Ešte niekoľko faktov o biskupovi P.P.Gojdičovi

Blahoslavený biskup - novomučeník Pavol (Pavel) Peter Gojdič, OSBM (ČSW) bol spolu s bratom Kornelom vysvätený na gréckokatolíckeho kňaza (prijal presbyteriát) od svätiteľa J. E. ThDr. Jána Vályiho, episkopa (eparchu) prešovského. Stalo sa to v nedeľu 27. augusta 1911 v prešovskej katedrále svätého Jána Krstiteľa. Na druhý deň, v pondelok 28. augusta 1911 mal v Cigeľke primície (prvú svätú liturgiu) v najskromnejších podmienkach, teda pred vyše 95 rokmi.

V piatok 1. septembra 1911 nastúpil pri otcovi Štefanovi na fare v Cigeľke ako kaplán. Následne od 25. marca 1912 do 31. augusta 1912 bol dočasným administrátorom (správcom) farnosti v Petrovej (vtedy Pit-rová) a 1. septembra 1912 sa stal prefektom a katechétom v Prešove.

Uvedené 95. výročie rukopoloženija, primícií a kaplánky sú tiež aktuálnym dôvodom na pokračovanie (prodolženyje) výkladu s novými faktami per analógiám o nadľudskom mučeníctve P. P. Gojdiča, najmä vo vyšetrovacej väzbe v smutne známej pražskej Ruzyni; totiž, že on v liste prezidetovi ČSR A. Zápotockému neklamal, a tiež, že kňazi a najmä biskupi pri vyšetrovaní boli aj tvrdo bití. Väznených komunistov síce takisto psychicky a fyzicky týrali, ale nebili ich!

Okrem toho, pri vyšetrovaní a na bratislavskom procese v januári 1951 sa „medicínsky" zúčastnil aj ústavný lekár v Ruzyne MUDr. Josef Sommer. O jeho „starostlivosti" sa tiež zachoval dokument v ÚPN v Bratislave, vo zväzkoch z procesu proti trom „vlastizradným" biskupom, ktorý sa mi podarilo nájsť, ale nebudeme sa tu ním zaoberať, lebo je (tu) nepoužiteľný... O Dr. Sommerovi, mimochodom, už roku 1968 vyšli najavo a boli publikované fakty, že pracoval aj v tíme oswienčimskej beštie Dr. Mengeleho...

Roku 1998 vyšla v Banskej Bystrici kniha JUDr. Antona Rašlu Spomienky spoza mreží. Na jar 2006 som ju márne zháňal v Banskej Bystrici, ale na UMB sa mi podarilo získať xerokópie z jej kapitoly Metodika strachu. Doc. JUDr. A. Rašla bol v rokoch 1946 - 1947 obžalobcom Národného súdu v Bratislave, aj v procese s prezidentom J. Tisom. V rokoch 1952-1956 bol tiež väznený a mučený. Neskôr pôsobil ako vysokoškolský učiteľ trestného práva na UK v Bratislave a na UPJŠ v Košiciach, na právnických fakultách. Teraz žije v Bratislave; ako 95-ročný, je ťažko chorý a historici z ÚPN mi ho neodporúčali navštíviť kvôli chorobe. Dr. Sommera mi ako beštiu spomínal aj Dr. M. Potaš (zomrel začiatkom roku 2006).

Nakoľko memoáre Dr. A. Rašlu sú ťažšie prístupné a aj kvôli analógii podobnosti, ba aj totožnosti, torturovania, ktoré prežil aj P. P. Gojdič, nižšie uvediem niekoľko passussov z tejto knihy, na s. 156-157. Sám Rašla píše: .Uvediem tu len niektoré múky - priznávam sa. že sa aj hanbím, aj sa mi to hnusí... (Aj P. P. Gojdič totiž absolvoval nočné výsluchy).

Predvádzali ma k výsluchu len po večierke. V kancelárii pána referenta som musel štát a spať, na celu ma odvádzali, až keď zazvonil budíček. Lenže cez deň som si nesmel ani sadnúť na zem. ale ustavične šliapať. To sa opakovalo päť nocí. Neuveriteľné? Piatu noc som sa v kancelárii pána referenta zrútil na zem, v bezvedomí ma odniesli na celu a až po budíčku prišiel ústavný lekár - zločinec Or. Sommer. V roku 1968 spáchal samovraždu...

