Doneckí školáci chcú prežiť, hovorí pre Pravdu ukrajinský novinár

"Na Ukrajine existujú dva názory. Prvým je ,správny‘ postoj vlády a druhým "nesprávny‘," povedal pre Pravdu ukrajinský novinár, televízny režisér Michail Fedotov, ktorý veľkú časť života prežil vo východoukrajinskom Luhansku a dnes si zvyšuje profesionálnu kvalifikáciu na Slovensku.

V Kyjeve tvrdia, že všetko ide podľa plánu, hlavne rozvoj ekonomiky. Tak ako je to vlastne?
Pravdou je, že hovoria o pokračujúcich reformách vrátane hospodárskych, ktorých výsledkom „bude pozitívny obrat“. Ibaže v skutočnosti sme dnes na Ukrajine svedkami hlavne následku straty ruského trhu. Týka sa to približne 70 percent podnikov. Napríklad v oblasti výroby lietadiel, lodí ale v neposlednom rade aj tzv. špeciálu, teda vojenskej výroby. Napokon aj energetický systém bol prepojený s Ruskom a je to tak dodnes. Elektrina smerovala na východ do Ruska, ale aj do dnes samozvaných republík v Donbase. Ak v Kyjeve v súčasnosti hovoria o ekonomických kontaktoch s Európou, o hospodárskom raste na úrovni 25 až 30 percent, tak ide o rast z nuly.

Väčšina ukrajinských podnikov sa ešte nedokázala preorientovať na európske normy a s tým spojené presadenie sa v krajinách únie. Pravdou je aj to, že na ich výrobky tam nik nečaká. Nepotrebujú ich. Európa má skôr záujem o presadenie sa na našom trhu. A tomu nasvedčuje aj výsledok podpísania asociačnej dohody v Bruselom, ktoré znamenalo pre Kyjev otvorenie sa západnej produkcii, firmám aj celým koncernom. Okrem iného to však znamená pochovanie ťažkého priemyslu. A spomínané tvrdenia o ukrajinskej výrobe lietadiel a rakiet? Sú zatiaľ iluzórne, pretože vždy boli založené na spolupráci s Ruskom.

Spomenuli ste ťažký priemysel. Pritom Donbas bol jeho srdcom vrátane ťažby uhlia. Dnes je však srdce choré. Stane sa napokon skutočnosťou federálne usporiadanie Ukrajiny, ktoré by ho mohlo vyliečiť? Tak, ako to žiadajú v samozvanej Luhanskej ľudovej republike (LĽR) a Doneckej ľudovej republike (DĽR).
V hlavách lídrov samozvaných republík vládne v tomto smere chaos. V konečnom dôsledku nevedia určiť ďalšie smerovanie. Oficiálne vyhlasujú, že sú za plnenie Dohôd z Minska, podľa ktorých Donbas je ukrajinský. Pred ľuďmi však opakujú príslušnosť k Rusku a spojenie s ním. Výsledkom je akýsi mačkopes – ani tam, ani onam. Najhoršie je však to, že neuznané sú tak nielen republiky, ale aj ľudia. A tak nečudo, že podľa najnovšieho prieskumu európskych inštitúcií na hraničných priechodoch medzi územím kontrolovaným separatistami a časťou spravovanou Kyjevom majú Ukrajinci toho po krk.
Až sedemdesiat percent respondentov, ktorí tak ako všetci denne prechádzajú z jednej strany na druhú kvôli práci, výplate dôchodkov, sociálnemu zabezpečeniu, ale aj nákupu liekov, tvrdia: nech už sa to skončí, bez ohľadu na to, kto bude pri moci. Zovšade počuť: Chceme žiť normálne, bez vojny, každodenných prestreliek, bez hospodárskej blokády.

Kde je v tejto súvislosti hranica trpezlivosti Ukrajincov?
Hovoriť o akejsi revolučnej atmosfére by nebolo správne. Platí to aj o Kyjeve. Viem to od ľudí, ktorí vymenili Donbas za metropolu. Mimochodom, podľa oficiálnej štatistiky až 1,5 milióna sú tzv. vnútorní migranti, pochádzajú z LĽR a DĽR. V skutočnosti je ich aspoň o milión viac.

