Etnologička: Predkovia sa lopotili, ale neboli takí zúfalí

 

Z dlhoročných zbierok ľudových odevov vytvorili múzejníci v Starej Ľubovni depozitár. Priestor pre ich uloženie vznikol pod Ľubovnianskym hradom. Vzácne predmety našich predkov z okolitého regiónu majú byť akýmsi odkazom pre budúce generácie. Na tvorbe depozitára sa značnou mierou podieľala aj MONIKA PAVELČÍKOVÁ. Etnografka Ľubovnianskeho múzea nám v rozhovore priblížila viaceré zaujímavé postrehy.

 

Depozitár obsahuje až 2813 kusov predmetov. Ako vznikal?

 

„Rôzne predmety ľudových odevov, obuvi, kože, rôznych textílií začal zbierať od ľudí už zakladateľ nášho múzea v roku 1956 Andrej Čepišák a rokmi to pokračovalo napríklad aj cez dnes už nebohého pána Lazoríka. Za všetko bolo treba platiť. Keď som prišla pracovať do múzea v rokoch 1979 a 1980, mali sme vybavenú dotáciu na nákup ľudového odevu. Vtedy som chodila po dedinách zbierať odevy a doplnky. Problém však bol v tom, že keď som chcela zložiť kompletný odev z tej–ktorej dediny, nenašla som ho v jednom dome u jednej rodiny. Tak som musela chodiť od domu k domu osobitne po čepiec, fartuch či košeľu. Teraz badám, že možno aj mnohí ľudia celé odevy mali, no chceli si ich nechať a nie predať. Predmety sme tak nadobúdali postupne. Okrem rôznych ľudových odevov a častí máme v zbierke napríklad uniformu generála Pješčaka či šaty španielskej princeznej Izabely. Každý predmet zbierky si žiada podrobne opísať, zdokumentovať, odfotiť, práca si vyžaduje veľa času. Je k nej potrebná odborná literatúra. O nadobudnuté predmety sa treba dôkladne starať, nesmie na ne svietiť slnko, v priestore nesmie byť prílišná vlhkosť.“

 

Medzi noseným šatstvom v minulosti dominovali kožuchy. V zbierkach ich máte niekoľko.

 

„Najprv sa vyrábali kožušiny z lesnej zveri, ale poddaný človek si to nemohol dovoliť, takže mal ovečky, dobytok. Využíval ich nielen na mäso či mlieko, ale aj na výrobu kožuchov. Išlo o typicky zimný odev. Tie najstaršie kožuchy sa ešte nefarbili a boli vo svetlých prírodných farbách. S farbou do hneda sa začalo až po druhej svetovej vojne. Kožuchy vyrábali po niektorých dedinách prirodzení a nadaní samoukovia, nie každý predsa mohol byť remeselník. Napríklad v Novej Ľubovni takto fungovali Konkoľovci. Naturalisti tomu dávali zručnosť.“

 

Prívlastok ľudový odev bol v minulosti ozaj namieste. Šaty si totiž vyrábal človek sám.

 

„Treba povedať, že v minulosti museli byť ľudia veľmi vynaliezaví. Z ľanu si vedeli vyrobiť plátno, z kožušín kožuchy a z ovčej vlny utkať tkaninu, ktorú dávali do valchy (stroj na spracovanie – pozn. red.). Z valchy prichádzalo súkno, z ktorého vznikali na obutie chološne či huňky s rôznymi strihmi. Z plátna sa šili košele – mužské či ženské, tkali sa tkaniny. Domáce plátno dávali do farbiara na modrotlač a potom si z toho šili sukne. Napríklad v Starej Ľubovni fungovala modrotlačiarenská dielňa až do roku 1962, vtedy už iné podobné dielne na Slovensku neexistovali.“ 

 

Dá sa povedať, že každý ľudový odev má pečať osobnosti našich zručných predkov. Môže to byť pre nás a budúce generácie akýsi odkaz alebo aj posolstvo?

