Emil Kubek - 75 rokov od jeho odchodu do večnosti

Prvý rusínsky románopisec na Prešovsku

17. júla 2015 uplynulo 75 rokov, kedy zomrel v USA významný rusínsky kňaz, básnik, jazykovedec a rodolub o. Emil Kubek, ktorý v rokoch 1885 -1904 pôsobil ako správca Gréckokatolíckej farnosti v Snakove.

Okrúhle výročie je príležitosťou zamyslieť sa nad touto mimoriadne talentovanou, ambicióznou a neobyčajne zaslúžilou osobnosťou nášho duchovného a kultúrno-spoločenského života, ktorej myšlienkový odkaz má čo povedať aj súčasníkom. Je len na škodu veci, že na túto významnú osobnosť, akou Emil Kubek nesporne bol, sa v minulosti neprávom zabúdalo.

Detstvo a študijné roky
Emil Kubek sa narodil 23. novembra 1857 v obci Štefurov, okr. Svidník, kde jeho otec Anton Kubek (1821 – 1866) bol gréckokatolíckym kňazom (1849 – 1866).
Už ako päťročného ho otec viedol k poznaniu „tajny Azbuki Duchnoviča“, hoci to pre neho nebolo ľahké. „Jakby njit, v ljitji solnce, v zimi krasnyj snjih vabil z komnaty. Jak šesť ljitnyj, uže sam znal otkončiti službu Božu s otcem“, píše vo svojej Autobiografii (r. 1930).
V lete roku 1866 mu vo veku 45 rokov zomrel otec a zostali štyri siroty. Najstaršia sestra Mária mala 12 rokov, Emil 6 rokov, brat Anton 5 rokov a najmladšia sestra Alžbeta 4 roky. Matka a zároveň vdova Vilhelmina, rod. Kissová, zostala bez majetku a pomoci. Dôchodok vdovy – 60 zlatých ročne (1 dolar – 2 zlatých a 50 grajciarov) nestačil pokryť všetky výdavky. Sám Emil si neskoršie kladol otázku: „Jak mohla nas bidna mati perekormiti, odjivati, školo-vati? Až teperj ne ponimaju!“ (Autobiografia, 1930).
Po skončení základnej školy odišiel do Alumnea sv. Jána Krstiteľa v Prešove, kde študoval za podpory najstaršej sestry a jej manžela, ako aj brata jeho babičky. V spomienkach na mladosť napísal, že od nikoho a nikdy nedostal nijakú pomoc. Boli to preňho neľahké roky, na ktoré neskoršie v spomínanej Autobiografii s bolesťou spomína: „Namerz i naholodovalsja do syta... Reminiscencii moje, molodosti ščastlivoj’ ne taki, čtob na nich s radostju pamjatal.“
Za takých ťažkých podmienok študoval a aj ukončil Gréckokatolícky seminár v Prešove. Cez prázdniny si pomáhal aj tak, že robil zbierky pre Alumneum, a tak precestoval veľkú časť Uhorska. Spomína, že to bola preňho veľká životná skúsenosť a najkrajšie roky v jeho živote. V roku 188l sa oženil s Máriou Schirillovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Eduarda Schirilla z Kružlova (1857 – 1896), okr. Bardejov.

Kňazské povolanie
Po vysviacke, ktorú prijal dňa 22. marca 1881, pôsobil ako kaplán v Homrogde (1881–1882) a v Jakubanoch (1883). Ako administrátor v Kremnej (1884) a Ľubovci (1885).
Dňa 12. decembra 1885, dekrétom p. č. 2906/ord. ho prešovský gréckokatolícky biskup ThDr. Ján Vályi (1883 – 1911) vymenoval za farára do Snakova, okr. Bardejov. Z manželstva s Máriou sa im narodili štyri deti: Mária, Anton, Anna a Alžbeta. Aby ich mohol vychovať, umožniť štúdium, „prichodilo i do pluha, do kosy jatisja“ (Autobiografia, 1930).
Tu, v Snakove, ako sám o tom píše – „konec chľíba a počatok víry“, (r. 1892) začína svoju činnosť nielen ako obetavý dušpastier, ale aj ako literát.
