Dva dôležité slovenské filmy.  Aké je to dospievať v hladovej doline a aké to bolo v zanikajúcej obci pri Starine

V kinách sme mali alebo ešte máme možnosť vidieť dva zaujímavé slovenské filmy, ktoré majú aj dosť spoločného.

Eva Čobejová




Obidva sú príjemným prihlásením sa o slovo novej generácie slovenských režisérov. Obaja majú potrebu skúmať osudy ľudí, dedín či hladových dolín Slovenska, pochopiť udalosti okolo nich a podať o tom silnú autorskú výpoveď.

Ide o film Kataríny Gramatovej s názvom Hore je nebo, v doline som ja a o film Martina Gondu Potopa.

Najprv to, čo majú spoločné. Obaja režiséri majú napríklad rovnaké rodisko – Košice. U oboch ide o prvý hraný film, ak nerátame ich študentské filmy. Martin Gonda je ročník 1990, Katarína Gramatová je mladšia, ročník 1997. 

Obidvaja si zvolili ako miesta odľahlé kúty Slovenska so silnými ľudskými príbehmi.

Obaja majú vo svojom filmovom príbehu hlavných hrdinov v tínedžerskom veku štrnásť-pätnásť rokov.

V obidvoch filmových príbehoch zlyhávajú rodičia: v jednom príbehu falošná matka, v druhom zas hrubý otec. 

Obaja tvorcovia sa spoliehali aj na nehercov. Gondov film Potopa je natočený v rusínčine, musia tu byť preto aj titulky. 

A obidvom autorom ide o autenticitu. Aj o to, aby sme pochopili genius loci Starinskej doliny či hladovej doliny na strednom Slovensku.

Katarína Gramatová natáčala svoj film Hore je nebo, v doline som ja v Utekáči, lebo tam na jednom výlete našla námet aj hlavných hrdinov. Potom sa tam na pol roka presťahovala, skúmala to miesto, spoznávala ľudí a nadviazala kontakt so skupinou tínedžerov. Napísala tam aj scenár a potom miestnych chlapcov pripravovala na nakrúcanie filmu.

No nie je to film o Utekáči, je to film o tom, ako sa žije v slovenských hladových dolinách, kde skrachovala veľká fabrika, ale ostali domy, činžiaky, ľudia, ktorí sa zmierili s chudobou, trochu jednotvárnym životom. Nechcú ísť preč – je to ich domov. Hoci nám prizerajúcim sa je to občas aj ťažké pochopiť.

Gonda sa vrátil svojím filmom Potopa do osemdesiatych rokov minulého storočia a do Starinskej doliny, v ktorej vtedy zaniklo sedem rusínskych obcí pre stavbu vodnej nádrže.

Sústreďuje sa na obec Ruské, ktorá nebola v prvej fáze vysťahovávania. Ľudia dúfali, že ich sa to nedotkne, ale potom prišiel príkaz zbúrať aj Ruské v súvislosti s ochranným pásmom priehrady, ktorá je zásobárňou pitnej vody.

Zánik obce Ruské je prerozprávaný cez príbeh šikovného dievčaťa Mary, ktorá končí základnú školu s výborným prospechom. Žije v spustnutom dome iba s otcom a musí viesť celú domácnosť, lebo matka jej zomrela. Túži byť pilotkou. Už sa vidí v kokpite lietadla, nič ju nemôže zastaviť. 

No je tu jej otec. Na prvý pohľad dosť odpudzujúci typ, prísny, hrubý, občas k dcére až tyranský. Chce, aby sa rýchlo vyučila, išla do fabriky zarábať a popritom drela na gazdovstve. Nechce dovoliť, aby šla na strednú školu pre pilotov.

Utrápenému dievčaťu sa potom javí zbúranie ich domu a vysťahovanie obce ako nečakaná záchrana, vyslobodenie.

Ale veci sa vyvinú inak, Mara nemôže myslieť iba na svoje sny a napokon patrí medzi posledných, čo odchádzajú. Vďaka jej príbehu sme aj my vtiahnutí do toho, ako sa dedina postupne vyľudňuje a búra.