 

„Určite sa s tým dá súhlasiť. Človek bol v minulosti nútený premýšľať, aby mohol existovať. Tak, ako na stavbu domu používal kameň či drevo, teda materiál z prírody, z rovnakého musel vychádzať, aj keď sa chcel obliecť. Všetko išlo o prirodzené materiály s prirodzenými vlastnosťami. Pozrite sa, ako si dnes obliekaním šiat ničíme vlastnú kožu rôznymi chemikáliami, ktoré sú napustené v látkach. Myslíme si, akí sme svetoví, lebo máme rôzne oblečenie. Všetko to ale chrlí stroj a nie iba človek, ktorý tomu dával v minulosti punc i lásku. Možno aj toto nech je odkazom našej úcty k predkom. Ľudia sa v minulosti lopotili, ale neboli takí zúfalí ako dnes.“

 

Neopomeňme ženy, tie kedysi zvládali ťažkú fyzickú prácu.

 

„Naše ženy mali v minulosti naozaj minimum času. Chlapi im odchádzali za prácou. Ženy ostávali samy s rodinou a museli vedieť orať, zasiať, niektoré dokonca vedeli postaviť pec. Postarať sa museli aj o šatstvo, či posteľnú bielizeň. Plátno natkali v zime. Do Vianoc priadli a potom tkali, aby mali do jari plátna dostatok. Aj vtedy potrebovala byť každá žena pekná a chcela sa páčiť. Ľudia mali rovnako estetické cítenie a snažili sa to pretaviť do textílií. Podľa toho, kto ako mohol, kupoval si rôzne dodatočné materiály, aby to šaty spestrilo, bola to prestíž. Do 19. storočia bol ľudový odev u ženy jednoduchý – išlo o dlhú košeľu, žena sa zapásala a dala si zásteru, aby sa neušpinila. Postupne pribúdali živôtik, rôzne šatky, sukne a odev sa navrstvoval.“

 

Pri bádaní ste zistili, že šatstvo z minulosti malo aj iné zaujímavé odlišnosti oproti dnešku.

 

„Tak napríklad niekedy začiatkom 20. storočia sa na sobáš nechodilo celkom v bielom. Platilo to aj o šľachtickomprostredí do polovice 19. storočia. U Slovanov bola totiž biela farba smútočnou. Zastihla som to v Chmeľnici, kde mali ženy na Veľký piatok biele šatky. Niekedy po druhej svetovej vojne sa už začali nosievať biele sukne.  Ale už sa na to zabudlo.“

 

Spomínate, že stále existujú dediny, kde sa ľudový odev zachováva.

 

„Áno, v našom regióne v okolí Starej Ľubovne sú to napríklad Ružbachy, Lacková a Jakubany. Väčšina rodín odtiaľ stále uchováva ľudové odevy.“

 

Etnicky pestré okolie Starej Ľubovne, kde sa krížia regióny Spiša, Šariša i vplyv goralov spoza Magury charakterizovali aj rozdiely v črtách šatstva. Sama ste ich zaradili do niekoľkých typov.

 

„Napríklad goralský typ odevu sa vyskytoval na Zamagurí, bol charakteristický napríklad bavlnenou košeľou s štrikerajom a tkanou sukňou. Výrazným typom je šarišsko-rusínsky typ v Sulíne a okolí, alebo v Čirči či v Šarišskom Jastrabí. Jeho črty majú podobu v okolí Muszyny na poľskej strane a tiež v okolí Bardejova. Silné zastúpenie mal spišsko-rusínsky typ napríklad v Kamienke či Jarabine. Spišsko-nemecký typ sa vyskytoval napríklad v Lomničke. Šarišský typ prevládal od Kolačkova, cez Plavnicu, Plaveč až na Pusté Pole. Meštiansky a novodobý odev zaznamenávame v Starej Ľubovni, v Hniezdnom a v Podolínci. Región je naozaj pestrý, je v ňom veľa etník. Celkovo môžeme skonštatovať, že ľudové odevy z minulosti v Karpatoch a teda aj v našom regióne majú viac spoločných znakov smerom na východ a nie na západ.“

 

Autor: Peter Rindoš

 

Zdroj:
http://lubovna.korzar.sme.sk/c/8006967/etnologicka-predkovia-sa-lopotili-ale-neboli-taki-zufali.html

Foto: archív ĽM