Kňazské povolanie vykonával veľmi zodpovedne. Lásku k nemu videl už v detstve. V Autobiografiji o tom s humorom poznamenal: „Pervy znaki mojeho zvanija, uže tohda pokazyvalisja. Lem jesli moh, uťik na košar k ,bačovi’, abo k pastyrju, abo ryby lovil v potoku... Hádam v tomto duchu napísal slová vo svojom románe Marko Šoltys: „Kňaz bez povolania, je nešťastný človek.“
Okrem svojich pastoračných povinností, venoval sa Emil Kubek oprave chrámu. Čiastočnú opravu chrámu ukončil v roku 1890, interiér – vrátane oltára a ikonostasa – bol ukončený až po jeho odchode z farnosti v roku 1907.
Pod jeho vedením bola postavená farská budova a škola. (V súvislosti s výstavbou novej fary v roku 1998 bola pôvodná budova fary asanovaná).

Výstavba kaplnky
V roku 1894 za pomoci svojich veriacich ako aj milodarov z USA, začal s výstavbou kaplnky pred obcou k úcte Presvätej Bohorodičky. Odvtedy sa každoročne koná odpust na sviatok Uspenija (Zosnutia) Presvätej Bohorodičky (vždy po odpuste v Čirči). Fundátorom tejto kaplnky bol Michal Slota, ktorý daroval 400 forintov a ktorý, žiaľ, 7. septembra 1895, zahynul pri práci v bani na meď v USA.
V súvislosti s výstavbou kaplnky sa nám zachovali všetky doklady – plány, rozpočet a korešpondencia, pekne upravené a zviazané v dvoch zväzkoch, pod názvom Sznakoi kápolna I. a Sznakoi kápolna II. Emil Kubek v úvode ku každému zväzku vlastnoručne zapísal cenné údaje. O jeho dôslednosti svedčí to, že zapísal, ktorí duchovní sa zúčastnili nielen na slávnostnej posviacky kaplnky, ale zapísal aj mená prítomných kňazov na odpustoch v rokoch 1896 – 1903, teda až do svojho odchodu z farnosti.
Slávnostnú posviacku novej kaplnky vykonal: Vdp. Ján Gojdič, dekan bardejovského cirkevného okruhu z Kružlova 9. augusta 1896. Koncelebrovali: Vdp. Ján Havriš z Petrovej a vdp. Štefan Gojdič z Kurova. Božie slovo hlásal vdp. Mikuláš Mankovič z Hrabského. Asistovali: Vdp. Aurel Petrik z Nižného Tvarožca, vdp. Štefan Nemec z Malcova, vdp. Alexej Kubek z Malého Lipníka, vdp. Ignác Mochnacki z Vojkovej (Poľsko) a p. Eliáš Gojdič, absolvent teológie.
Na slávnostnom akte boli tiež prítomní: Ištván Szinyei Merše, podžupan a poslanec Národného zhromaždenia volebného okruhu, pán Adam Bornemisza, cisársky a kráľovský komorník, Ištván T. Tóth, hlavný slúžny okresu, vdp. Antal Korányi, prepošt Rímskokatolíckej cirkvi z Bardejova a ďalší. Prítomných bolo 4500 – 5000 veriacich.

Starostlivý hospodár
Obecná kronika v Snakove uvádza, že po príchode E. Kubeka do obce, prvé, čo urobil, postaral sa o novú cestu do Snakova v dĺžke 3 km. Ďalej naňho spomína ako na dobrého hospodára, ktorý ako prvý v celom okolí zasial na polia ďatelinovú kŕmnu rastlinu, ktorú v Snakove ľudovo pomenovali bolhaj. Dodnes je táto rastlina známa pod týmto menom. V kronike sa ďalej spomína, že dal do obce doviesť jeden vagón ovocných stromčekov, ktorými bola vysadená veľká farská záhrada, ako aj záhrady ostatných obyvateľov v Snakove.
