой перепискѣ состоялъ Адольфъ И. Добрянскій съ ученымъ протоіереемъ о. Мальцевымъ, издавшимъ въ Берлинѣ много богословскихъ книгъ. Изъ политическихъ дѣягелей писали старику выдающіеся чешскіе политики, Браумеръ, извѣстный моравскій депутатъ, каноникъ Вурмъ, депутаты Грегръ, Вашатый и мн. другіе. И съ Юго-Славіей былъ А. И. Добрянскій въ живыхъ сношеніяхъ, получалъ загребскія научныя изданія, получалъ газеты и письма отъ хорватскихъ и словинскихъ дѣятелей. Не забывалъ на своего бывшаго шефа и гофрата, его сослуживецъ, президіальный секційный шефъ т. е. статсъ-секретарь министерства внутреннихъ дѣлъ, баронъ Эрбъ. Другъ большой галицко-русскаго народа т. зов. старорусской партіи, баронъ Эрбъ до конца жизни былъ въ большой дружбѣ съ Адольфомъ И. Добрянскимъ. Эрбъ вышелъ въ отставку за временъ министерства Казиміра Бадени. Почтенный, вѣнскій бюрократъ не пожелалъ служить и въ первые мѣсяцы правительства Бадени подалъ въ отставку. Кровавые выборы въ Галиціи, введеніе фонетическаго правописанія, переведеніе іезуитской реформы въ галицко-русскихъ, василіанскихъ монастыряхъ, церковный соборъ въ Львовѣ для введенія целибата — тѣ дѣла бывшаго польскаго губернатора, назначеннаго послѣ такой широкой дѣятельности министромъ-президентомъ в Вѣнѣ, они не могли внушить довѣрія у исполнительнаго и маломальски честнаго бюрократа. Въ талантъ польскаго министра-премьера баронъ Эрбъ не вѣрилъ, подъ нимъ служить не пожелалъ.
DobranskyDivision
Разнообразности жизни въ Инсбрукѣ пособствовали посѣщенія старика знакомыми и друзьями. До моего пріѣзда въ Инсбрукъ посѣтителей и знакомыхъ въ домѣ А. И. Добрянскаго было много. Предупредительная хозяйка дома, г-жа Геройская и ея мужъ д-ръ Юліянъ Геровскій, любили общество. У А. И. Добрянскаго были гостями знакомые его и Геровскихъ. Послѣ переѣзда Геровскихъ въ Черновцы, число посѣтителей значительно сократилось. Въ хорошихъ сношеніяхъ и дружбѣ былъ А. И. Добрянскій съ директоромъ государственныхъ доменовъ въ Инсбрукѣ, гофратомъ Главачкомъ. Главачекъ и его супруга заходили обязательно разъ въ недѣлю къ А. И. Добрянскому. За то Адольфъ Ивановичъ былъ по воскресеньямъ и праздникамъ обязательнымъ гостемъ въ домѣ Главачковъ. Всякій праздникъ и воскресенье была у Главачковъ партія виста. Партнерами были Адольфъ Ивановичъ. Главачекъ и еще два совѣтника. Самъ-то Главачекъ служилъ когда-то подобно барону Эрбу, молоденькимъ секретаремъ въ отдѣленіи, въ то время извѣстнаго шефа департамента А. И. Добрянскаго. Будучи въ Инсбрукѣ уже дольше время Главачекъ считалъ себя болѣе нѣмцемъ, чѣмъ чехомъ. Таковы были и прочіе партнеры виста, Главачекъ былъ высокимъ чиновникомъ, въ политику не вмѣшивался, но лично высоко цѣнилъ знанія и характеръ бывшаго начальника департамента, Отъ поры до времени, въ нашц русскіе праздники Адольфъ Ивановичъ принималъ гостей у себя. Это было лишь въ большіе праздники и въ день рожденія. Нерѣдко являлись къ нему въ такіе дни студенты съ музыкой, иногда особенно на Рождество на первый или вторый день былъ А. И. Добрянскій гостемъ православныхъ, сербскихъ студентовъ, которые по всѣмъ правиламъ сербскаго обряда шумно праздновали свой „Божичъ.”