Prečo ten veľký rozdiel?
Dôvod je prozaický. Ide o ľudí, ktorí sú väčšinou schopní sa o seba postarať a vyhýbajú sa ponižujúcej kontrole úradov v prípade, že sa oficiálne zaregistrujú. Musia sa totiž potom pravidelne raz za tri mesiace hlásiť v dôchodkovom fonde. Žijú ako cudzinci vo vlastnej krajine, čím sa porušujú ich základné práva, ústava. Napríklad aby mohli získať dôchodok, tak sa musia zaregistrovať ako presídlenci. Pravidelne ich potom v bydlisku kontroluje polícia vrátane štátnej bezpečnosti. Ak vás nenájdu doma, riskujete stratu dôchodku či príslušných dotácií z fondov.

Úlohu v spoločnosti hrajú stále radikálni nacionalisti, ktorí potláčajú akékoľvek pokusy o zjednotenie sa Ukrajincov v záujme spoločného cieľa.
Je to tak. Výsledkom je, že ľudia, ktorí by skutočne chceli všetko zmeniť a pochádzajú zo samozvaných republík, nemajú hlasovacie právo. Vraj ak nesúhlasíte s vedením v Kyjeve, ste nepriatelia. A ľudia sa boja. Prípady doteraz nevyšetrených vrážd nielen novinárov kritizujúcich vládnu moc sú častým javom. Rovnako to platí aj o atmosfére na území separatistov. Výsledkom je pasivita väčšiny ľudí. Ich jediným cieľom je prežiť.

Rozmýšľajú tak všetci bez rozdielu?
Nedávno boli u nás na školách záverečné aj písomné skúšky. Jeden zo žiakov z Donecka, ktorý kontrolujú povstalci, napísal v slohovej práci na tému aké máte plány počas leta: „Mojím prvoradým plánom v lete je prežiť“. Ľudia sú už unavení. Trvá to už piaty rok, a pritom, čo do dĺžky, toľko netrvala ani druhá svetová vojna. Vtedy však bolo jasné: padne Berlín a bude po všetkom. Ibaže dnes si ľudia kladú otázku: Čo musí padnúť, aby sa táto vojna skončila? A ona sa nekončí.

A dôvod?
Jedným z hlavných je angažovanosť oligarchov. Napríklad, ako práve informovali ukrajinské médiá, cez firmu oligarchu Serhija Kurčenka, ktorý patril do klanu exprezidenta Viktora Janukovyča a pôvodne plnil funkciu tzv. bieleho koňa, obchodujú dnes všetky firmy v LĽR a DĽR s vyťaženým uhlím aj s pomocou prezidenta Petra Porošenka. Uhlie sa na Ukrajinu dostáva cez Rusko, aby ho potom Kyjev predával ďalej Švajčiarsku a Poľsku.

V čom je to výhodné?
Je to jednoduché. V Luhansku predstavujú náklady na vyťaženú tonu uhlia 23 dolárov. A v Poľsku ho predáte minimálne za 99 dolárov. A ak je z Ruska, tak za 215 dolárov. Takto výhodný obchod, ako pripomínajú novinári, nemožno uskutočniť bez vedomia ľudí na najvyššej politickej úrovni. Tých, ktorí rozhodujú o probléme. Ibaže oni ho nepotrebujú vyriešiť. Jednoducho zarábajú na vojne.

A to je aj dôvod, prečo dnes nik nevie povedať kedy sa to skončí?
Presne tak. Nádej však umiera posledná.

Nemôže byť východiskom obnovenie spolupráce s Ruskom na skutočne obojstranne výhodnom základe?
Na Ukrajine existujú dva názory. Prvý je „správny“ a je postojom vlády a druhý je „nesprávny“. Pritom široké vrstvy obyvateľstva necítia nepriateľstvo k Rusku a jeho obyvateľom. Dokonca aj na západnej Ukrajine až 90 percent obyvateľov cestuje za prácou nielen do Poľska, ale aj do Ruska. Samozrejme, že inak to môžu cítiť ľudia, ktorých blízki sa stali obeťou vojny. Ak sa problém nebude oficiálne umelo udržiavať pri živote, tak o nejaký čas sa podarí zbaviť problému. Všetci chápu, že antiruská propaganda Kyjeva stráca na sile. Hlavne preto, lebo na jej pozadí pokračuje rast rusko-ukrajinského obchodovania. Platí to napríklad aj v prípade najnovších investícií ruských bánk do dcér na Ukrajine, ale aj obchodu s plynom, uhlím či ropnými produktmi a palivom do jadrových elektrární. V neposlednom rade funguje vzájomný import – export aj v prípade potravín.

Boris Latta

Zdroj: 
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/475408-donecki-skolaci-chcu-prezit-hovori-pre-pravdu-ukrajinsky-novinar/

Foto:
Ukrajinský novinár, televízny režisér Michail Fedotov.