V rokoch jeho pôsobenia bola v Snakove a na okolí veľká bieda. V jednom zo svojich listov, adresovanom istému kňazovi na Dolniakoch, píše o živote v týchto končinách, že to „nie je život, ale živorenie. Zem neurodí ani každodenný chlieb. Pravdu má náš úbohý a poľutovaniahodný sedliak, keď hovorí: ,Počatok víry, konec chľíba’ – náš kraj...“
Polia vydávali slabú úrodu. Zemiaky, ktoré roľník cez deň nakopal, stačil večer priniesť domov na pleciach. Emil Kubek, vidiac túto biedu, sa všemožným spôsobom snažil pomôcť svojmu ľudu. V tomto smere nám pripomína činnosť Juraja Fándlyho a Samuela Tešedíka.
Z rozprávania pamätníkov ľudí v Snakove som sa dozvedel, že Emil Kubek, učil ľudí, ako správne obrábať zem, aby lepšie rodila. Napr. už v zime začal na pole vyvážať maštaľný hnoj, aby bolo v jari menej práce. Vtedajší roľníci to nemohli pochopiť. Vysmiali ho. Pre lepšiu úrodu zemiakov dal zadovážiť novú odrodu, ktorá sa zachovala do dnešných dní pod názvom „červené“. Vraj v minulosti prinášali bohatú úrodu. Zemiaky ľudia sadili „za motykou“. On začal učiť ľudí sadiť zemiaky „za pluhom“. Ľudia vychádzali na polia a pozerali sa na jeho prácu. K oborávaniu zemiakov si dal zhotoviť zvláštny pluh. Niektorí sa z toho aj posmievali. Keď videli, že tieto jeho „nové“ spôsoby sú dobré, nasledovali ho. Aj preto si na neho s vďakou dodnes spomínajú.
Tohto dobrého hospodára, ktorý učil ľudí lepšie a hospodárnejšie gazdovať, pekne opísal vo svojom trojdielnom románe Marko Šoltys, a to v osobe samotného Marka Šoltysa (Furmana).
Ako všade v minulosti, aj v Snakove sa zrno vtedy mlátilo ručne. Na čistenie obilia zaobstaral čistiaci stroj, ktorý v Snakove volajú „trúba“. Akou vymoženosťou bol už na vtedajšie časy vidno z toho, že tento stroj bol v obci jediný. Pre čistenie obilia si ho ľudia požičiavali ešte donedávna.
Emil Kubek pomáhal svojim veriacim po každej stránke. Písal im žiadosti a testamenty, z ktorých sa niektoré ešte zachovali. Napr. vdove Márii K. dal pozemok z farského majetku na výstavbu rodinného domčeka, učil ľudí chovať včely, šíril osvetu. Spolu s miestnym učiteľom Štefanom Desiatnikom (1901 – 1917) úspešne nacvičili divadelnú hru Jána Andraščíka z Bardejova Šenk palenčeni.
Ako už je uvedené, veľmi bojoval proti alkoholizmu. Jasne naznačil, že z náboženského hľadiska je opilstvo ničenie vlastného zdravia. Pod prísahou v chráme museli veriaci sľúbiť, že denne vypijú iba jeden pohárik alkoholu. Prirodzene, že do boja zapojil aj svojho poetického ducha. Vo svojich dielach – básniach, povestiach a románe veľmi často – niekedy aj s humorom – poukazoval na túto spoločenskú pliagu. V tomto smere je azda najpôsobivejšia báseň Dobryj tato. Je to patetické rozprávanie dieťaťa, ktoré trpí za svojho otca, pretože ten stále vysedáva v krčme.
Odchod do USA
V lete roku 1904 odišiel do USA. Veriaci ho s procesiou vyprevadili z obce až ku kaplnke, ktorú dal postaviť. Tam sa s ním so slzami rozlúčili. Mali ho veľmi radi. V USA pôsobil v Gréckokatolíckej farnosti v Mahanoy City, v štáte Pensylvánia.