Кромѣ знакомыхъ въ Инсбрукѣ Адольфъ Ивановичъ имѣлъ мало посѣтителей. Зимой его родные или знакомые въ Тироль не заѣзжали. Скорѣе лѣтомъ или осенью. Изъ родныхъ были съ визитомъ въ Инсбрукѣ помимо уважаемой Элеоноры Добрянской и ея дочери Вѣры, зять Будиловичъ, сынъ Мірославъ и его супруга. Сынъ Мірославъ былъ всего разъ и то съ особаго разрѣшенія вѣнскаго правительства. Въ Австріи считали Мірослава Добрянского долгое время виновникомъ львовскаго процеса и въѣздъ въ Австрію былъ ему долгое время воспрещенъ. Мірославъ Д. былъ дѣйствительнымъ статскимъ совѣтникомъ при варшавскомъ генералъ-губернаторѣ, онъ пособствовалъ много отдѣленію Холмщины отъ Царства польскаго. Къ сожалѣнію этого проекта, иниціатива коего родилась въ Инсбрукѣ, Мірославъ Д. не дожилъ. Онъ скоро потомъ отъ разрыва сердца скончался.
Изъ профессоровъ университета заходили къ Адольфу Ивановичу отъ поры до времени докторъ богословія и библіофилъ, фамиліи котораго нынѣ уже не помню, затѣмъ баронъ Мирбахъ, Клеменчичъ и палеографъ Калгенбрунеръ. Послѣдній читалъ въ университетѣ въ Инсбрукѣ и о календарномъ вопросѣ. Его появленіе у Адольфа Ивановича не было однакъ безъ политического значенія. Министерство просвѣщенія; во главѣ котораго стоялъ полякъ Ритнеръ приказало нѣмцу-профессору написать брошюру о превыходствѣ календаря григоріянскаго надъ юліанскимъ. Изъ Львова были присланы Калтеноруннеру разныя статьи о календарномъ вопросѣ, появившіяся въ гадицкой, польской и русской печати полемического и не совсѣмъ научнаго характера. Калтенбрунеръ не зналъ славянскихъ языковъ, пришлось мнѣ быть переводчикомъ. Галицкіе матеріалы церковно-политическаго характера почтеннаго профессора не убѣдили. Его окончательно разубѣдилъ въ несвоевременности календарной реформы въ Галиціи А. И. Добрянскій. Калтебруннеръ отстрочилъ свою работу на неопредѣленное время. Польскій министръ Ритнеръ ушелъ вь отставку, брошюра не появилась, календарная реформа въ Галиціи на время провалилась.
Случилось, что въ Инсбрукъ заѣхали необыкновенные гости. А. И. Добрянскаго посѣщали иногда видные политики и дипломаты изъ Балканъ и Россіи. Графъ Н. Игнатьевъ, министръ внутреннихъ дѣлъ и извѣстный иниціаторъ „Земского Собора,” Константинъ Петровичъ Побѣдоносцевъ, оберпрокуроръ св. Синода и митрополитъ, гр. Шептицкій — были въ послѣдніе годы съ визитомъ у Адольфа Ивановича. Изъ русскихъ ученыхъ были въ Инсбрукѣ профессора Ламанскій (двукратно), Петровъ, Соколовъ, Пальмовъ, Флоринскій и Марръ. Посѣщеніе Побѣдоносцева было для старика неожиданностью. Побѣдоносцевъ явился у Адольфа И. Добрянскаго въ 7 часовъ утра, засталъ старика послѣ ванны полунагимъ и за гимнастикой. Два дня я А. Ивановича на глаза не видѣлъ. Старые знакомые были все время вмѣстѣ, дѣлали экскурзіи, гуляли, вечеромъ до поздней ночи оставались въ гостинницѣ Europe. Лишь на третій день я былъ представленъ человѣку, который 25 дѣтъ вѣдалъ судьбами Россіи и русскаго народа. Константинъ ІІ. Побѣдоносцевъ показался мнѣ статнымъ и представительнымъ джентльменомъ. Его бритое, умное лицо въ разговорѣ ниразу не шевельнулось, лишь изрѣдка изъ подъ огромныхъ, американскихъ очковъ блеснулъ огонекъ его какъ сталь холодныхъ очей. Не то римскій патрицій-полководецъ, не то выхоленный испанскій іезуитъ временъ Торквемады. Такимъ и былъ знаменитый авторъ „Московского Сборника,” приспособлявшій съ безпощадной святостью и слѣпымъ фанатизмомъ — словно Андрей Первозванный — подъ крестнымъ знаменемъ выписанные кличи: Самодержавіе, православіе и народность! Но въ краеугольномъ строительствѣ русской государственности этотъ безспорно выдающійся государственный дѣятель забывалъ часто на просвѣщеніе русскаго мужика. Въ своихъ теоретическихъ выводахъ и на практикѣ считалъ Побѣдоносцевъ общее образованіе темныхъ, русскихъ, народныхъ массъ несвоевременнымъ и ненужнымъ обремененіемъ государственной казны.
