Do Kurova jem prišol paribkom, a odyšol ženačom

V knihe Z tverdoho koreňa (Prešov, 1996) Peter Mušinka, ktorý 18. júla t. r. v kanadskom Toronte oslávi sté narodeniny, opísal svoj život v Kurove, vojenčinu v Brne, odchod do Kanady v r. 1928, návštevu rodného kraja r. 1935 a ďalší pobyt v Kanade. Počas návštevy Kurova sa oženil a spolu s manželkou sa vrátil na svoju farmu do Kanady. Práve túto poslednú časť vyberáme z jeho knihy.
Redakcia

V roku 1935-36 v zimi nebylo šňihu, to po svatoch už dumka dávala znati, že skoro treba vertatí sja do Kanady. A tohdy mama mi povidali:
- Ta jak tam budeš sam gazdoval? Ta ožen sja! Ja ne dumal sja ženiti i povidal jem, že ani piňazi ne mam. Jak sja tak ženiti? Priňus jem zo sobom z Kanady lem takyj maleňkyj kufrík, bo ani šmaťa jem ne mal, lem v rjandi zavitý taký nitky, keby sja mi v doroži dašto rozderlo. Pamjatam, ked mama to uvidili ta sja žvidovali:
- To jaká tota rjanda? A ja kážu:
- To ja cidil prez ňu moloko. Bo jem mal na farmi jednu korovu i do toho cidila toto jem zavil. A mama furt lem kažut:
- Jak budeš sam gazdoval? Gazdivstvo gazdyňu potrebuje, ne lem gazdu.
No to ja povidam:
- Tam veĺo tak gazdujut - prez gazdyňi. Bo to tam veto sami chlopi farmovali, što ani ženy ne mali, tam menovali ich bačlere. Ale mama lem svoje:
- Ty sja ničoho ne bij, my ti pomôžeme. Lem ožeň sja! Dobrí povisti „Ožeň sja!" Ale s kym?
Ja ne znal nikoho v Kurovi. Skadiľjem mih znati, ked jem v Kurovi nebyl šidem roky. A v tot čas nebylo divčat v Kurovi. Vo vojňi sja malo ditej rodilo. A to jakraz chtody vojnový ričniky na vydávaná vyrostali. Malo jich bylo takých 16-19-ríčnych. Všytko molodše, povojnové. A mi už tricatka minula.
- Ta voz toto Jendrejove, oni sut taký robitny, i daky piňazi jij dadut.
Ale Zuzka (a ja v tot čas o ničim ne znal) mala v Kurovi chlopca - Kenikiv byl. Tam už tak vyzeralo, že naisto mali sja pobratí. A ja, staré parivčisko, pišol na kudeľnu chyžu do Lišivky, de divčata s kudiľu byli. I sestra Katrena tam byla, bo byli kamarátky zo Zuzkom. Ja nabral šmilosti i sja jej žvidal, tam, ked byli s kudiľu, že ci by chtila iti do Kanady? Ona, ne veľo dumajúči, obicala, že pide. Dakoj na druhyj ci tretij den prišli zme na faru.
I tak 2. februára 1936 roku zme mali totu svadbu. Takú tradičnú, zo starostami, svaškami i takým všytkym. 20. februára sja mojomu bratovi Jankovi narodil syn Mikolaj. To moja Zuzka bula mu za chresnu mamu.

Jak zme sja pobrali, to zme žyli zo Zuzkom pri mami skoro za misjac. Barzjem ľúbil pozorovati toty Jankovy ďiti. To byli taký jak popočky. V Kanadi na fermi jem toto nevidil. Jankiv sym Petro mal už štiri roky, a Hanča mala dva roky. Tak zme na toty ďiti zo Zuzkom smotrili i tíšyli sja, že i my raz taký budeme mati.