Obidva filmy majú v sebe niečo také neuchopiteľne jemné, čo sa zvyčajne režisérom podarí votkať len do svojich prvých filmov. 

Už síce natáčajú celovečerný film pre kiná, ale chýba im ešte profesionálny odstup, ešte je tam to očarenie, že je to prvýkrát, ešte nemajú len ambíciu, aby na film prišlo veľa divákov alebo aby uspel na nejakom festivale.

Ešte chcú ukázať aj to, ako oni vidia svet, svoju krajinu. Ešte chcú, aby diváci odchádzali z kina dotknutí, vyrušení, zasiahnutí.

Je tam aj ambícia povedať svojim spoluobčanom niečo dôležité, niečo, čo by mali o vlastnej krajine vedieť.

Ak nemáte srdce z kameňa, budú vás tie dva filmové príbehy aj bolieť, možno občas až obrátite zrak. 

A určite budete nahnevaní a zranení tým, aké ťažké to má dospievajúci chlapec v hladovej doline, ktorého mama dala na starosť babke. Odišla zarábať, občas príde, balamutí syna, že sa čoskoro vráti. Až kým sám nezistí, aký život v skutočnosti mama niekde za hladovou dolinou žije. Lebo v čase internetu a sociálnych sietí sa to dlho utajiť nedá.

Chlapec zisťuje, že mama klame nielen o svojom živote, ale ešte aj do ich obce dováža starých ľudí z iných kútov Slovenska, ktorí boli zadlžení a v exekúciách, a tu ich ubytováva v starej bytovke a od syna žiada, aby im pomáhal. 

Tušíte, že za tým bude veľmi špinavý biznis. 

Ste na tú matku strašne nahnevaní a hrozne je vám toho chlapca ľúto.

Aj toho dievčaťa, ktoré dospieva v inom filme, v inom čase a kdesi v Starinskej doline v dedine pred zatopením, je vám veľmi ľúto. 

Keď vidíte, ako sa stará o toho hrubého, no zrazu bezmocného otca, ako je z neho takmer dieťa a jeho dcéra sa ho snaží čo najdlhšie chrániť pred šokom z toho, že dedina je už takmer prázdna, že už do nej nechodí autobus, zrušili obchod, zbúrali miestny úrad, nedovolili opraviť kostol.

Natočené scény vo filme Potopa veľmi pripomínajú dokumentárne zábery, ktoré sa z búrania dediny zachovali a ktoré môžeme v závere aj vidieť. Ale je to aj silným filmovým príbehom.

Celé to sťahovanie je prirodzene dramatické, odohráva sa tu veľa smutných osudov, ale predsa len všetko prebije ťažký príbeh Mary.

Sára Chripáková ju hrá ako veľká herečka, má svoju postavu pevne v rukách, veríte jej všetko.

A vďaka jej pohľadu zisťujeme, že tá dedina nie je len odľahlé spustnuté miesto, z ktorého treba čo najskôr utiecť. Aj vďaka nej vnímame, čo je to domov. Netvorí ho len starý nevábny dom, políčka, stajne, ale aj niečo veľmi cenné: komunita pevne zviazaná rôznymi väzbami, spoločným náboženským životom, ktorý drží miestny kňaz, aj pevnými susedskými vzťahmi – ľudia sú tu odkázaní na vzájomnú pomoc.

Aj Mara má oporu vo svojej krstnej matke aj v priateľke. Nie je na všetko úplne sama. Dokonca ešte aj úradník, ktorý príde vykúpiť dom, je nápomocný.

Nie je to tu žiadna selanka, ale niečo vzácne: teda to spoločenstvo si – hoci v oklieštenej podobe – odnášajú ľudia z Ruského aj do bytovky v Snine.

Záver filmu je síce ťažký, vidíte tých ľudí zvyknutých gazdovať, mať svoje polia, kravy, kone, hydinu, ale aj svoj kostol, ako sa zrazu ocitnú v bytovke v Snine. 

Potom sedia spolu za veľkým stolom na svadbe a spolu s kňazom vchádzajú do akejsi provizórnej cerkvi, takže niečo z tej ich dediny predsa len prežije.