Въ экстреннымъ посѣщеніямъ слѣдуетъ присчитать и визитъ митрополита графа Шептицкаго. Назначенный львовскимъ митрополитомь, графь Шептицкій прямо изъ Рима заѣхалъ вь Инсбруку та тамошнюю іезуитскую коллегію. При инсбрукскомъ университетѣ былъ, какъ извѣстно, католическій, богословскій факультетъ. Богословскія науки продолжались здѣсь полныхъ шесть лѣтъ. Профессорами были выдающіеся католическіе богословы разныхъ народностей. Здѣсъ воспитывалась польская и мадьярская шляхта, здѣсь выводились кандидаты въ епископы и архіепископы Австро-Венгріи. Тутъ учился нѣкоторое время графъ Щептицкій. Будучи съ визитомъ у своихъ протекторовъ, графъ Щептицкій счелъ нужнымъ посѣтить православнаго схизматика и панслависта, Адольфа И. Добрянскаго. Гр. Шептицкій не быль самъ. Отправивъ часть галицкихъ пилигримовъ изъ Рима обратно въ Галицію, явился гр. Шептицкій въ Инсбрукѣ съ выбранными, русскими патріотами, архидіакономъ Литвиновичемъ, помѣщикомъ Малецкимъ, совѣтниками Проскурницкимъ и Лѣсковацкимъ. Адольфъ Ивановичъ Добрянскій личній другъ архидіакона Литвиновича, любезно принялъ графа Шептицкаго и до нѣкоторой степени увлекся въ то время молодымъ, уніятскимъ архіереемъ. Но увлеченіе Адольфа Ивановича было краткосрочно. Графъ Шептицкій не исполнилъ требованій, касавшихся церковно-политическихъ дѣлъ въ Галиціи, онъ скоро потомъ показалъ свое настоящее лицо. Изъ Павла сталъ Сауломъ и гонителемъ всего, что такъ или иначе носило отпечатокъ русскости. На этомъ конечно вопросъ сближенія востока съ католической церковью не выигралъ а проигралъ. Адольфъ Ивановичъ былъ именно тѣмъ человѣкомъ который своимъ вѣскимъ словомъ могъ проторить дорогу начинаніямъ графа Шептицкаго. Но тѣ начинанія и церковная политика графа Шептицкаго ввиду русскихъ не были искренни. Поэтому и его стремленія имѣли, по моему мнѣнію, въ виду лишь личною карьеру, его пробы сближенія съ восточной церковью носили характеръ не дѣловой, онѣ были театральнымъ экспромитомъ безъ серіезности и положительныхъ успѣховъ. Пріѣздъ графа Шептицкаго для меня и моихъ настоящихъ воспоминаній былъ послѣднимъ, крупнымъ эпизодомъ. Нѣсколько мѣеяцевъ позже я оставилъ Инсбрукъ. Въ Инсбрукъ переѣхала супруга Адольфа Ивановича Элеонора Добрянская. Незадолго послѣ моего отъѣзда сталъ Адольфъ Ивановичъ Добрянскій серіезно болѣть и въ нѣсколько недѣль позже онъ скончался. Его бренные останки были, согласно его послѣдней волѣ изъ Инсбрука перевезены въ родную землю, въ Подкарпатскую Русь и тамъ похоронены (Чертежъ, Земплияская жупа). Своимъ имуществомъ распорядился покойный такимъ образомъ, что свою супругу Элеонору назначилъ тестаментарнымъ экзекуторомъ своей послѣдней воли. Своимъ дѣтямъ и внукамъ установилъ Адольфъ Ивановичъ легаты. Крестьянамъ деревень Чертежное и Габура завѣщалъ покойный подъ выкупъ всѣ свои помѣщичьи земли (парцеляція). Мнѣ, его последнему ученику, досталась, согласно завѣщанію, нѣкоторая доля инсбрукской библіотеки покойнаго Адольфа Ив. Добрянскаго.
