Esesák sa zamiloval do Židovky z Humenného

Bola v Osvienčime láska? Hľadal ju aj po vojne.

Na fotke je pekná, upravená žena. Bola trošku bucľatá. A usmievala sa. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby tá fotka nevznikla v koncentračnom tábore v Osvienčime. A keby na nej nebola Židovka.

Ten obrázok komentujú jej bývalí spoluväzni. Ktosi hovorí, že to vyzerá ako fotomontáž. Ale tak naozaj pôsobila Helena Citrónová, rodáčka z Humenného. V Osvienčime sa do nej zamiloval rakúsky esesák Franz Wunsch.

Skutočný príbeh zakázanej lásky počas holokaustu vyrozprávali už viacerí. Tentoraz to bola izraelská režisérka Maya Sarfaty. Svoj film nazvala Láska to nebola.

Wunsch si tú fotografiu veľmi cenil, spomína jeho dcéra. Dokonca jej daroval medailón, v ktorom boli dva portréty – jej otca a Heleny.

Wunschova dcéra bola z toho v rozpakoch. Očakávala by, že v takom medailóne by mala byť skôr fotka jej matky.

Pochopila však, že Helena bola pre jej otca prvou veľkou láskou. Takou, že si narobil kópie spomenutej fotografie, vystrihoval z nich Heleninu hlavu a prilepoval ju k ženským telám, ktoré boli odfotené mimo koncentračného tábora. Aby ju takto zbavil osvienčimského prostredia, ktoré, pochopiteľne, neprialo ich vzťahu.

Túžil po nej aj po skončení vojny a hľadal ju. Nikdy sa mu však nepodarilo ich vzťah obnoviť. Helenu videl už len raz. Na súde.

Dá sa milovať nepriateľ?
Než sa však film dopracuje k súdnemu procesu z roku 1972, na ktorom na žiadosť Wunschovej manželky svedčila aj Helena, odkryje niekoľko iných chúlostivých motívov. Napríklad to, že Helene bolo spočiatku nepríjemné, že vzbudzovala city v jednom z tých, ktorí vraždili jej druhov. Neopätovala ich.

Lenže Wunsch sa o ňu čoraz viac zaujímal, dával jej najavo svoju náklonnosť, držal nad ňou ochrannú ruku a správal sa dobre aj k jej kamarátkam. Imponovalo jej to a postupne začala cítiť náklonnosť aj ona k nemu. Niektoré jej spoluväzenkyne ju za to častovali nadávkami.

Závisť, tak na to po dlhých rokoch spomína jedna z tých, ktoré prežili Osvienčim. Na jej mieste by to vraj urobila každá, zaznieva. Veď Wunsch zvyšoval jej šance na prežitie.

Helena však nemala veľa dôvodov na úsmev. Okolo nej bolo priveľa utrpenia a spôsoboval ho aj Franz Wunsch. K jej kamarátkam sa síce správal väčšinou dobre, ale na mužov bol hrubý a kruto ich mlátil. Vedela o tom.

A ťaživou skúsenosťou si prešla, keď do koncentračného tábora priviezli jej staršiu sestru Rozinku s deťmi. Mali ísť do plynu, no na poslednú chvíľu zasiahol Wunsch a Rozinku zachránil. S deťmi sa to však nepodarilo a zavraždili ich. Rozinka vyčítala Helene, že ju nenechala zomrieť s deťmi, že konala sebecky, keď ju nechala zachrániť, aby mala pri sebe niekoho blízkeho.

Ťažké chvíle aj po vojne
Na Helenu však čakali zložité dilemy aj po vojne. Jednou z výziev bolo, ako sa zachovať v prípade, že ju bude Franz Wunsch hľadať. A on ju naozaj hľadal a písal jej listy. Helena si však zvolila inú cestu – krátko po vojne si našla manžela a založila si rodinu. Spolu so sestrou emigrovali do Izraela.