Film Potopa. Svadobná scéna v závere filmu. Foto: Marek Maky Molnár/Continental Film

A ešte niečo podstatné tu je: akoby to ich utrpenie napokon malo akýsi zmysel. 

Vedia, že aj vďaka tomu, že prišli o domov, majú väčšie mestá v blízkosti pitnú vodu. Bez ich obety by ju nemali. 

Aj tá hrozná strata sa potom znáša ľahšie, keď ľudia vidia zmysel svojho utrpenia.

V druhom filme, v tom zo súčasnosti, už nič také nevidíme.

Súčasnosť v hladových dolinách, ako nám ju ukazuje Katarína Gramatová, je dosť bezútešná: medzi ľuďmi je veľa krutosti, rezignácie aj hnevu.

Nie je tu len materiálna bieda, nevidíte ani žiadne pekné vzťahy medzi ľuďmi.

Všetci sú v tej hladovej doline akísi emocionálne vypnutí, možno ani nie zlí, len takí utrápení, rezignovaní. Len zriedka človek vidí milého človeka, s ktorým aj chlapci môžu viesť normálny rozhovor.

Hlavný hrdina filmu Hore je nebo, v doline som ja, ktorého hrá Michal Záchenský, je pubertiak. Vidí okolo seba veľa ťažkých vecí, žije v stiesnenom byte s babkou, tá sa oňho stará, ale stále mu to vykrikuje a podhadzuje mu nezodpovednú mamu. On pritom mamu ľúbi a vždy ju nedočkavo čaká. Verí jej slovám, že čoskoro bude žiť doma s ním.

Jeho svet sú kamaráti. Chlapci nemajú zábrany kradnúť, stále fajčia, zháňajú peniaze alebo sa nudia – jediným svetlým momentom sú babety, na ktorých sa preháňajú po okolí.

Užívajú si prázdniny, ale akoby nemali žiadne ambície. Vidia bezútešný svet okolo a prispôsobili sa mu.

No hlavný hrdina Enrique musí toho veľa pochopiť, spracovať, uniesť. Najmä falošnosť matky.

Vidíme zmätok v jeho hlave, bolesť, osamelosť, zmätenosť.

Chlapec má na krku veľký krížik od mamy. Aj v babkinom byte sú ešte všelijaké sväté obrázky, ale viera je tu asi mŕtva alebo len pre starých ľudí. Nevidíme, že by chlapci chodili do kostola, akurát si idú zarobiť, keď treba vypomôcť na pohrebe.

Bieda materiálna, ale aj duchovná.

Akoby tam v Starinskej doline pred vyše štyridsiatimi rokmi za čias komunistov bolo predsa len čosi ľudskejšie. No tu, v Enriquovom domove, v malebnom prostredí vysokých hôr, zalesnených kopcov a hlbokých dolín, kde ľudia majú už počítače a mobily, je všetko akési ťažšie.

Katarína Gramatová používa netradičnú metódu práce. V jej filme vystupuje autentická skupina tínedžerov, ktorú spoznala pri svojom dlhšom pobyte v Utekáči – akurát k nim potom pridala hlavného hrdinu s fiktívnym príbehom.

Občas máte silný pocit, že pozeráte skôr dokument o dospievaní v hladovej doline.

Na tých dospievajúcich chalanoch autorka svoj film postavila, oni ju zaujali najviac, lebo „jazdili na babetách, boli špinaví od oleja, riešili niečo s benzínom, do toho fajčili cigu a ja som len pozerala, čo ak to vybuchne. Jednoducho z nich šiel život“.

Rozumiete tomu, že chalani nehovoria nič také, čo sa iba naučili zo scenára: sú to ich bežné debaty, často vulgárne, kruté, často sa rieši, ako zohnať peniaze, ako sa k nim dostať. 

Režisérka v jednom rozhovore povedala, že tí chalani ani nemali ambície odísť niekam preč. Asi aj to ju fascinovalo, že boli spokojní s tým, kde sú, nechceli ísť študovať inam ani nemali v čase dospievania žiadne veľké plány. Až postupne si vraj – ako prezradila režisérka – uvedomili, že „je potrebné niečo robiť“.

