Dokumentarista: Starostovia sa za ťažbu ropy predávajú lacno

Rozhovor s režisérom Dominikom Jursom.

„Na Slovensku sú ľudia ľahostajní, ten strach sa dedí,“ hovorí jeden z protagonistov dokumentu Zlatá zem. Tu to tak však nie je. Režisér DOMINIK JURSA, ktorý nakrútil aj dokument o Mečiarovi v sérii Expremiéri, zobrazil v tomto filme úspešný boj hŕstky aktivistov proti veľkej americkej ropnej spoločnosti. Trvalo približne päť rokov, kým sa im podarilo ťažbu ropy na severovýchode Slovenska odvrátiť. Jursa rozpráva, ako to dokázali a prečo sa taký odpor zdvihol práve u nás.

Ako ste sa dozvedeli o príbehu odporu skupiny občanov proti prieskumu ťažby ropy na východe Slovenska?
Hľadal som tému na magisterský film a vtedy mi zavolal Peter Sabo z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Aktivisti hľadali mediálne pokrytie kauzy a oslovili ma asi preto, že som predtým robil filmy s environmentálnou tematikou. Vycestoval som na východ, kde sme stretli budúcich protagonistov, ktorí už vtedy mali jednoznačný názor, že nechcú ťažbu a že budú proti nej bojovať. Uvedomil som si, že je to skvelá téma preto, lebo mám možnosť sledovať nielen aktivizmus samotný, ale aj to, ako sa aktivizmus rodí a ako rastie odpor.

Čo bol v tomto prípade hlavný problém?
Dve záujmové skupiny boli na jednom poli a každá chcela z krajiny ťažiť niečo iné. Kým domáci, ktorí tam žili, chceli mať pokojný život v ústraní a fungovať v spojení s prírodou, druhá strana sa snažila z krajiny niečo vyťažiť doslova. To je tiež legitímne. Bol to spor o hodnotách. Protagonisti hovorili, že je to naturalizmus verzus materializmus.
Aktivistom išlo najmä o to, že im hrozila zmena charakteru krajiny, v akej chcú žiť. V jednej malej obci malo napríklad podľa plánu vzniknúť až dvadsať ťažobných vrtov, každý s rozlohou sto krát sto metrov betónu.

Boli ste sa pozrieť aj v Poľsku, kde ťažba v podobnom území nikoho netrápila. Aj ropná spoločnosť bola zaskočená tým, aký sa proti ťažbe zdvihol odpor. Prečo sa to udialo práve tu?
Za socializmu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci rozhodla, že v Poľsku sa ropa ťažiť bude a na Slovensku z nejakého dôvodu nie.

Obec, ktorú spomínate, sú Niebieszczany, vrt majú dlho zaplombovaný, bola tam aj havária, horel. Ak sú však občania na vrt zvyknutí, berú ho ako súčasť života a neprotestujú. Ľudia sa väčšinou bránia proti zmene, ktorá sa im nepáči.
Ropná spoločnosť ráta aj s odporom, ale nečakala, že bude až taký masívny. V týchto slovenských obciach sa našli ľudia, ktorí pri prezentácii spoločnosti spozorneli, vyhľadali si na internete to, čo jej predstavitelia rozprávali, a zistili, aké to nesie riziká.

Boli niektorí obyvatelia aj za ťažbu a nepozdávalo sa im, že tomu aktivisti bránia?
V Ruskej Porube a Oľke to bolo pomerne jednoznačné, tam všetci ťahali za jeden povraz. Trochu odlišné to bolo v obci Smilno. Charakter obce je iný, nie je to dedinka na kraji sveta, ale klasickejšia obec, cez ktorú vedie hlavná cesta. Tam boli aj ľudia, ktorí boli za ťažbu, a najväčšia časť ľudí to vnímala tak, že ako bude, tak bude. Ropná spoločnosť sľubovala, že obec z toho bude mať finančné výhody aj pracovné pozície. Ale nikto zo Smilna nevie, ako sa ťaží ropa a ako sa robí prieskum. Ak by tam teda niekoho zamestnali, tak možno šoféra či bezpečnostných pracovníkov. Viac pracovných pozícií si neviem predstaviť. Ropy tam okrem toho nie je veľa, ťažba by trvala možno desať rokov.