Aká bola príčina, že sa po 19-ročnom pôsobení v Snakove rozhodol odísť z rodného kraja, dnes ťažko jednoznačne povedať. Je pravdepodobné, že aj Emil Kubek odišiel, aby mohol seba a svoju rodinu lepšie hmotne zabezpečiť a plnšie realizovať vlastné literárne ambície. Kým do svojho odchodu do USA publikoval iba v časopisoch, po odchode už vydával aj knižné publikácie. Aj tu pokračoval v kultúrno-osvetovej práci. Pre snakovskú školu predplácal časopis Nediľa (Nedeľa). Tento týždenník pre Rusínov Uhorska vychádzal v Budapešti a vydávalo ho Ministerstvo národného hospodárstva pod tlakom národnooslobodzovacích aktivít. Naďalej prispieval do redakcií novín a časopisov, najčastejšie to bolo Ruskoje slovo, Sokol, ako aj Amerikanskyj ruskyj vistnik (ďalej ARV), ktorého redaktorom bol Pavol Žatkovič. Články E. Kubeka sa týkali náboženského, národného a kultúrneho života amerických krajanov.
Emigrantský život bol hlavnou témou americko-rusínskej literatúry. Pri jej čítaní poznáme aj príčiny emigrácie, problémy kultúrnej adaptácie v Amerike i zväzky so starým krajom. Hlavnou príčinou emigrácie z Európy boli ekonomické ťažkosti, ale literatúra poukazuje aj na to, že vážnymi príčinami vysťahovania bola aj nešťastná láska a túžba po novom priateľstve. Takými sú napr. aj Kubekove povesti Paschaľnyj dar a Komu Boh čto obícal. Ďalšou témou, ktorá sa často opakuje, je spomínaný alkoholizmus. Podobne ako iní emigranti, aj Rusíni sa nevedeli zbaviť tejto pliagy ani v „Novom svete“. Takou je aj Kubekova spomínaná báseň Dobryj tato.
Podľa svedectiev príbuzných, spolu so synom Antonom, tiež kňazom, ktorý bol aj veľmi dobrý maliar (perokresbami ilustroval jeho román Marko Šoltys), venovali sa aj maľbe obrazov a ikonostasov.
Alexander Iľnickij, šéfredaktor časopisu Dušpastyr (1925, č. 5), v článku o vysťahovaných kňazoch do USA, spomína ho ako „konzultora parochov“ a ako člena „Komisiji Eparchialnych cen-zorov“ (Dušpastyr, 1925, č. 5). Istý čas bol v pozícii riaditeľa Americko-ruskej rady, riaditeľom Tovarystva Sojedinenija, členom kňazského výboru v Harrisburghu (Pensylvánia).
Emil Kubek pôsobil v americkej farnosti ako kňaz do roku 1936. Do penzie odišiel pre chorobu – rakovinu žalúdka. Bol totiž naruživý fajčiar. Vo farnosti bol obľúbený a vážený. Veľmi rád chodil do kina (dvakrát týždenne). Jeho vnučka Terézia (dcéra syna Antona) sa zmieňuje, že starý otec bol stále veselý, mal dobrý humor, optimizmus a chuť do života.
Zomrel 17. júla 1940 v Mahanoy City, kde je aj pochovaný na St. Mary Cemetery, No 1. Na jeho mieste potom pôsobil syn Anton Kubek.

Literárna činnosť
Emil Kubek začal literárne pracovať už ako mladý kňaz a pokračoval v tom najmä na fare v Snakove, po vysťahovaní aj v USA. Najprv to boli jeho príspevky v časopise Ruske Slovo, kde uverejňoval duchovné úvahy o smrti – Memento mori podľa nemeckého teológa A. Stolza. Písal aj o význame pestovania bolhaja. Toto je svedectvo Antona Košča.
Cez dlhé večery, pri svetle petrolejovej lampy, pracoval nad zamýšľaným Starosloviensko-maďarsko-rusko-nemeckým slovníkom. Tento zámer mu umožnilo uskutočniť aj to, že dokonale ovládal slovenský, rusínsky, ruský, maďarský a nemecký jazyk, a po odchode do USA aj anglický jazyk. Porovnával významy slov a hľadal ich inorečové významy, ktoré zoraďoval do abecedného poriadku.
