Dýchajú viac devätnástym ako dvadsiatym storočím

V rámci 6. ročníka Humenských organových dní Štefana Thómana sa uplynulý týždeň vo výstavnej miestnosti Domu kultúry v Humennom uskutočnila vernisáž fotografickej výstavy Podkarpatská Rus autorky Dany Kyndrovej: „Prvýkrát som sa na Podkarpatskú Rus (dnes Zakarpatská Ukrajina) vypravila v auguste 1991, pár dní po moskovskom puči. Rozpad Sovietskeho zväzu bol na spadnutie a ja som si vtedy naivne myslela, že tento kus zeme, o ktorý nás Stalin koncom vojny bezostyšne okradol, by sa opäť mohol stať súčasťou Československa. Politika je však vec zložitá a ja som vzápätí pochopila, že sa žiadna náprava krívd a vracanie konať nebude. Po rozpade Československa sa tejto ilúzie definitívne vzdali aj samotní podkarpatskí Rusíni.

Cesta do Európy sa im uzavrela a marazmus, do ktorého ich priviedol komunistický režim, sa vďaka katastrofálnej hospodárskej situácii Ukrajiny začal čím ďalej viac prehlbovať“, vyznala sa autorka. Keďže sa na vernisáži zúčastniť nemohla, bližšie o jej fotografiách povedala kurátorka výstavy z Českého centra v Košiciach Mgr. Helena Miškufová. Dana Kyndrová vyštudovala ruštinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Prahe. Fotografovať začala v roku 1973 a vždy sa venovala predovšetkým čiernobielej humanistickej fotografii. V rámci výstavy Podkarpatská Rus ide o fotografie ľudí, ktorí žijú v úzkej komunite. Ľudia na západe veľmi dobre poznajú svoje práva a obávajú sa zneužitia obrázkov, preto sa jednoducho fotiť nedajú. Ale na východe sa jej robilo oveľa lepšie. Tu sú ľudia veľmi vďační. Autorka napríklad pri pôsobení v Moskve neváhala a obliekla si to isté, čo nosili tunajšie ženy do kostola. Išlo totiž o niečo, čo sa muselo naozaj prežiť. A tiež o to, aby nevedeli, že nie je domáca. Častokrát išlo o veľmi osobné zážitky.

V Užhorode ju pozvali na cigánsku svadbu. Bola nadšená. Až neskôr si uvedomila, že je sama a že v niektorých situáciách je to dosť riskantné. Na snímkach môžeme vidieť slávnostné príležitosti, ale nájdu sa aj obrázky z bežného života, hrajúce sa deti či ľudia pri každodenných prácach. Hoci fotografie vznikli koncom deväťdesiatych rokov, dýchajú oveľa viac devätnástym ako dvadsiatym storočím.

Jana Veľasová