A čo tie finančné výhody?
Za to, že je obec v dobývacom území, dostáva od ťažobnej spoločnosti okolo 530 eur na štvorcový kilometer dobývacieho územia. To je veľmi málo. Banský zákon pochádza ešte z roku 1988 a aj keď bol viackrát novelizovaný, nepočíta s návratom k súkromnému vlastníctvu. To, čo je pod zemou, nepatrí vám, ale štátu. Podmienky sú nastavené tak, že majiteľ pozemku nedostane nič a štát dostane najviac 20 percent z trhovej ceny výrobkov zhotovených z nerastov. Vo výsledku sú to veľmi malé sumy a obce na tom veľa nezískajú. Veľa starostov, ktorí tomu nevenujú takú pozornosť, si povie, že je to lepšie ako nič – dostaneme päťtisíc eur, dáme tri nové lavičky. Neuvedomujú si, že sa takto predávajú veľmi lacno. Ak chcú ťažbu podporiť, mali by si za to pýtať oveľa viac.

Kto rozhodne o tom, kde sa môže robiť geologický prieskum?
Prieskumná ťažobná spoločnosť požiada štát o vytvorenie prieskumného územia. Štát jej v tom vyhovie, ak splní všetky zákonné náležitosti.
Starostovia a občania nemajú reálnu právomoc zabrániť vytvoreniu prieskumného územia v katastri ich obce, ak s ním nesúhlasia.

Tažiari sa vyslovili, že rovnakou technológiou sa vŕtajú napríklad aj teplé pramene v Bešeňovej bez akýchkoľvek negatívnych dôsledkov a znečistenie je extrémne výnimočné. Vás tie argumenty nepresvedčili?
Nemám jasný názor na to, ako je to škodlivé pre životné prostredie. No sú zdokumentované rôzne havárie, či už vrt začne horieť, vybuchne alebo príde ku kontaminácii.
V okolí starých vrtov zo 60. až 80. rokov, ktoré sú zlikvidované, v niektorých prípadoch vytekajú látky a znečisťujú prostredie. Boli prípady, keď sa v sondách našli jedovaté látky.
Vrtov, nielen na ropu a zemný plyn, je na Slovensku veľmi veľa, tisícky, a máloktoré sú monitorované.

Aktivistke, ktorá nechcela pustiť ťažiarske zariadenia cez svoj pozemok, odtiahli auto ďalej a obložili ho betónovými kvádrami. Čo ste si vtedy povedali?
Že je to absolútne absurdná situácia. Doteraz nerozumiem, ako sa to mohlo stať, ako si to mohli dovoliť.
Ona vtedy volala políciu a keďže nemohla cestu blokovať autom, blokovala ju vlastným telom. Policajt sa vtedy rozhodol tak, že nevyhovie jej, fyzicky ju odstránil z cesty a vyhovel ropnej spoločnosti. Neprávom.

Nakrútili ste aj bitku esbéeskárov s aktivistami. Neboli agresívni aj na vás?
Práveže sme ju nenakrútili. S kamerou sme tam často boli s aktivistami a čakali, čo sa bude diať, no nedialo sa nič, lebo esbéeskári a „ropáci“, teda ťažiari si dávali pozor, ako budú pred kamerami vyzerať. Boli sme na verejnom priestranstve, takže nemali právo nás poslať preč, aj keď často boli nepríjemní. Keď sme však s kamerou niekam odišli, napríklad na obed, odohrali sa tie najdramatickejšie situácie. Takže sú väčšinou nakrútené na mobile aktivistov.

Aj aktivisti niekedy pôsobili agresívne, napríklad na tlačovej besede americkej ropnej spoločnosti. Nemali ste niekedy dojem, že to už preháňajú?
Áno, mal. Často som mal pocit, že tam vzniká až hystéria. Na tlačovke to bolo absolútne vybičované. Myslel som si, že keď zídu zástupcovia ropnej spoločnosti dole schodmi, dav ich tam zlynčuje. Vášne boli vyhnané na maximum. Ale na druhej strane to, že sa niekto správa hystericky, automaticky neznamená, že nemá pravdu. Tá vyhrotenosť je súčasťou boja.
Keby sa také veci nediali, médiá by si to tak nevšímali, tlak by nebol taký veľký a politici by sa nezačali správať nápomocne smerom k občanom.