Slovník, zahrňujúci viac ako 5500 základných slov – spolu so synonymickými výrazmi (je to okolo 30 tisíc) – vyšiel v roku 1906 v nakladateľstve Unia v Užhorode, aj keď ho do tlače odovzdal ešte v decembri 1890.
Tento 387-stránkový slovník je výsledkom niekoľkoročného obdivuhodného úsilia kňaza, ktorý vo všetkých svojich snaženiach priľnul k svojmu ľudu. Upustil od vtedajších zvyklostí a svoju prácu nevenoval niektorej z veľkých osobností vtedajšieho sveta, aby si prípadne získal ich osobnú priazeň, ale z hlbokej lásky k vlastnému ľudu, z ktorého vzišiel a ktorému obetoval celý svoj plodný život, venoval mu aj toto vlastné významné a dlhoročné dielo. Text dedikácie je v maďarskom, ruskom a nemeckom jazyku.

Narodny Povísti i Stichi
Okrem spomínaného štvorjazyčného slovníka poznáme aj jeho Narodny Povísti i Stichi v štyroch zväzkoch. Zatiaľ čo slovník vyšiel v roku 1906 v Užhorode, povesti a básne boli postupne vydané v USA v rokoch 1922 – 1923.
Emil Kubek písal rusínskym jazykom (latinkou), ktorý vychádzal z vtedajšej rozšírenej Duchnovičovej verzie rusínskeho jazyka. Teda bol to jazyk, v ktorom (okrem domáceho rusínskeho lexikálneho základu) sa nachádzalo viacero slov z cirkevnoslovanského a ruského jazyka, ktoré sami osebe sú si v mnohom veľmi blízke. Ovládanie tohto rusínskeho jazyka, nazývaného aj „jazyčie“ patrilo k nevyhnutnej intelektuálnej a jazykovej vybavenosti každého kňaza, zvlášť ak sa (okrem svojej dušpastierskej činnosti) chcel venovať aj literárnej a umeleckej tvorbe.
Všetky svoje práce napísal pre Rusínov žijúcich v USA. K tomuto presvedčeniu dôjdeme aj sami, pri ich čítaní.
Veľmi často používa anglické výrazy, najmä tam, kde by ich význam sa dal dvojzmyselne pochopiť, alebo pri typických rusínskych slovách.
Narodny Povísti i Stichi – I. diel
Typické obrazy zo života z rusínskeho prostredia, ilustroval jeho syn Anton Kubek, gr. kat. kňaz. Obsahuje: Dobryj tato (báseň), Palko Rostoka (povesť), Pod obrazom Duchnoviča (báseň), Jedno svídanije (povesť), Pozdravlenije dľa krajevoj Rusi (báseň), Paschaľnyj dar (povesť), Ňit, my ne pomreme (báseň), Posli dožďa – solnce (povesť), Svobodnaja Rossija – 1917 (báseň), Komu Boh čto obí-cal (povesť), Ci lem viditsja mi? (báseň), V jakom víku ženščina najmilša i najkrajša? (krátke príbehy zo života), Nova poslovica (povesť vo veršoch), Ubijcy, Barbary – Heroi? (povesť), Triramennyj Krest (báseň). Prvý diel má 236 strán.
Narodny Povísti i Stichi – II., III. a IV. diel
Obsahuje román Marko Šoltys. Napísal ho v roku 1915. Píše, že je to jeho prvý dlhší román zo života Podkarpatska v rusínskom jazyku, ale latinkou. Aj keď bol román odovzdaný do tlače vo februári 1916, nevyšiel. Po vytlačení sto strán prestali ho tlačiť napriek tomu, že čistý zisk z tejto knihy venoval pre sirotinec. Až v roku 1920 vyšiel tento román v časopise Sokol v 115 pokračovaniach.
Román sa tešil veľkej obľube. Čitatelia sa preto dožadovali jeho knižného vydania. Na ich želanie vyšla kniha v roku 1923 v 3000 exemplároch. Prvý diel stál s poštovným 95 centov.
Aj tento román ilustroval syn Anton Kubek. Korektúru urobil Mikuláš E. Petrík. Podobne ako prvý diel, aj tento román vyšiel v Nakladateľstve Obrana v Scranton, Pensylvánia, v roku 1922.
