Do stovky jej chýba rok 

Na vyhliadkovú vežu chodí pravidelne, kopce má schodené. Zboj sa pýši novou atrakciou

Jana Otriová

ZBOJ. Obliekla si vlastnoručne ušitý kabátik, obula si tenisky a do igelitky zabalila čokoládové sušienky a cukríky. Chlapov treba hostiť poldecami pálenky, vám som priniesla cukríky, ponúkla nás na lavičke pod vyhliadkovou vežou v Zboji v okrese Snina Mária Čopáková.

Na atrakciu nad obcou, ktorú po kolaudácii nedávno sprístupnili verejnosti, vyšliapala istým krokom nie po prvý raz.

„Pán starosta, čo tam robíte? Bola som hore na brehu a videla som tam nazvážané drevo, vykopané jamy, čo tam bude? S týmito otázkami prišla za mnou na obecný úrad naša babka. Videla pohyb v dedine, zaujímalo ju, čo sa deje, prekvapilo ma to,“ sprostredkúva starosta Ladislav Ladomirjak (Smer) úsmevné stretnutie.

„Bola vlastne prvý stavebný dozor pri výstavbe veže,“ dodáva položartom vicestarosta Jaroslav Legdan.

Nebolo by na tom nič čudné, keby pani Márii, ako sama hovorí, nechýbal do stovky už len jeden rok.

Masívna s troma poschodiami
Obec Zboj s najväčším chotárom v doline začala vyhliadkovú vežu pripravovať už pred piatimi rokmi. Vtedy dostala z programu Podpora najmenej rozvinutých okresov z rezortu informatizácie 72-tisíc eur. Medzitým prišla pandémia nového koronavírusu i prudké zdraženie stavebných materiálov.

„Museli sme prekonať aj peripetie s povoľovaním od ochranárov, keďže územie leží v druhom stupni ochrany prírody v Národnom parku Poloniny,“ hovorí Ladomirjak.

Kolaudácia sa natiahla na poldruha roka, obec musela čakať na podpis zmluvy so Slovenským pozemkovým fondom kvôli pozemkom.

Masívna 15 metrov vysoká veža s troma poschodiami je postavená z dubových hranolov. Spotrebovali na ňu 35 kubíkov dreva. „Je veľmi pevná, do zeme išli železobetónové konštrukcie. Je stabilná aj pri silnom vetre, bez výkyvov,“ zdôrazňuje.

Postaviť ju nebolo vôbec jednoduché.

„Najprv bolo náročné vyviezť hore betón bez toho, aby sa nevylial po kopcoch. Obrovský žeriav, pomocou ktorého postavili vrchné poschodie a strechu, mal tiež čo robiť. Pracovníci firmy všetko zvládli aj bez vrtuľníka, klobúk dolu pred nimi,“ dodáva starosta.

Pomodlila sa za zdarné dokončenie veže
Deväťdesiatdeväťročná Zbojčanka pani Mária je so stopercentnou istotou najstaršia návštevníčka veže.

Má všetky kopce okolo obce schodené a všetko dôverne pozná. Nedávno tadiaľ ešte chodievala na huby a sušila ich. Vie, aké huby kde rastú, kde sú posedy, ukazuje, kde je Jarabá skala. Tam chodievala na čučoriedky, do noše si naložila až 25 litrov.

Výstavbu veže sledovala. „Bola som tu hore neraz. Videla som nahotovené drevá, čudovala som sa, ako sa sem dostali, či to nejaké lietadlo pritiahlo, nikde som nevidela stopy. Pomodlila som sa, aby všetko šťastlivo dokončili,“ spomína na lavičke pod vežou, ako v zime videla začiatok výstavby.

Mala sa čo obracať
Dobrú kondíciu pripisuje ťažkej práci počas života. Pani Mária porodila päť detí, z toho štyroch chlapcov. Dvaja synovia zomreli v dojčenskom veku, dvaja, už ženatí, v dospelosti.

Hovorí, že sa bolo pri troch deťoch čo obracať, navariť, vyprať, robiť na poli. Ako samouk sa naučila šiť na stroji, šila pre deti i pre susedy. „Aj toto, čo mám na sebe, som si sama ušila,“ ukazuje na modrý kabátik.

Desať rokov pracovala ako poštárka, so štrnásťkilovou nošou každý deň pešo obchádzala svoj rajón - Zboj i susednú Novú Sedlicu.

„Vedúci všetkým objednal noviny bez ohľadu na to, či vedeli čítať. V kasárňach boli žandári, bolo to ďaleko, doručovala som im listy. Preto som taká vytiahnutá ako strunka,“ hovorí s úsmevom.

Aj keď žije s dcérou, pomoc v domácnosti nepotrebuje, akurát jej vozia obedy. „Keď nezjem ja, mačky zjedia,“ odpovedá na otázku, či jej dovezená strava chutí.

Dobré značenie, príjemný výstup
Kým si pani Mária užívala oddych po výstupe v tieni veže, prichádzali na ňu prví turisti.

Mária so sestrou a deťmi pochádza od Kežmarku. Do Polonín ich priviedla zábavno-poznávacia súťaž pre rodiny s deťmi. „Sme legendaristi,“ hovorí.

Oceňuje dobre značenú trasu na vežu i to, že poväčšine vedie popod les, čo v horúcom počasí padne vhod. Len záverečný výstup je strmší a vedie cez lúku bez chládku. „Boli sme už na Chlmeckej skale, v Uliči, v Novej Sedlici. Nič nám tu nechýba.“

Jana Otriová, redaktorka

Foto: Mária Čopáková na ceste na vyhliadkovú vežu. 
Zdroj: Korzár/Jana Otriová

zdroj: 
https://zemplin.korzar.sme.sk/c/23531705/do-stovky-jej-chyba-rok-na-vyhliadkovu-vezu-chodi-pravidelne-kopce-ma-schodene.html