Držiteľ Zlatej Jánskeho plakety mal šesťdesiatku

 

Pred niekoľkými dňami sa pekného životného jubilea dožil riaditeľ reštauračného a ubytovacieho zariadenia HOGES vo Svidníku Miron Krajkovič. Počas nášho stretnutia s ním sme sa dozvedeli, čo-to z jeho doterajšieho života.

„23. októbra som sa dožil okrúhlych šesťdesiat rokov. Pochádzam z malej dedinky Vápeník. Otec bol poštárom,  mama bola domáca. Mali sme okolo tri hektáre zeme, takže sme aj gazdovali. No väčšinou to bolo iba pre vlastnú potrebu. K tomuto hospodáreniu som bol odmala vedený aj ja, už ako 9-ročný som dokázal kosiť aj obilie“. Možno aj to inšpirovalo dnešného jubilanta k tomu, že po ukončení bývalej jedenásťročenky vo Svidníku v roku 1969 nastúpil na Vysokú školu poľnohospodársku do Nitry. Puto k tomuto regiónu ho ťahalo naspäť do kraja pod Duklou.

 

„Po skončení školy som nastúpil na poľnohospodárske družstvo do Kružlovej. Vápeník bol združstevnený ako posledný v tejto časti okresu, patril pod Kružlovú, takže som sa pracovne dostal v podstate medzi svojich. Tam som pôsobil necelé tri roky a prišla ponuka z Cerniny na novovzniknuté družstvo, kde som nastúpil ako ekonóm. Keďže v tomto čase som bol nomenklatúrnym kádrom okresného výboru KSS dostal som príkaz a tak v roku 1986 som nastúpil za predsedu na družstvo v Mestisku, kde som pôsobil do roku 1992“. Príchodom nežnej revolúcie M. Krajkovič ešte stihol pripraviť transformáciu družstva na nové podmienky, no keďže bol tam „cudzincom“ prišli určité tlaky od miestnych občanov, že oni si  vystačia  aj na vedúcich funkciách s vlastnými ľuďmi. Nakoniec sa rozhodol „hnojárinu“ opustiť a začal pracovať na iných pozíciách a v iných oblastiach.

 

Zamestnal sa v bývalej súkromnej firme SURMEX, ktorá pôsobila v oblasti lisovania plastov, potravinárskej výroby, reštauračnej a obchodnej činnosti. Po smrti J. Surmánka tieto činnosti prevzala iná spoločnosť. „V roku 2006“ – pokračuje M. Krajkovič – „som dostal ponuku prevziať do prenájmu dnešný HOGES, ak by som to nevzal, tak dnes by možno už tento objekt ani nefungoval“. A aká je súčasná rodina pána Krajkoviča? „Moja manželka pochádza z Nitry, máme spolu troch synov. Jeden je lekárom, druhý je stredoškolským profesorom a tretí inžinierom. Prví dvaja sú ženatí a tak sa môžeme tešiť už aj z troch vnukov a jednej vnučky“. A ako sa dostal Vápeníčan až na druhý koniec okresu do Cerniny? „Túto otázku mi kladie pomerne dosť veľa ľudí. Ešte keď som pracoval na družstve v tejto obci bývalá predsedníčka samosprávneho úradu mi ponúkla stavebný pozemok. Bol v tichej uličke pod lesom, takže nakoniec sme sa s manželkou rozhodli, že práve v Cernine nakoniec zakotvíme“.

 

Šesťdesiatročný jubilant je aktívny aj v spoločenskej činnosti. Od roku 1992 pôsobí v Občianskom združení Rusínska obroda, v posledných rokoch vo funkcii podpredsedu tejto organizácie v rámci Slovenska. „V našej činnosti sa snažíme čo najviac z nášho pohľadu súčasnú asimiláciu spomaliť. No tento proces sa urýchľuje najmä zo strany cirkví a škôl, rusínsky jazyk sa v podstate nevyučuje, čítať v azbuke naša mladá generácie už ani nevie. Sú okolo toho dosť veľké problémy a nie je ľahké naše aktivity dostávať medzi ľudí. Nášmu malému rusínskemu národu sa snažíme nejako pomôcť, najmä organizovaním kultúrnych podujatí. Hľadáme finančné prostriedky na túto činnosť cez rôzne projekty, aby sme pre tento národ ešte aspoň čo-to urobili. Je to pre mňa zaujímavá spoločenská aktivita, no potrebovali by sme naše rady omladiť. Nejaké náznaky sú, napr. p. Karaš, mladý inžinier z Kamienky, alebo p. Štefaňák z Malého Lipníka. Takýto mladí ľudia nám chýbajú najmä vo Svidníku, Stropkove, aj v Prešove nemáme potrebné zastúpenie. Prešov sme niekedy považovali za centrum Rusínov, no dnes tomu tak už nie je. Centrum Rusínov sa viac menej presúva na severovýchodnú časť východného Slovenska. Podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2001 sa najviac ľudí prihlásilo k rusínskej národnosti v regiónoch Medzilaboriec a Svidníka. V súčasnosti maximálne úsilie vynakladáme na zabezpečenie rôznych propagačných materiálov z príležitosti blížiaceho sčítania sa obyvateľstva, ktoré je plánované na budúci rok. Našim cieľom je, aby sme nezaznamenali pokles občanov rusínskej národnosti oproti roku 2001. Od toho sa totiž budú odvíjať financie na našu činnosť, na vysielanie národnostného magazínu v televízii, či na činnosť rusínskeho vysielania Slovenského rozhlasu“. Hoci Miron Krajkovič nemá žiadne plakety či vyznamenania ešte z dôb pred revolúciou s jedným sa predsa len môže pochváliť. Je totiž držiteľom Zlatého Jánskeho plakety za dobrovoľné bezpríspevkové darcovstvo krvi. 

 

-bar-