Mnohí vedeli o jej vzťahu s dôstojníkom SS v Osvienčime, riskovala teda, že bude v Izraeli čeliť nenávisti a možno aj horším hrozbám.

No azda najväčšia výzva prišla oveľa neskôr s listom od Wunschovej manželky, ktorá ju žiadala, aby prišla vypovedať na súdny proces s Wunschom, ktorý sa konal v roku 1972 vo Viedni. Helena sa rozhodla ísť a povedať všetko, dobré i zlé.

Wunschova manželka bola počas celého súdneho procesu zanedbaná a podráždená, no keď mala vypovedať Helena, odrazu sedela v sieni upravená pani Wunschová. Franz bol údajne sklamaný, že sa na neho Helena ani nepozrela, a keď vypovedala, plakal. Vtedajší člen poroty na kameru spomína, že Wunsch pôsobil ako distingvovaný príslušník strednej vrstvy. Z úst žalobcu sa dozvedáme, že v Rakúsku nebola veľká vôľa trestať bývalých členov SS. A za vinného napokon neuznali ani Franza Wunscha.

Fotografické výstrižky sú kľúč
Režisérka Maya Sarfaty to nemala so svojím filmom ľahké. Chcela totiž robiť dokument o ľuďoch, ktorí už nežijú a ich príbeh sa odohrával z veľkej časti pred osemdesiatimi rokmi.

„Archívnych materiálov z Osvienčimu je veľmi málo, pretože väčšina z nich bola zničená. A ten zvyšok je už priveľmi známy. Ťažko sa to hovorí, ale už nás tie materiály nedokážu príliš zasiahnuť,“ vysvetlila režisérka v jednej online diskusii o jej filme. „Ďalšia vec bola, že moji traja protagonisti už nežijú. Nemohla som ich nakrútiť, nemohli sa už stretnúť.“

Stála teda pred otázkou, aký formálny kľúč pre film zvoliť. „Až raz v noci som sa zobudila a povedala: Mám to. Odpoveď je v príbehu. Nemusím robiť nič iné, len pracovať s prvkami príbehu. Franz Wunsch väčšinu svojho života robil fotomontáže Heleny. Pre neho to bola cesta, ako si vytvoriť alternatívny život, v ktorom by mohli byť spolu. Robil to preto, aby si vytvoril obrazy, ktoré chcel vidieť. Požičala som si tú techniku a urobila ňou obrazy, ktoré som chcela vidieť ja.“

V dokumente sú teda zábery vystavané z kombinácií fotografických výstrižkov a makiet.

No a okrem toho v ňom vystupujú aj mnohí pamätníci a očití svedkovia udalostí. Z archívnych záberov sa prihovára aj Helena a takisto jej sestra. No a na domácom videu vidno i Franza Wunscha. Sedí niekde v záhrade, je leto a on, zrejme v kruhu rodiny, rozpráva o Helene a peripetiach v koncentračnom tábore, akoby to bola nejaká kratochvíľová poobedňajšia historka. Bolo by určite zaujímavé zistiť, ako Wunsch znášal bremeno svojej minulosti.

Pre režisérku Mayu Sarfatyovú to nebol prvý kontakt s týmto príbehom. Venovala sa mu už vo svojom stredometrážnom filme Najkrajšia žena (2016), ktorý získal študentského Oscara za najlepší zahraničný dokument. A existujú aj ďalšie spracovania príbehu. Dokonca v podobe opery, ktorá vznikla v Thajsku. Jej autorom je Somtow Sucharitkul, ktorý ju nazval podľa ústrednej hrdinky, slovenskej Židovky Heleny Citrónovej.

Daniel Bernát, redaktor

zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/23070519/esesak-sa-zamiloval-do-slovenskej-zidovky-jej-hlavu-prilepoval-k-telam-odfotenym-mimo-koncentraku.html

foto: Helena Citrónová a Franz Wunsch 
(zdroj: Film Europe)