Čo bolo bodom zlomu, vďaka ktorému sa situácia obrátila v prospech aktivistov?
Nie je to bod, ale skôr úsečka, ktorá siahala od toho, že aktivisti naberali stále väčšiu silu, až sa vytvoril taký tlak, že im začali pomáhať politici, krajskí i okresní a aj úradníci sa potom začali pozerať na vec inak. Ropná spoločnosť pochopila, že to nebude také jednoduché, tak sa akcionári začali obávať o svoje vklady. Tým, že sa zdržiaval proces geologického prieskumu na súdoch, akcionári z toho vycúvali a spoločnosť nakoniec požiadala o zrušenie prieskumného územia.

Deje sa niečo podobné dnes aj inde na Slovensku?
Áno, pri Trnave v okolí obce Žlkovce. Spoločnosť Nafta, a. s., s jednou kanadskou spoločnosťou tu chcú robiť minimálne šesť prieskumných vrtov, z čoho jeden už odvŕtali, a opäť sa proti tomu občania stavajú. Do týchto obcí sme s filmom už dvakrát zavítali. Dúfam, že je inšpiratívny a ukazuje ľuďom, že ten boj sa dá vyhrať a aj ako sa dá vyhrať.

Jeden z aktivistov povie vo filme, že „na Slovensku sú ľudia ľahostajní, ten strach sa dedí, hovoria si: ticho budz, však co zmužeš, on má peňeži“.  Tiež to tak vidíte?
Sme krajina, ktorá je do veľkej miery ľahostajná voči tomu, čo sa deje okolo nás. Juraj Lukáč zo združenia VLK vo filme hovorí, že veľa ľudí si myslí, že keď sa niekde niečo deje, tak to niekto dovolil, ale často to tak nie je. Ale postupne sa to mení a myslím, že ľudia si už dávajú pozor na to, kto zasahuje do ich práv. Teraz pripravujeme reláciu o developmente v Bratislave a vždy, keď nakrúcame nejakú postavenú bytovku, nájde sa človek, ktorý príde a opýta sa, čo tam robíme a či máme povolenie. Tak by to malo byť.

Čomu sa venujete teraz?
Celý kariérny život som nakrúcal aktivistov a teraz som sa rozhodol sám aktivizovať. Vstúpil som do vzdelávacieho programu Sokratovho inštitútu a v rámci neho vytváram projekt, ktorý sa volá Dejepisná vídanka. Ako čítanka, ale od slova vidieť. Má to byť pomôcka pre učiteľov základných a stredných škôl o dejinách Slovenska v 20. storočí. Z každého videa sa žiaci na začiatku dozvedia o konkrétnej historickej udalosti alebo osobnosti, ktorá stála pred nejakou dilemou a následne majú túto dilemu vyriešiť. Na konci sa dozvedia, ako to v skutočnosti dopadlo. Sľubujem si od toho, že si to lepšie zapamätajú, že budú vedieť, čo je Charta 77, kto sú Vrba a Wetzler, a získajú k tomu lepší vzťah.

Dominik Jursa (31)
Vyštudoval réžiu na katedre dokumentárnej tvorby na VŠMU.
Vo svojich filmoch sa zaoberá ekológiou, nacionalizmom, občianskou spoločnosťou a aktivizmom. Ako režisér pôsobí na voľnej nohe, má za sebou spoluprácu na viacerých televíznych projektoch a dokumentárnych cykloch (Expremiéri: Vladimír Mečiar, Biele vrany a hrdinovia medzi nami: Na hranici). Jeho dlhometrážny debut Zlatá zem o boji obyvateľov malých obcí na východe Slovenska s veľkou americkou ropnou spoločnosťou získal tento rok na festivale Cinematik cenu pre najlepší domáci dokumentárny film.

ELA RYBÁROVÁ

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22494291/dokumentarista-dominik-jursa-starostovia-sa-za-tazbu-ropy-predavaju-lacno.html

Foto:
Režisér Dominik Jursa. 
(Zdroj: SME - Marko Erd)