V románe autor veľmi príťažlivo opisuje životný príbeh siroty Marka Furmana, ktorý po ťažkom predieraní sa životom – najprv ako sluha u bohatých pánov – stal sa zámožným gazdom, a to vďaka svojej svedomitosti, vytrvalosti a rozvážnosti. Pre jeho zámožnosť ho ľudia začali volať: „Šoltys“.
Každý, kto prečítal tento román a zároveň poznal život z čias pôsobenia Emila Kubeka, najmä v Snakove, kde prežil 19 rokov, príde k záveru, že v ňom nájdeme mnoho autobiografických čŕt Emila Kubeka. Vidieť to v osobe Marka Šoltysa. To potvrdzujú aj spomienky občanov v Snakove, ktoré počuli od svojich otcov. Emila Kubeka poznali nielen ako dobrého a obetavého dušpastiera, ale aj ako vzorného a svedomitého hospodára, ktorý svojich veriacich mnohému naučil.
V románe Emil Kubek nešetrí humorom. Takto sa potvrdzujú slová jeho vnučky Terézie, ktorá sa o ňom vyjadrila, „že starý otec bol stále veselý, mal dobrý humor, optimizmus a chuť do života.“ Toto pekne vyjadril aj v románe. Vidieť to napr. v svadbe Petra Soroku -pijana, ktorého matka oženila z trucu, ako to bolo kedysi zvykom na dedine. I v tomto príbehu je vidieť autorovu snahu pranierovať všetkých, ktorí v požívaní alkoholu nepoznajú svoju mieru.
Prečítajúc si jeho román Marko Šoltys, prídeme jednoznačne k presvedčeniu, že autor Emil Kubek bol skutočne oddanným synom svojho národa a zástancom východného obradu (porov. II., s. 67 - 68) nielen tu, vo svojej vlasti, ale i po odchode do USA. Toto nám jasne potvrdzujú aj jeho listy a záznamy, ktoré som našiel v archíve Gréckokatolíckeho farského úradu v Snakove, kde pôsobil 19 rokov ako gréckokatolícky kňaz. Tento trojdielny román má 577 strán.
Záver
Na záver by som chcel znova pripomenúť, že dielo Emila Kubeka doteraz nie je úplne preskúmané. Je potrebné ešte pripomenúť, že svoje diela podpisoval rôzne: E. Kubek, E. A. Kubek, Emilij A. Kubek. Mnohé sú nepodpísané. Nevieme preto, čo všetko napísal a čo vyšlo v tlači. Je však isté, že napísal oveľa viac. Na stránkach Amerikanska-ho russkoho vistnika opakovane publikoval niektoré svoje predvojnové diela (alebo napísané v období vojny). Väčšina diel sa však objavila prvýkrát; prevažne na pokračovanie, alebo vyšla ako osobitný dodatok ARV.
Doteraz poznáme štyri zväzky Narodny Povísti i Stichi a štvorjazyčný slovník. Napísal niečo viac? Aj divadelné hry, ktoré spomína? Poznáme napr. hru Oľga - Narodna teatralna p’esa s pisňami iz amerikanskoj žizni v dvuch aktach. Je ich viac? Ťažko to posúdiť. Tlačou zrejme nevyšli.
Z dostupných prameňov sú informácie, že v roku 1908 mu v Užhorode vyšiel ním redigovaný kalendár na tento rok - Misjacoslov - v ktorom sa jasne prejavila osobnosť zostavovateľa. Literárna časť kalendára odráža buditeľské názory E. Kubeka. Obsahuje piesne, rozprávky, príslovia, pohrebné zvyky, nemalé množstvo prevzatých článkov poučného charakteru (odsudzuje sa v nich alkoholizmus a oceňuje čestný charakter človeka), nie je však uvedený prameň publikovaného diela, ani jeho autor. Jediná podpísaná báseň v kalendári je Nad kolyskoju dityni majnera, ktorú nesporne napísal E. Kubek. Je v nej zobrazená tragédia emigranta, ktorý zahynul v bani, keď zarábal na „každodenný chlieb“. V kalendári umiestnil značné množstvo materiálov z USA, okrem iného aj portrét prvého gréckokatolíckeho ruského biskupa pre Ameriku Štefana Ortinského, pôvodom z Haliče.
