Ešte kričali, keď ich pochovávali. Naši trpeli proti Rusom aj na Piave

 

Slováci boli väčšinou obyčajní pešiaci. Zomierali v bitkách na východnom aj talianskom fronte.

Narukovalo ich 400-tisíc a 70-tisíc z nich sa nikdy nevrátilo. Vojaci zo Slovenska umierali aj v najťažších bitkách prvej svetovej vojny - hlavne na východnom fronte a v jednej zo záverečných bitiek na rieke Piava na severe Talianska. Veliteľov bolo medzi nimi len mizivé percento. Väčšinou išlo o prostých pešiakov - infanteristov.

 

„V prvej fáze vojny bojovali Slováci najviac v poľskom Haliči a v Karpatoch, kde prebiehala vojna s Ruskom,“ hovorí historik Dušan Kováč.

Druhý najväčší front, na ktorom sa naši vojaci zúčastnili, bol taliansky. „Bojovali v Alpách, v údoliach riek a potom na známej Piave.“

Na srbskom ťažení sa zúčastnili podľa Kováča aj niektorí vojaci zo Slovenska, nebolo ich však toľko, ako na východnom a talianskom fronte.

Kováč hovorí, že naši vojaci mali hlavne zo začiatku povesť statočných a obetavých bojovníkov. Ku koncu vojny sa z nich stali, naopak, najväčší rebeli.

 

Východný front

Zrejme najviac ich zahynulo v bitkách na východnom fronte. „Boli tam najväčšie straty aj preto, že išlo o zimnú operáciu, ktorá prebiehala v zasnežených Karpatoch,“ vraví historik Kováč, podľa ktorého pri týchto operáciách boli ruské vojská často vo výraznej presile.

Odhady podľa neho hovoria, že asi 40-tisíc obetí z celkových 70-tisíc padlo práve na východnom fronte.

 

Zúčastnili sa na najväčších bitkách s Rusmi – v Haliči, pri Gorliciach, Krašniku – zažili aj niekoľko rozsiahlych ruských ofenzív. Ich hrozné výpovede opisuje štúdia Zory Mitaľovej z Národopisnej spoločnosti Slovenska z roku 1966.

Jozef Roháček zo Starej Turej, ktorý prešiel k Rusom už počas prvého roku vojny, opisoval, ako bola už počas prvej bitky pri Ľubline rakúsko-uhorská armáda zle zásobená.

„Boli sme v boji vo dne aj v noci. Mŕtvol, zranených, nezdravých bolo plno. Od 24. augusta do deviateho septembra sme dostali len štyrikrát mináž (stravu). Tak sme vytrhávali kapustu a jedli sme aj hlúby. Surové. A slivky. A z toho sme dostávali úplavicu.“ Úmorné podľa neho boli pochody a aj prvá zima.

 

Mŕtvych ako dreva

„Na noc som dostal toľko munície, ako táto debna. A nič iné som nerobil, len strieľal – furt, furt, furt,“ opisoval nočnú prestrelku s Rusmi Tomáš Pražienka. „V Karpatoch bolo toľko mŕtvych ako na rúbanisku dreva. Ako keď celú horu porúbeš,“ vravel o bojoch z Karpát v máji 1915.

Martin Krupa z obce Paprad sa po zranení dostal do nemocnice na ruskom fronte. „Na štvrtom a piatom poschodí ležali bezrukí a beznohí chlapi ako bábence v perinách. A oči, nos, ústa mali vyžraté od tých múch – ako rakovina to bolo. A pomôcť si nemohli. Celé roje!“

 

Bitka na Piave

Najhoršie pamätníci spomínali na bitku na Piave.

Rakúsko-uhorské ťaženie na severe Talianska na rieke Piava bolo poslednou veľkou operáciou talianskeho frontu a v tejto oblasti sa bojovalo až do konca vojny. Jej hlavná fáza trvala od 18. do 23. júna 1918.

V tejto operácii boli Slováci na jednej i na druhej strane frontu. V bitke proti sebe stáli vojaci rakúsko-uhorskej armády i Slováci a Česi z Československých légií, s ktorými okrem Talianov bojovali aj Briti, Francúzi a Američania.

Boje boli mimoriadne krvavé, údaje o obetiach sa líšia. Talianske zdroje uvádzajú na ich strane okolo 43-tisíc mŕtvych a zranených, podľa iných zdrojov je toto číslo až dvojnásobné. Na strane Rakúsko-Uhorska išlo zhruba o 60-tisíc mŕtvych až 90-tisíc zranených, medzi ktorými bolo aj niekoľkotisíc Slovákov.

Už pochod vojakov k Piave bol mimoriadne úmorný. Ján Šagát z Podkylavy opisoval, ako išli pešo s plnou poľnou, ktorá vážila 46 kilogramov. „Kým sme neprešli 90 kilometrov, žiaden odpočinok nebol.“

Boje boli mimoriadne ťažké. Taliani zaujali obranné postavenia za rozvodnenou riekou a zničili mosty. Rakúsko-uhorské útoky mali obrovské straty. Mnohí, ktorých nezastrelili, sa v rieke utopili. Po tom, ako Taliani zajali 24-tisíc vojakov, bola morálka na strane Rakúsko-Uhorska úplne na dne.

 

Pridusení

Na Piave vojaci zo Slovenska zažili aj útoky chemickými zbraňami. Tie použila rakúska armáda počas hlavnej ofenzívy.

„Ako sme boli na tom stanovisku, začali strieľať plynové granáty. Bol som pridusený plynom. Z celej jednotky som zostal ja a jeden Chorvát zo Seku. Keď mi prišlo k nosu, že je to plyn, vyskočil som odtiaľ. Tí, ktorí tam zostali a dávali si plynové masky, tridsaťpäť chlapov, tí tam všetci zostali. Očernení, mŕtvi, až do rána tam zomierali. Zadusilo ich. Nedalo sa nič robiť,“ spomínal Pavel Pakany z Krajného. Po plynovom útoku, ktorý zranil aj jeho, ho poslali na Slovensko.

 

„Bože! Vykopali 24 jám. Do každej z nich išlo 1200 chlapov. A to potom poliali vápnom a zakopali. Ale ešte niektorí chlapi neboli načisto mŕtvi. Keď to poliali vápnom, ešte voľaktorí kričali. Kto by bol išiel ťahať. Tak to zahádzali vápnom a šlus. Hanba a smutná vec, že sa to takto robilo,“ opisoval účastník bojov na Piave Ján Remiáš z Chvojnice hrôzy nekončiace sa ani po bitke.

 

Hlad a vši

Slovákov netrápili len boje, hlad pre katastrofálne zásobovanie rakúskej armády a šikana veliteľov, ale aj choroby a všadeprítomné vši.

„Sedem druhov ich bolo. Jedni boli také hrbaté, ako povedzme tu. Ale ohromne veľké. Potom také prehnuté ako kosák. Ďalšie mali červené kríže na chrbtoch ako saniťáci, ďalšie boli sivé, popolavé, iné dlhé ako šváby. Ale tie s tými ohnutými chrbtami - tá keď ťa poštípala, taký vred ti napuchol, ako keby ťa uhľom popálil. A choroby boli,“ vravel veterán Remiáš.

 

Miroslav Kern

 

Zdroj: http://www.sme.sk/c/7300604/este-kricali-ked-ich-pochovavali-nasi-trpeli-proti-rusom-aj-na-piave.html