Emócie a poznanie na rusínsky spôsob

Posledná predprázdninová rusínska akcia v Bratislave – spoločenské stretnutie, vďaka ktorému sa zviditeľnili ďalšie filmy s rusínskou tematikou v rámci cyklu Rusíni vo fimovom dokumente – dosť vybočilo zo zabehaných koľají. Ak si dovolíme tvrdiť, že v hlavnom meste takpovediac zdvihlo rusínske spoločenstvo zo stoličiek, nebudeme ďaleko od pravdy. Nielen kvôli nabitému programu, ktorý sľuboval prítomnej takmer stovke ľudí naozaj veľa. Ale aj vďaka sympatickým dozvukom, ktoré na druhý večer v sobotu už v réžii rusínskeho mládežníckeho dorastu „dozvučali“ ako neformálne spoločné pokračovanie pri ohníku, klobáskach a kapustnici na brehu Dunaja.

Piatkový rusínsky filmový večer ponúkol tri filmové dokumenty a dvoch pozvaných hostí dopĺňajúcich ponúknuté snímky. Prvý, málo známy dokument o Rusínoch od renomovaného režiséra Juraja Jakubiska, Farebné kamienky bol vlastne spomienkou na Vasiľa Turoka, jedného z najzápalenejších Rusínov. Film vtiahol divákov od prvých minút svojím neotrelým pohľadom na naše etnikum. Moderne poňatý dokument s krátkymi strihmi, svižným tempom a striedaním stručných výpovedí ľudí z rôznych prostredí hovoril vecne a nepredpojato o novodobých rusínskych peripetiách, ale najmä bez archaickej glorifikácie folklórnych tradícií. Dokonca aj warholovská téma v ňom zaznela s nadhľadom a podfarbená sebairóniou, akej sa nášmu etniku občas nedostáva.

Druhý dokument (ocenený na poľskom dokumentárnom festivale) z dielne poľského režiséra Wojciecha Olejniczaka – Portrét Rusína na pozadí umenia – uviedol jeho hlavný protagonista, spisovateľ Michal Šmajda. Ten kvôli podujatiu pricestoval až z Krásneho Brodu. Čulý pán, ktorý má ďaleko po osemdesiatke, spisovateľ ocenený v tomto roku prezidentovým Pribinovým krížom, etnograf, ktorý urobil obrovský kus zberateľskej práce medzi Rusínmi v teréne. Za svojím životom sa dokáže obzrieť nielen vážnym slovom, ale aj s jemným humorom. Ako v piatok úprimne priznal pred publikom, napriek všetkému dobrému i zlému, čo má za sebou, rád by sa dožil ešte deväťdesiatky, veď život za to stojí.

Posledný dokument, Jakub, približujúci rumunských Rusínov vysídlených pred niekoľkými generáciami z Podkarpatska a po roku 1945 presťahovaných do českého pohraničia (na územie po iných vysídlencoch – Sudetských Nemcoch), bol bonbónikom pre filmových fajnšmekrov. V čiernobielej verzii ho nakrútila česká režisérka Jana Ševčíková. Využila v ňom aj autentické zábery z archívov pražského etnografického múzea, čo celému dokumentu, už aj tak nesmierne emotívnemu, dodalo ešte viac sily a „grádov“. Nečudo, že snímku na mnohých festivaloch vo svete ovenčili početné ceny. Čo sa však ešte viac ráta, bol fakt, že na piatkovom stretnutí uviedla dokument osobne vysokoškolská učiteľka z Prahy Viera Lendelová, potomok rumunských Rusínov. Film je o jej blízkej rodine. Hlavná postava – Jakub – (jej rodičia boli kmotrovci jeho dvoch dcér) fyzicky síce v dokumente nie je, ale dej sa vrství najrôznejšími názormi dedinčanov na Jakubov charakter, život, správanie.
V prípade Jakuba ide v dedinskej pospolitosti jednoznačne o výnimočnú osobnosť, ktorá polarizovala miestne mikroprostredie. Viera Lendelová, ako dieťa vyrastajúce v českej pohraničnej dedinke, Jakuba aj takmer všetkých ľudí z filmového dokumentu pozná.

Ona sama má české školy, vrátane najvyššej, ale rusínčina je jej rodným jazykom. Aj k nám sa na stretnutí, uvádzajúc film, prihovorila po rusínsky a neuveriteľnú polhodinu nás ľubozvučným nárečím so svojráznym prízvukom prikovala do stoličiek. „Medzi našimi ľuďmi v Rumunsku ani v Čechách nikdy neboli ukrajinsko-rusínske dilemy. My sme boli sami sebou, boli sme Rusíni a nikto o tom nikdy nerozmýšľal inak.“ Dokument je pre ňu mimoriadne silným vhľadom do vlastnej minulosti a ťažkého osudu rumunských Rusínov, z ktorých poniektorí aj na plátne priznávajú: kto som ? kde je moja vlasť? nie som nikto. Nečudo, že sa pri uvádzaní takého dokumentu neraz zachvel hlas a zvlhli oči. Možno práve takéto momenty dokážu viac prezradiť o nás samých aj nám, „slovenským“ Rusínom, vrátane nášho dorastu – veď z približne deväťdesiatich ľudí, čo prišli na filmové stretnutie, bola azda aj polovica mladých. Presne to si všimla i prítomná generálna riaditeľka sekcie menšinových a regionálnych kultúr ministerstva kultúry Jana Kresáková, keď to kvitovala s uznaním na adresu organizátorov.

A kto vlastne patril medzi organizátorov? Hlavná ťarcha ležala na pleciach Jána Lipinského, jeho manželky Beáty, celého radu dobrovoľných kuchárok, ale aj začínajúcej rusínskej filmovej tvorkyne Ivany Lempeľovej, ktorá prišla s podnetom robiť filmové stretnutia o Rusínoch už dávnejšie.

Po silných dokumentárnych zážitkoch sa rozprúdila voľná diskusia, či už pri káve, víne, kapustnici alebo tatarčanych pirohoch. Dobrú hodinu sa ešte ľudia nedokázali vyrozprávať z emócií, ktoré priniesli – pre nás Rusínov také blízke a strhujúce – momenty z filmového plátna. Do rozhovorov sa potom vplietla razantná harmonika Martina Karaša z Kamienky a rusínske spevy sa skončili až pred polnocou.

Dozvuky z filmového stretnutia, ktoré rezonovali na druhý večer už pri vatre na brehu dunajského ramena neďaleko internátu Družba, mali plne v rukách študenti a ďalší neskôr narodení Rusíni. Prikladali na oheň a zvŕtali sa okolo kapustnice a pečených klobások ako profesionáli. My skôr narodení sme sa radi nechali pozvať .

Táňa Rundesová

Fotomomentky z akcie nájdete vo fotogalérii.