E. Kubek sa tiež zúčastňoval konkurzov na učebnice a cirkevné knihy, potrebné pre mladé pokolenie. Takto mu tlačou vyšiel Malyj katechizmus, sostavlen po systemu narodnych škol eparchii Mukačevskoj. Bol vydaný so súhlasom biskupa Julija Fircáka v roku 1924. Nie je však uvedené miesto vydania.
Vo svojej autobiografii poznamenáva, že „najboľše pisal za redaktora M. J. Hanchina v A. R. V. hde pojavilasja doľša povisť: „Mikluš Milyj“ illustrovanno; načali pečatati „Otče naš“ v slo-vach i obrazach i pr. No sčastje, poslji jeho redaktorstva, vyložili moje kreslo pered dveri... oficiaľno. Inače, Boh znajet, ješče skoľko tinty a paperja by ja rastočil?“
Známe sú jeho básne: Nit uže ľubvi; Marija, kňahiňa Magdalinskaja; Supružestvo; Materinskaja ľubov. Poviedka Velykyj syn (1912); Otec Aleksij (1915); črta Moja podorož do Floridy (1926) – v tom čase zriedkavom druhu prepravy – ceste automobilom.
Krátke vianočné poviedky mu uverejnil Kalendar Sojedinenija pod názvom Roždestvenny Povistki. Tiež časopis Vožď (Leader) pod názvom Christos raždajetsja!
Väčšina Kubekových diel je didakticky zameraná. Ako dobrý znalec dedinskej duše mal vplyv na ľudí prostredníctvom svojho diela, čím sa zaradil k veľkým buditeľom z 19. storočia. Z toho dôvodu právom o ňom prof. Dr. Pavol Robert Magocsi ňom napísal, že je „najplodnejší a najnadanejší americko-rusínsky spisovateľ“.
Počas života v Amerike nebol ľahostajný k problémom našich emigrantov. Vystupoval proti denacionalizácii, ochraňoval svoj jazyk a kultúru a vyzýval vysťahovalcov k pomoci krajanom v Európe. Pre jeho diela sú typické „šťastné“ závery poviedok, posilnené vplyvom života v „krajine neobmedzených možností“.
Jeho diela sú v origináli napísané cyrilikou „v nariči podkarpatskych Rusinov“, lenže v anglojazyčnom prostredí pre tých, ktorí pochádzali z rusínskej oblasti Uhorska a prevažne sa učili v uhorských školách, sa tlačili latinkou, ktorá bola medzi americkými Rusínmi viac populárna ako cyrilika. E. Kubek to dostatočne zdôvodnil v úvode (Predislovije) k svojmu štvorzväzkovému vydaniu Narodny Povísti i Stichi.
Dielo Emila Kubeka nie je doteraz ešte v plnom rozsahu ocenené a aj neprávom zabudnuté. Opäť by sa mohlo uvažovať aj o vydaní aspoň niektorých jeho prác. S podobným návrhom sa totiž uvažovalo už v USA pri jeho zlatom kňazskom jubileu (1881 – 1931).
Je úlohou budúcnosti, aby sa dokonale prebádalo a vynieslo na svetlo dielo E. Kubeka, tohto málo známeho a neprávom zabudnutého kňaza, básnika, jazykovedca, buditeľa a predovšetkým verného syna rusínskeho národa, plného vlasteneckej úprimnosti, slovanskej uvedomelosti a neobyčajnej výšky jeho názorovej rozhľadenosti. Preto boli by sme radi, ak by sme podnietili nielen k úprimnej vďačnosti, ale aj k zvýšenému záujmu o zabudnuté a nedocenené dielo jedného z našich mimoriadne talentovaných, ambicióznych a neobyčajne zaslúžilých vlasteneckých kňazov minulosti.

PaedDr. František Dancák

Foto: www.snakov.ocu.sk