Drevená architektúra vo fotografiách Jána Lazoríka

 

V Podduklianskej knižnici vo Svidníku sa 17. októbra uskutočnila vernisáž výstavy „Ľudová architektúra východného Slovenska vo fotografiách Jána Lazoríka“, ktorú pripravila knižnica v spolupráci s Krajským múzeom v Prešove, a ktorú otvoril riaditeľ Podduklianskej knižnice Kamil Beňko.
 

Na 20. paneloch vystavujú vyše 130 čiernobielych fotografií známeho národopisca, osvetového pracovníka, dnes už 93 ročného Jána Lazoríka. Okrem svojej pedagogickej činnosti autor zasvätil celý svoj život zbieraniu predmetov, dokumentujúcich dedinský život v minulosti. Časť z nich sa stala súčasťou fondu  Okresného vlastivedného múzea v Starej Ľubovni, kde svojho času pracoval. Ján Lazorík taktiež aktívne zapisuje autentický folklór a ľudové zvyky. Vo svojej rodnej obce Krivany v sabinovskom okrese takmer pred 50. rokmi založil folklórnu skupinu, s ktorou sám vystupuje na rôznych folklórnych podujatiach ako bača, svadobný starejší, ľudový rozprávač alebo ľudový spevák. Je iniciátorom Hornotoryského festivalu v Krivanoch, kde v roku 2009 bolo slávnostne otvorené Centrum ľudovej kultúry východného Slovenska a autorom desiatok kníh s národopisnou tematikou.

 

Snáď najväčšou jeho vášňou je fotografovanie tradičnej materiálnej kultúry, najmä drevenej architektúry, o čom svedčí aj spomenutá výstava jeho snímok, zachytávajúca obdobie dedinskej minulosti v 50.-70. rokoch 20. storočia. Tieto dobové, dnes už unikátne fotografie sú na výstave exponované v niekoľkých tematických celkov: krátka charakteristika ľudovej architektúry na východnom Slovensku a výstavba drevených obydlí s priloženou tesárskou („cimermanskou“) terminológiou; Povery späté s výstavbou nového obydlia; Štíty domov (hálky); Úprava stien domov; Zámky a brány; Studne; Gazdovské dvory; Pivnice, stodoly, sýpky; Pece, komíny; Verejné dedinské objekty (vodné píly - „gatre“, mlyn, vyhňa - „šmikňa“, vozárne - „vožarňiska“, krčma, dedinský obchod); Interiéry. Jednotlivé tematické skupiny doplňujú krátke, výstižné texty.
 

Okrem rodných Krivian jeho objektív zachytil neopakovateľnú krásu drevených stavieb aj v ďalších dedinách Hornej Torysy, Zamaguria a iných oblastí východného Slovenska (z nášho okresu je tam jeden záber z Krajnej Poľany). Základným stavebným materiálom tradičného obydlia bolo drevo. „Tento stavebný materiál spolu s kameňom a hlinou umožnil vytvoriť stavby nie vždy honosné - chyže, domčeky s malými okienkami, a pri svojej chudobe sú vytvorené so vznešeným citom pre tvarový vkus, monumentalitu, čistotu a krásu bývania. Najstarším typom drevenej architektúry bol rohový zrub navrstvených trámov s prečnievaním koncov, čím stavby dostávali hrubý rustikálny ráz, zabezpečujúci teplé a suché bývanie,“ uvádza sa v jednom texte.
 

Čo sa týka povier viažucich sa k výstavbe nového domu, tak tie boli takmer podobné ako v našom regióne: na výstavbu nového domu sa nesmelo použiť drevo, do ktorého udrel blesk („perun uderil“), aby nepriťahoval ďalšie blesky; pri zaviazaní základných trámov, vložila sa pod prvý uhol minca na zabezpečenie prosperity; do nového príbytku sa najprv vpustil kocúr, mačka, aby prípadné nešťastie postihlo ich, nie ľudí; štít domu, hálka, bol obitý klincami ostrím hore proti strigám a „prepašnikom s povetra“, čiže zlým silám z povetria (tieto štíty nie sú typické pre obydlia v našom regióne). Za najvýznamnejšiu časť obydlia bol považovaný vchodový prah, symbol domova, verilo sa, že pod ním prebýva ochranca domu - domáci had; cez prah sa nesmeli podávať žiadne veci, nesmelo sa cez prah vítať a pod. Len pre zaujímavosť, v minulosti na našich dedinách ľudia na noc vôbec nezamykali vchodové dvere na svojich „chyžoch“, lebo pred dobrým susedom nebolo potrebné zamykať sa. Tak sa aj vravelo: „Keď zamykajuť - susidiv ne majuť“.
 

Zaujímavé sú aj zábery interiérov jednotlivých drevených príbytkov: v posvätnom kúte pri stole viseli sväté obrazy, na stenách vôkol maľované dekoratívne taniere a hrnčeky; vystlané postele s niekoľkými vysokými vankúšmi boli okrasou litmanovskej a jakubianskej izby. Tieto podmanivé fotografie Jána Lazoríka dnes už majú neoceniteľnú historickú, etnografickú a výpovednú hodnotu, dokumentujú spôsob života a bývania našich predkov v minulosti.
 

Svojím koncepčným riešením výstava fotografií Jána Lazoríka patrí k putovným výstavám. Môžu ju ešte necelý mesiac využiť pedagógovia vo svojom vyučovacom procese a bola by škoda, ak by základné, stredné a odborné školy premárnili túto možnosť.