Dňa 28. februára 1936 roku zme zochabili Kuriv. Brat Janko nas zavjuz do Bardijova. Išli z nami mama i ňaňo Jendrej. Prišli zme na štacion, poslali zme kufer, što byl v ňim cilyj Zuzkin majetok: šmaty i dva švaty obrázky. V druhým zavazadli byli periny. To poslali zme do Kalgari (Calgary), Alberta, Kanada i pošidali na zeľiznicu. I smotrili zme na nich prez oblak, niž zeľiznica ne rušyla. Všytky tam plakali. My tiž. Perše zme išli do Belgiji, a na maleňkij loďki zme prešli do Angliji do Liverpuiu, a tak na totu velikú šifu. 4. marca už zme buli v Antverp a 14. marca priplávali do Halifax, Quebeck, Kanada. Zas na zeľiznicu na tren - vlak. Das dva dni zme sja zastavili v Toronti pri krajanoch, i potím zas na zeľiznicu. Za tri dni i dvi noci byli zme v Kalgari, Alberta. Pobyli zme v Kalgary tri dni. Kúpili zme dašto do chyžy - stil, stifci, íižko. Mal jem tam daskeľa známych krajaniv, a jeden z nich mal maloho troka - malé nákladné avto, to jem ho pojidnal, žeby nas zavjuz do Hussar na farmu, bo to bylo daky 70 miľ; to daky 130 kilometry.

Tak des 23. - 24. marca, ráno tot znamyj prišol s trokom tam de zme bývali, pišli zme na štacion, vzjali kufer i periny; tak - do obchodu, de zme kúpili toty furničr (furniture) - mebli, naložyli do troka i ideme smerom do Hussar. Ale prešli zme lem daky desjat míľ i začalo sja chmariti, viter zo severu začal duti i prihnal šňih i fujavicu. Raz a hirše i hirše. Byli zme lem jeden kilometer od mistečka Hussar, a drahá byla tak zadutá šňihom, što z trokom dale ne mih iti. Što teper robiti? Tak zmetali zme všytko z troka na drahú do šňihu, krajan navernul troka i pišol nazad domu. A my prešli lem daky dvasto metry do znamoho farmera, meno Frenk Kambi, tiž samotnyj (bačler). Pohostil nas čajom, trochu zme sja zahrili, i tak zme išli do toho mistečka, das kilometer po šňihu.

Prišli zme do mojich barz dobrých známych Ukrajinciv - Anna i Karol Slobodanovy. Zuzka barz byla zmerznuta, to zostala tam v Slobodanovych nočovati. Ja sja trocha zahril i išol ku obchodu. Tam jem sja zyšol z mojim sušidom - z farmerom, Stuard Vilijams. A vín už mal iti domu, to jem ho poprosil, ci by ňa zavjuz ku mi - domu. Vin sja zhodil i zavjuz ňa na moju farmu. To už tak pred večerom bylo. Druhyj den ráno zaprjah jem paru koni do saňoch i išol jem po Zuzku i naš majetok, što byl na drahi príkurenyj zo šňihom. I tak zme prišli do toho adoptovanoho dómu, do chudobnoho baraku. Vzjalo nam to blizko jeden misjac času niž zme tam prišli. To byli i našy medový dni (honey moon).

Ne znám, što sobi Zuzka podumala, ked jem ju privjuz do tej budi zbitej z doščok, de z každej škáry viter dul, a voda vo vidri do rana zamerzla. Čekal jem, že zaplače, že zachoče sja do Kurova vernuti, bo v Kurovi veseľše žyti bylo, jak tu v Kanadi. Ale ona nezaplakala. Aňi neskirše jem ju ne čul plakati. Nigda. I ked znám, že banovala, bo smutno jej bylo za domom, za ridnym krajom. Ja byl cilyma dňami v poľu, v roboti, a ona sama doma. Ne mala, seginka, do koho slova prehovoriti. Pre mene nastal novyj žyvqt. Už ne bylo toho smútku, jak dakoli, niž jem’ byl samotnyj. Byli zme dvoje, a mali zme sja radi.