Dobrovoľníci čistia ďalšiu raritu v okolí Sninských rybníkov - Kopaný jarok

Málokto má dnes toľko fantázie, aby si vedel predstaviť lesy Vihorlatských vrchov popreplietané úzkokoľajkou, po ktorej si to šinie parná lokomotíva a ťahá vagóny plne naložené drevom. Fantázii však môžu nahrať zachované dokumenty, podľa ktorých aj dnes presne vieme, aké technické rarity v lesoch v okolí Zemplínskych Hámroch, Sniny a Stakčína kedysi boli. Bez vody by sa parné lokomotívy na úzkokoľajke nepohli, preto dômyselní zhotovitelia vymysleli spôsob, ako im zabezpečiť dostatok vody z lesných prameňov. Dobrovoľníci v týchto dňoch v lokalite Pri Umartom nad Sninskými rybníkmi zachraňujú pre súčasníkov a aj budúce generácie technickú raritu známu ako Kopaný jarok, bez ktorého by sa kedysi nemali kde mašinky napiť.

 

SNINA. V lokalite Pri Umartom nad Sninskými rybníkmi sa križuje Karpatská cyklomagistrála s trasou sninskej úzkokoľajky. A práve sninská úzkokoľajná lesná dráha je to, čo do pohoria Vihorlatu neustále priťahuje dobrovoľníkov, ktorí tu v lesnom teréne neváhajú odpracovať hodiny.

 

Pred storočím bolo vo Vihorlate rušno

Sninská úzkokoľajka je jedna z piatich niekdajších lesných úzkokoľajok s rozchodom 760 mm vybudovaných na severných svahoch pohoria Vihorlat. Začínala v Snine na párnej píle, viedla dolinou Tarnovského potoka ponad obce Zemplínske Hámre a Valaškovce svahmi Sninského kameňa, Postavky a Dzikej až k Vihorlatu. Jej výstavba začala v roku 1913, pokračovala aj počas 1. svetovej vojny a skončila až v roku 1928. Trať s celkovou dĺžkou 26,3 km pozostávala z piatich úsekov. Snina – Cichá vybudoval v roku 1913 gróf Jozef Degenfeld - vtedajší vlastník veľkostatku v Snine. Odbočku Biele kamene – Malá Bystrá  vybudovala v roku 1916 zrejme rakúsko-uhorská vojenská správa. Trať bola v roku 1926 z Malej Bystrej predĺžená a Konské sa stalo konečnou stanicou. Ďalšie úseky vybudovalo Zemplínske lesné hospodárstvo v Snine. Odbočku Barnová vybudovalo v roku 1926, úsek Konské – Trsťový jarok  v roku 1927 a úsek Trsťový jarok – Zvorík  v roku 1928.  Po Sninskej úzkokoľajke premávali parné lokomotívy Ferdinand z roku 1913 a Otto z roku 1904. Jedna lokomotíva obsluhovala úsek Snina – Konské s odbočkou Barnová, druhá z úsek Konské – Zvorík. Vyťažené drevo prepravovali 46 železnými dvojvozíkmi a lesných robotníkov na dvoch podvozkoch rýchlosťou 15 km/hod. Na trati boli priepusty, drevené mosty, dopravne - strážne domčeky Konské a Postavka, kotolňa s čistiacou jamou, dva obytné domčeky pre obslužný personál a aj strojná búdka s telefónom. V roku 1927 bolo pozdĺž celej úzkokoľajky telefónne spojenie a „hovorne“ boli vo všetkých výhybniach vrátane Konského.

 

Dze mašinka vodu pila

Jedným z dôležitých objektov Sninskej úzkokoľajky bol umelý vodný kanál - Kopaný jarok. Začínal na premostení potoka Malá Bystrá. Vodu z neho odklonili do takmer 600 metrov dlhého vodného kanála, ktorý končí ako bočný prítok Veľkého Tarnovského potoka. Kopaný jarok vybudovali dômyselní stavitelia v rokoch 1916 – 1917 preto, aby posilnili prietok Tarnovského potoka. Ten bol potrebný na  chladenie parných motorov lokomotív. Miesto, kde sa motory lokomotív vodou z Tarnovského potoka chladili,  bolo blízko lokality Biele kamene a miestni ho nazývali vskutku poeticky „Dze mašinka vodu pila“. Kopaný jarok je po dlhých desaťročiach zanesený, a preto v prvý májový deň sa do jeho čistenia pustili dobrovoľníci z detskej organizácie Fénix zo Sniny. Čistenie Kopaného jarku si vyžiada aj ďalšie májové brigády. Výsledkom bude ďalšia technická rarita, ktorú si budú môcť turisti a návštevníci okolia Sniny pozrieť. Práce dobrovoľníkov finančne podporila spoločnosť U. S. Steel Košice prostredníctvom Karpatskej nadácie v spolupráci s obcami Stakčín, Zemplínske Hámre, Lesopoľnohospodárskym majetkom Ulič a Nadáciou pre ochranu biodiverzity Karpát v Stakčíne. 

 

(korn)