Do večnosti odišla Elena Hajdová, rod.Židovská

Poledná rozlúčka zo zosnulou bude v stredu 30.8.2017 o 11:00h v dome smútku na Martinskom cintoríne v Bratislave. 
Vičnaja jeji pamjať !

*******
Helena Hajdová sa narodila 23.8.1928 v Šarišskom Jastrabí ( ako najmladšia zo štyroch detí) do rodiny Petra Židovského. Bol jedným z prvých organizátorov domáceho národného odboja proti fašizmu na východnom Slovensku.

Základné školské vzdelanie získala v rodnej obci. V roku 1948 absolvovala Učiteľskú akadémiu v Prešove a nastúpila ako učiteľka v Štátnej meštianskej škole v Sabinove.
V roku 1951 sa vydala za Juraja Hajdu, vtedy ešte študenta Vojenskej lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Hradci Králové. V roku 1952 sa jej narodila dcéra Oľga.
Po manželovej promócii sa vrátila späť na Slovensko – do Zvolena. Tu žila a pracovala ako (mikrobiologická) laborantka vo Výskumnom veterinárnom ústave, až do rozvodu manželstva v r. 1968.

V tom istom roku sa s dcérou presťahovala do Bratislavy, kde už žila jej mama a všetci súrodenci  (otec zomrel tragicky v r. 1947). Až do odchodu do dôchodku pôsobila ako učiteľka na Základnej škole Borodáčova. O jej príkladnej práci sa viackrát objavili články v periodickej tlači.

Aktívna a všestranne činná bola už od mladosti. Bola držiteľkou Tyršovho odznaku zdatnosti, bola členkou súboru ľudových tancov, s ktorým precestovala množstvo miest, aj za hranicami vlasti. Hrala ochotnícky divadlo, spievala v cirkevnom zbore, s ktorým navštívila i Vatikán.

Hrdo sa hlásila k rusínskej národnosti, bola dlhoročnou aktívnou členkou Združenia inteligencie Rusínov  Slovenska. Pravidelne prispievala do rusínskych periodík, ale i do iných časopisov, napr.  Historická revue, či Ľudia a doba. Zúčastnila sa i debát s národnostnou tematikou, vysielaných v televízii a aktívne vystúpila s referátom na 4. Svetovom kongrese Rusínov v Budapešti. Jej príspevok bol uverejnený  aj v tlači. Meno Helena Hajdová nájdete aj v indexe autorov Bibliografickej databázy Historického ústavu SAV SR, a medzi signatármi !Charty Rusínskych gréckokatolíckych veriacich 2007.

V roku 2015 jej bola pri príležitosti 70. Výročia oslobodenia udelená pamätná medaila za aktívnu účasť v odboji. Ako 16 ročná robila spojku a prieskumníčku pre partizánske oddiely, za čo bola väznená GESTAPO-m.

Bola náročná a prísna k sebe, aj k svojmu okoliu. Nespokojnosť a snaha po dokonalosti ju sprevádzali po celý život. Bola spoľahlivá a nič pre ňu nebolo nemožné.

Posledné roky jej života boli silne poznačené ťažkými chorobami, ktoré ju obrali o duševnú aj telesnú silu.

O živote zosnulej by sa dalo hovoriť ešte dlho. Bola neprehliadnuteľná a zapamätateľná.

Dnes sa s ňou lúči predovšetkým dcéra Oľga, ktorá  sa celý život snažila  jej vo všetkom vyhovieť a nezarmútiť ju a chcela, aby na ňu bola aj trochu pyšná. Pyšná však mohla byť najmä na svojho jediného vnuka Stanislava.

S bohom mami!