Film Hore je nebo, v doline som ja má teda aj dokumentárnu hodnotu: tá atmosféra života ľudí akoby zabudnutých v odľahlej doline so skrachovanou fabrikou je výstižná.

No zároveň môže byť film pre tie rozhovory dospievajúcich chalanov, ktoré tvoria podstatnú časť filmu, občas aj trochu únavný. Tým rozhovorom nie je ani vždy dobre rozumieť. 

Má to silu autenticity, no je potrebná aj trpezlivosť a špecifická zvedavosť divákov. Ako aj schopnosť byť pripravení nesúdiť tie deti, lebo nechodíme v ich topánkach.

Autorka priznáva, že tento postup zostane už jej pracovnou metódou. Je pre ňu dôležité, aby všetko bolo autentické, aby točila filmy o tom, čo zažila a odpozerala na konkrétnom mieste. 

Film Potopa Martina Gondu sa takisto opiera o zážitky režiséra z mladosti, ale aj o dôkladné poznanie dokumentov o priebehu likvidácie dedín. 

No režisér nechcel robiť etnografický výskum, viac ho zaujímalo, ako sa vysídlenie zapísalo do ľudskej pamäti. „Zachytávame napätie medzi vierou a rezignáciou,“ hovorí Martin Gonda.

Fascinovali ho aj ľudia, ktorí sa odmietli vzdať domova. Režisér o nich povedal: „Ich odvaha pripomína, že domov nie je len miesto, ale aj vzťah k pôde, spomienkam a ľuďom.“ 

Ale jeho hrdinovia sa z Ruského vysťahovali a usídlili sa v bytovke. Aj tak to nie je celkom rezignácia. Lebo aj vďaka nim mohlo vzniknúť niečo dôležité – zdroj vody pre tisíce ľudí. 

S tým sa dá žiť.

Filmový príbeh Potopy je veľmi silný a je aj veľkou témou o domove a o sile komunity, v ktorej ešte aj kňaz a viera zohrávajú silnú úlohu.

Je to ťažký a krásny film. Možno sa aj vám stane, že budete z kina odchádzať s úsmevom na tvári a so slzami v očiach.

Z toho druhého filmu Hore je nebo, v doline som ja, ktorý je o súčasnosti, pôjdete domov trochu ubití, ale ostane vám ležať v hlave. 

Ostanú vám v hlave rozbité vzťahy, odcudzenosť, falošnosť. Postava matky je naozaj odpudzujúca. 

Vidíme, že dospievajúci chlapec práve niečo dôležité o svojej mame pochopil a že nemôže už žiť v ilúzii, musí sa spoliehať najmä sám na seba. 

Ešte asi nevie, čo to bude znamenať: teraz je zranený, bezradný, ale my diváci veľmi dúfame, že to nie je celkom stratená duša a že nezopakuje chyby svojich rodičov. 

A potom sú tu ešte tí poodkladaní starí ľudia, ktorí nikomu nechýbajú a ktorých ktosi škaredo oklamal. Nikoho to netrápi. 

Oba filmy sú zaujímavé a vidno, že ich tvorcovia majú v sebe filmárske nadšenie aj veľké ambície. 

Chcú aj vďaka filmu pochopiť krajinu, v ktorej žijú, a ukázať silné príbehy, v ktorých niektorí totálne zlyhávajú, iní sa statočne boria s ťažkým životom. 

Paradoxné je, že ten film z osemdesiatych rokov minulého storočia, v ktorom ľudia dramaticky prichádzajú o domov, nie je napokon až taký bezútešný ako ten zo súčasnej hladovej doliny.

Eva Čobejová
Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v denníku Smena, SME, v týždenníku Domino Fórum a v časopise .týždeň. Je vydatá, má jedno dieťa.

zdroj:
https://www.postoj.sk/186770/ake-to-je-dospievat-v-hladovej-doline-a-ake-to-bolo-v-zanikajucej-obci-pri-starine