Sommer bol zavalitý, holohlavý, stále cmúľal v ústach atrapu cigaretovej špičky a väzňov ošetroval len na pokyn vyšetrovateľa. S ošetrovaným väzňom nikdy neprehovoril ani slovo. Aj za mnou prišiel na celu. Musel som sa postaviť, hoci som mal obe nohy opuchnuté, takže keď som si do opuchliny vtlačil prst, ostala tam stopa, ako keby som vtlačil prst do masla. Sommer ma ošetril" tak, že mi dovolil ležať. Spal som nepretržite 16 hodín. Možno, že sa to bude zdať niekomu neuveriteľné, že som vydržal odnímanie spánku päť dní a nezahynul. Niekde som totiž počul, že napríklad pes vydrží nespavosť len tri dni a noci.

Potom prišla ďalšia tortúra - tortúra hladom. Len ráno som dostal kúsok chleba a čiernej melty (Dr. A. Rašla mal r. 1952 41 rokov a biskup P. P. Gojdič v rokoch 1950 -1951, keď bol najviac mučený, až 62 - 63 rokov, pozn. A. K.). Keď sa mal vydávať obed, predviedli ma k výsluchu. Do cely ma odviedli, až keď boli šálky pozbierané. Pri vydávaní večere sa opakovalo to isté. Možno, že keby som nebol dostával vôbec žiadne jedlo, bol by som asi upadol do takého stavu, keď už človek hlad necíti. Lenže toto rafinované polohladovanie bolo mučivé. Viem si teraz predstaviť, že v koncentrákoch väzni za kúsok chleba svojich druhov vraždili..." ....Tak vidíte, že ma pri výsluchoch nebili ! ...

A. Rašla na s. 156 po 42 rokoch (knihu vydal roku 1998 a P. P. Gojdič napísal list roku 1956) fakticky doslovné potvrdil tiež slová nášho biskupa - novomučeníka: „Ak sa hovorí, že procesy so Slánskym, Clementisom, takzvanými buržoáznymi nacionalistami, sionistami, sociálnymi demokratmi a podobne boli nezákonné, nie je to priliehavý výraz. Konali sa v epoche masového šialenstva a politických bludov. Zločiny v podstate neboli vymyslené, vymyslený bol len ich význam, dôsledok, motivácia, a to tak, že vznikol dialektický skok: z konania nutného a pozitívneho sa vykonštruovala zrada. Práca Inkvizítora bola len v tom, aby obvinený uznal a priznal jeho výklad. Teda kvalifikáciu činu a motiváciu konania. Postupovali tak aj voči mne..."

A na s. 157: „Priznanie malo význam len na aranžovanie verejného procesu, keď do pojednavacej siene naorganizovali vybranú verejnosť a tá sa tam dostala do varu. Bez masovej psychózy, ktorá tam zavládla, by totiž logicky rozmýšľajúci človek len ťažko mohol uveriť tvrdeniam, ktoré boli proti logike a zdravému rozumu..."

V ďalšej teraz tiež už ťažšie prístupnej publikácii Nebezpečná bezpečnosť (bola rozobraná) prof. K. Kaplána prostredníctvom svedectva spomínaného zločinca Dr. J. Sommera je zdokumentovaná aj cela - temnica v Ruzyni, ktorú okúsil aj biskup P. P. Gojdič, blahoslavený novomučeník. Zločinný lekár poskytol úradné svedectvo 9. júla 1955, keď bol ešte lekárom v Ruzyni: ...

„ V Ruzyni boli zriadené dva druhy temníc. Jeden druh v starej budove, kde za temnicu slúžili miestnosti o rozmeroch 2x 1, 5x3,5 m bez okien, bez nábytku, s drevenou podlahou. V týchto miestnostiach nebolo žiadne vetranie. V novej budove boli temnice asi približných rozmerov, okná boli zacernene (v takej cele bol aj P. P. Gojdič), na zemi bola xylolitová podlaha. V zime boli v týchto miestnostiach za trestná zostrenie otvárané okná, takže tam bola veľká zima. V obidvoch druhoch týchto temníc mohli vyšetrovanci spať iba na zemi. Pri náhodných návštevách u vyšetrovancov v temnici som zistil, že títo boli v zimných mesiacoch oblečení v ľahkých letných odevoch. K tomu dodávam, že tak boli oblečení vyšetrovanci v fíuzyni vôbec po celý rok, takže trpeli zimou. {Podobne to bolo aj vo výkone trestu v Leopoldove, pozn. A. K.) Do temnice boli vyšetrovanci dávaní bez môjho vedomia, a to až do roku 1953. Následkom uvedených pomerov boli vyšetrovanci v temnici ohrození na zdraví. (Blahoslavený Trčka zomrel na následky temnice, pozn. A. K.)

Vo väznici v Ruzyni sa taktiež pomerne dosť často vyskytovali pokusy o samovraždu. Stávalo sa to tiež tak, že väzeň si chcel rozbiť hlavu alebo uškrtiť sa. Keď som sa ich pri ošetrovaní pýtal, prečo to robili, odpovedali spravidla rovnako, že to v Ruzyni nie je na vydržanie a že im nič iné nezostáva, že sú tam nevinne!..."

Voči vyšetrovancom - aj biskupovi P. P. Gojdičovi, ďalším kňazom a biskupom a aj voči komunistom - boli používané, podľa výpovedí vtedajších vyšetrovateľov v neskorších rokoch, aj narkotiká - skopolamín alebo acipan. (Porovn. Nebezpečná bezpečnost, s: 149). „V Ruzyni sa tomu vulgárne hovorilo rozbiť človeka duševne, aby bol ako kravské lajno". (Tamže).

Úplne nakoniec poznamenávam, že pri predtým P. P. Gojdičom uvádzanom kopaní mu vyšetrovatelia poranili brušné svalstvo, až dostal pruh (hernia) a kvôli prietrži mal až do smrti problémy aj s vylučovaním moču...

V piatok 12. januára 1951, na tretí deň hlavného pojednávania na procese proti trom biskupom pokračovalo vypočúvanie P. P. Gojdiča. Z tohto vypočúvania bola vydaná viacjazyčná publikácia ministerstva spravodlivosti nákladom vydavateľstva Tatran v Bratislave, v mnohotisícovom náklade pod názvom Proces proti vlastizradným biskupom Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi, Pavlovi Gojdičovi.

Publikáciu pripravili Židia J. Šefránek a E. Friš, ktorý sa neskôr sám dostal do väzenia. Chýbajú v nej, paradoxne vety, ktoré na procese predniesol P. P. Gojdič v rámci hlavného pojednávania pred Štátnym súdom v Bratislave, v justičnom paláci. Sú zdokumentované v zápisnici z hlavného pojednávania v procese proti slovenským biskupom so zápisnicou o porade, s. 9 (578) z 12. 1. 1951. Je uložená v Štátnom archíve v Bratislave vo fonde Štátny súd, sign. 2 TS III 2/51. Obvinený Gojdič vtedy povedal: ,Za Slovenského štátu som podporoval aj Židov, všetky prostriedky som použil na to, aby som pomohol tým, ktorí ku mne prichádzali. Nič som za to nedostal, robil som to z ľudskosti." P. P. Gojdič po krutom mučení v Prahe našiel v sebe ešte silu povedať túto pravdu! Dodávam, že pôvodný návrh na trest P. P. Gojdičovi z úst prokurátora JUDr. Jána Feješa (Za normalizácie bol generálnym prokurátorom ČSSR, menovaný ešte prezidentom ČSSR L. Svobodom, pozn. A. K.) bol trest smrti!

Podľa rukou napísaného hodnotenia citovaného procesu, náhradným sudcom z povolania JUDr. Jozefom Buznom z asi 20. januára 1951, adresovaného JUDr. (podľa niektorých nemal tento akademický titul, pozn. A. K.) Karolovi Bedmovi, predsedovi senátu a námestníkovi predsedu Štátneho súdu o poznatkoch z procesu proti trom slovenským biskupom: .....

Organizačnou vadou bol aj výber osôb použitých ako pomocníkov prokurátora. Už v priebehu procesu som sa dopočul, že niektorí z prítomných poslucháčov vzhľadom na osoby týchto pomocníkov stavali proces do svetla konfesného boja a pomsty rasovo prenasledovaných proti rímskokatolíckej cirkvi." (Pomocníci prokurátora J. Feješa boli nemenovaní dvaja Židia, pozn. A. K.) Podľa neoverených informácií, vraj títo Židia presadili u Gojdiča zmenu trestu na doživotie.

Biskup P. P. Gojdič otvorene a odmietavo vystupoval aj proti deportáciám Židov. Svedčí o tom aj jeho list vatikánskemu chargé ďffaire G. Burziovi do Bratislavy zo 16. mája 1942! (Viď a porovn. Kamenec, I., - Prečan, V. - Škorvánek, S. (red.): Vatikán a Slovenská republika (1939-1945). Dokumenty. Bratislava: SAP 1992, s. 124 - 25...

Som presvedčený, že príslušné štátne a náboženské orgány v Izraeli in memoriam ocenia P. P. Gojdiča ako spravodlivého medzi národmi. Zároveň som vďačný aj redakcii Bardejovských novostí za uverejnenie materiálov o P. P. Gojdičovi.

Mgr. Andrej Kaputa