Такова была, на сколько нынѣ вспоминаю, семейная и частная жизнь Адольфа Ив. Добрянскаго въ Инсбрукѣ. Чтобы дать вѣрную картину дѣятельности Адольфа Ивановича необходимо составить не бѣгло и наскоро написанный очеркъ а нужно составить біографію этого выдающегося карпаторосса. Дѣла Адольфа Ивановича Добрянскаго, которыхъ было очень много, хранятся въ его сочиненіяхъ, брошюрахъ и статьяхъ, разбросанныхъ и часто безъименныхъ по разнымъ русскимъ и славянскимъ изданіямъ. У меня имѣлись до войны, нѣкоторыя сочиненія и брошюры Адольфа И. Добрянскаго. Къ сожалѣнію жестокая война лишила меня свободы (3 года военныхъ казематовъ!) она лишила меня и библіотеки. Книги были конфискованы и переданы въ Красный Крестъ въ Вѣнѣ для раздачи и чтенія по госпиталямъ и лагерямъ русскихъ военноплѣнныхъ. Тѣмъ самымъ пропали матеріалы, на основаніи которыхъ можно-бы избрать извѣстную схему, установить данныя и составить вѣрную характеристику всей дѣятельности А. И. Добрянскаго. Русскій патріотъ, націоналистъ, знаменитый богословъ, историкъ, филологъ и широко образованный ученый и политикъ Подкарпатской Руси вполнѣ заслужилъ на то, чтобы его мысли и его взгляды сдѣлались въ Подкарпатской Руси общеизвѣстными, популярными. Многіе взгляды Адольфа И. Добрянскаго не потеряли значенія понынѣ, они могутъ быть достояніемъ новой, нынѣ воспитываемой карпаторусской интеллигенціи. Задача будущаго карпаторусскаго исторіографа собрать всѣ матеріалы, касающіеся выдающагося политика и ученаго Поркарпатской Руси — Адольфа Ивановича Добрянскаго. Такимъ образомъ пополнится исторія Подкарпатской Руси, это и будеть monumentum aere perennius.
Д-ръ Дмитрій Марковъ,
бывшій членъ австр. парламента и галицкаго сейма.
zdroj:
https://carpatho-russian-almanacs.org/RBO/RBO1924/Dobransky.php
фото: Адольф Добрянский (сидит) и Антон Будилович. Инсбрук, 1898 год.
источник: Wikimedia
Aktuality
Zobraziť všetky30.04.2026
Dve percentá, jeden spoločný cieľ
Podporte nás 2 % z vašich daní a buďte súčasťou nášho úsilia o zachovanie a šírenie neznámej histórie Rusínov.
Vaša podpora je pre nás cenná – ďakujeme za dôveru!
Notársky centrálny register určených právnických osôb
Informácie o určenej…
23.02.2026
Ivan Soták *1929 †2026
Zomrel Ivan Soták, zakladateľ Katedry fyzikálnej chémie Univerzity P. J. Šafárika. Mal 96 rokov
Róbert Bejda
redaktor, webeditor
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika prišla o jedného zo svojich bývalých významných zamestnancov. Vo veku 96 rok…
21.02.2026
Před 35 lety vznikla Společnost přátel Podkarpatské Rusi
Agáta Pilátová
Na počátku všeho stálo jedno setkání. Na jaře roku 1990, jen několik měsíců po pádu komunistického režimu v Československu, vyšel v tehdejším týdeníku Tvorba zásadní a velmi pozoruhodný článek básníka a publicisty Jaromíra Hořc…
20.02.2026
Rozhovor. Nový objav prináša nádej pre onkologických pacientov
Stanislava Longauerová, autorka
Molekulárny biológ JÁN JAMROŠKOVIČ (*1985, Rešov, okr. Bardejov) z Ústavu molekulárnej biológie SAV sa spolu s medzinárodným vedeckým tímom podieľal na objave nového mechanizmu, ktorý dokáže pomocou…
19.02.2026
Úspech tímu okolo Dr. Pavla Čekana: 2× Nature Communications za rok
V slovenskom výskumno-inovačnom priestore sa objavil výsledok, ktorý nie je bežný ani v medzinárodnej konkurencii: vedecký tím okolo Dr. Pavla Čekana z MultiplexDX International publikoval v roku 2025 dve štúdie v časopise Nature Communications.…
18.02.2026
Nový objav z archívu KSČ: Sovieti priviezli Husákovi rakety s jadrovými hlavicami
Martin Uhlíř, Respekt
Koncom mája roku 1983 sa v pracovni prezidenta Gustáva Husáka objavila prísne utajená návšteva. Maršal Sergej Achromejev, neskorší náčelník generálneho štábu sovietskej armády, a prvý námestník ministra zahraničnýc…
Naše obce
Zobraziť galérieUjko Vasyľ
-Vasyľu, jak jes sja zoznamyl z Paraskov?
-Byla to nahoda, ja nykoho z toho ne obvyňuju...
Československý svět v Karpatech
Československý svet v Karpatoch
Čechoslovackyj svit v Karpatach
Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať