Etnologička: Kúpač sa neodmietal, inak by dievča zostalo prašivé

Veľkonočné košíky nosievali dvaja chlapi a paska vážila niekoľko kíl.

KOŠICE. Etnologička Klaudia Buganová zbiera informácie o zvykoch a tradíciách už desaťročia.

Práve veľkonočných je veľké množstvo, keďže sa viažu už k pôstu, ktorý vrcholí samotnými sviatkami.

Niektoré sa praktizujú dodnes, no veľa je aj takých, ktoré zostávajú len v spomienkach obyvateľov rázovitých obcí.

„Veľkonočný týždeň je týždňom, ktorý bol pre našich predkov mimoriadne významný. Od Kvetnej nedele sa muselo vykonať veľmi veľa práce a k jednotlivým dňom sa viazalo množstvo zvykov a obradov, ktoré vyvrcholili veľkonočnými sviatkami,“ vysvetľuje etnologička z Východoslovenského múzea v Košiciach.

Viaceré zvyky praktizujeme dodnes, no často nevieme ich pôvod a dôvod, prečo ich vlastne vykonávame.

„Ľudia v minulosti žili na vidieku, všetky úkony, ktoré vykonávali v predveľkonočnom týždni smerovali k tomu, aby si zabezpečili hojnosť všetkého. Kľúčové pre nich bolo zdravie hospodárskych zvierat, aj svoje vlastné. To, aby bola pôda v poriadku. Lebo bez týchto úkonov by na jeseň nemali čo žať a teda v zime čo jesť.“

Ku zvykom, ktoré si vytvorili ľudia, aby si zabezpečili úrodu, sa pridala aj cirkev.

„Ona veľmi logicky a prorocky zistila, čo je pre toho nášho človeka dôležité. Vytvorila vlastné pravidlá, napríklad, že niečo posvätila,“ hovorí Buganová a dopĺňa, že vplyv na úkony počas predveľkonočného týždňa sa samozrejme viazali aj ku ukrižovaniu Krista v Jeruzaleme.

Pražná nedeľa
Kvetná nedeľa je posledná nedeľa pred Veľkonočnou a zároveň posledná nedeľa veľkého pôstu, ktorý trval 40 dní.

Každá nedeľa počas pôstu mala v minulosti určitý význam a aj sa špeciálne nazývala.

„Prvá pôstna nedeľa sa volala čierna. Po týždňoch zábav a tancovačiek sa museli ľudia stíšiť a obliecť do čierneho. Sú aj oblasti, kde na znak toho, že sa musia zriecť niektorých jedál a nemôžu si ich omastiť, si vlasy natierali masťou,“ hovorí etnologička a vymenúva ďalšie nedele.

„Zásoby jedla sa postupne zmenšovali, už nemali plné pivnice, ani obilné jamy, začali teda jesť naklíčené obilie. Ono už klíčilo prirodzene. Jedlo z takto naklíčeného obilia sa volalo pražmo a teda druhú pôstnu nedeľu nazývali pražná.“

Rozlúčka so Šmercu, pôst od očú
Tretia nedeľa mala názov pučalová, keďže jedli napučané strukoviny, napríklad hrach alebo bôb.

„Štvrtá nedeľa bola určená družbom, ktorí mohli pozývať na svadbu. Pretože hneď po Veľkonočnej nedeli sa mohli organizovať svadby, tak aby ľudia vedeli, že sú pozvaní. Volala sa teda družobná, hovorí Buganová.

„Ďalšia sa viazala k prekrytiu očí Ježiša na kríži fialovou látkou. Hovorilo sa tomu pôst od očú, už nebolo odporúčané sa ani dívať na sochy alebo obrazy v kostole,“ dopĺňa.

Ďalšia z nedieľ mala prívlastok smrtná, vtedy sa vynášala Morena, ktorá sa na východe nazývala Šmerc.

„Morena zosobňovala smrť a zimu, bolo potrebné sa s ňou radikálne rozlúčiť. Keď prechádzal sprievod s Morenou, muselo sa ísť vždy dole dedinou. Miesta kade sa prešlo, boli očistené od všetkého zlého.“

Vetvičky s výnimočnou mocou
Poslednou predveľkonočnou nedeľou je Kvetná.

Dodnes je spájaná s posvätením rozkvitnutých vetvičiek.

„Naši predkovia mali silnú vieru v zeleň. V čase blížiacich sa sviatkov začali pučať stromy a kríky. Cirkev vetvičky z nich začala svätiť, čím im dala silnú moc. Svätiť sa nosili najkrajšie, najbohatšie rozkvitnuté a najdlhšie vetvičky. Nesmeli sa vyhodiť, ale po príchode z kostola sa založili za obraz alebo odniesli do stajne. Chránili domácnosť, ľudí a zvieratá od zlého. Pre prípad potreby museli byť po ruke po celý rok,“ vysvetľuje etnologička.

Veľké upratovanie v stredu
Veľkonočný týždeň má na východe prívlastok mordársky.

Najviac práce mali ľudia od stredy.

Práve tento deň sa totiž malo vykonať veľké upratovanie.

„Strede pred sviatkami sa hovorilo ometná alebo zápostná. Všetko muselo byť vyupratované, aby sa slávnostné jedlá začali pripravovať v čistom. Čistili sa pece, hrnce, steny aj podlahy,“ vyratúva K. Buganová.

„Vo štvrtok večer sa začali obchádzať kríže a kaplnky, ľudia sa modlili, spievali a rozjímali. Dôležité je, že to nerobili po jednom, ale kolektívne. Očisťovali tak svoje okolie od zlých síl.“

Štvrtok máva prívlastok aj zelený, konzumácia zelených jedál, mala zabezpečiť bohatú úrodu v budúcnosti.

„Kresťanské vysvetlenie je, že Krista zajali v ten deň v záhrade, kde rástli zelené olivy,“ dopĺňa.

Vo štvrtok tiež v kostoloch prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista.

„Hovorí sa, že odleteli do Ríma a znovu sa môžu rozozvučať až na Bielu sobotu. Ľudia sa začali báť, Ježiš Kristus leží v hrobe, kto ich bude ochraňovať a zvony sú ticho. Preto zlo odháňali rapkáčmi či trúbami.“

Voda proti škaredosti
Zaužívané je aj vytváranie Božích hrobov v každom kostole.

„Na stráženie Božieho hrobu určili strážcov. Bola to veľká pocta. Tí muži, ktorí mali uniformy sa do nich obliekli a podľa vopred určeného rozpisu strážili. Toto sa robieva dodnes. Na východe tradície stále žijú, ľudia o ne nechcú prísť,“ hovorí Buganová.

Ona sama pravidelne navštevuje rôzne časti regiónu, aby sa o tradíciách a ich pôvode dozvedela priamo od miestnych.

S veľkým zanietením jej rozprávali aj o zvykoch, ktoré sa udržiavali ráno na Veľký piatok, kedy sa ešte za tmy šlo k potoku.

„Nesmelo to byť len také obyčajné miesto, ale miesto, kde sa stretávali tri rieky. Verili, že voda z tohto miesta získaná na úsvite a naberaná proti prúdu má výnimočnú moc. Hojne sa v nej vyumývali, a ak to bolo možné, doviedli k nej aj zvieratá. Táto voda zmývala všetko, škaredosť aj choroby, len jej bolo treba aj niečo obetovať, napríklad stužku alebo šatku.“

U gréckokatolíkov kňaz v piatok symbolicky nesie Krista na pleciach, chodí okolo kostola a vzdáva sa mu pocta.

V žiadnom prípade však nesmie ísť po holej zemi, preto mu veriaci kladú pod nohy koberčeky.

Katolíci zas nesú veľký kríž počas krížovej cesty.

„V tento deň nikoho nič nebolí, pretože Kristus leží v hrobe, je mŕtvy a nič necíti. Preto sa značkovali zvieratá alebo štepili stromy, lebo ani ich to nebolí,“ hovorí etnologička, no upozorňuje, že žiadne iné práce, nebodaj práca na poli, sa vykonávať nemohla.

Paska na obdiv
Podľa slov etnologičky má pomenovanie Biela sobota svoj základ v akte krstu.

„V sobotu sa ľudia dávali krstiť a museli mať pri tom na sebe biely odev.“

Sobota bola aj dňom veľkého varenia.

Až v tento deň sa smeli pripravovať všetky slávnostné jedlá, ktoré budú na veľkonočnom stole.

„Samozrejme, v nedeľu ráno ich šli posvätiť, aby im po dlhom období pôstu tie mastné jedlá nenarobili ťažkosti,“ vysvetľuje dôvod svätenia košíkov plných údeného mäsa, klobás, vajec a iných jedál.

Hoci dnes hovoríme o košíkoch a ich obsah je viac-menej symbolický, v minulosti sa chodili svätiť koše, ktoré niesli dvaja chlapi. Pred nimi išla žena s veľkonočným koláčom - paskou. „Svätilo sa úplne všetko, čo sa dalo na veľkonočný stôl. A ten koláč mával aj štyri alebo päť kíl, previazal sa stuhou a niesol sa v rukách, aby ho každý mohol obdivovať.“

Pálenie Judáša
Skôr, než príde nedeľné ráno a s ním spojené svätenie jedál a následná veľkonočná hostina sa odohrávajú dôležité sobotné večerné obrady.

Po západe slnka sa v kostoloch koná slávnostná vigília.

Veriaci pred kostolom zapália oheň, v ktorom sa spália posvätené vetvičky z minulého roku, zvyšky sviečok či oleje z lámp.

„Hovorí sa tomu pálenie Judáša. Z tohto ohňa sa pripaľuje svieca, ktorá je na oltári a uhlíky si ľudia brávali domov, aby s nimi zapálili v peci. Pre toho, kto dokázal liečiť, boli uhlíky z tohto ohňa mimoriadne vzácne,“ dodáva Buganová.

Kúpač sa neodmietal
Podľa slov etnologičky bola Veľká noc vždy rodinným sviatkom.

Všetci členovia si spoločne sadali za slávnostne prestretý stôl.

„Nejedlo sa hocijako, ale najprv gazdiná vzala z košíka vajíčko, rozdelila ho na toľko častí, koľko ľudí sedelo za stolom a každý musel tento kúsok zjesť. Jedli ho s pomyslením, že keby sa im počas roka prihodilo niečo zlé, majú si spomenúť, s kým to vajíčko jedli a on im pomôže.“

Pondelkovej oblievačke a šibačke nesmelo uniknúť žiadne dievča.

„Keby nebola obliata a vyšibaná, zostala by prašivá a nikto by ju nemal rád,“ vysvetľuje dôležitosť pondelkových zvykov a upozorňuje, že výslužka pre šibača bola kedysi výlučne naturálna.

MONIKA ALMÁŠIOVÁ

Zdroj:
https://kosice.korzar.sme.sk/c/22100613/etnologicka-kupac-sa-neodmietal-inak-by-dievca-zostalo-prasive.html

Foto
Svätenie jedál pred kostolom v Ťahanovciach v roku 1958.
(Zdroj: Archív K.B.)