Eugen Gindl: Československý svet v Karpatoch (recenzia)

Po každom veľkom dejinnom zlome sa učebnice dejepisu prepisujú. História etník, národov, štátov, ba i celých kontinentov sa rekonštruuje, dopĺňa, retušuje, ba v niektorých prípadoch (skoro vždy dočasne) sa niektoré kapitoly histórie aj gumujú. V mene záujmov najnovších „majiteľov histórie“ a ich momentálnych ambícií a záujmov.

Veľká, nesystematická „perestrojka histórie“ prebieha po roku 1989 aj v strednej Európe, v tomto súostroví štátov, ktoré sa opäť raz, ktovie na ako dlho, stali subjektami vlastných dejín. Tri desaťročia sme aj tu, v lone Európy, aj svedkami toho: 
ako sa z kolektívnej pamäti domorodcov vynárajú obrysy voľakedajších žúp, krajov, regiónov a ďalších, viac či menej osvedčených „územnosprávnych jednotiek; 
ako sa na najnovších mapách (v nejednom prípade nových štátov) upravujú hranice medzi týmito jednotkami (skoro vždy podľa scenárov aktuálne vládnucej politickej majority, teda na úkor etnických menšín); 
ako sa vo verejnom priestore (nielen na orientačných tabuliach) menia niekedy aj názvy sídiel, alebo sa aspoň pripomínajú ich dávne, zabudnuté názvy v jazykoch regionálnych, domorodých etník.

Najnovšia rekonštrukcia „veľkej histórie“ v strednej Európe pomaly končí. Rekonštrukcia a obnova „malej histórie“, dejín ľudských sídiel na tomto území je však v plnom prúde. 

Opäť raz, vo väčšine prípadov oneskorene, pokúšame sa sebe i našim potomkom pripomenúť pohnuté ako tieto sídla vznikali, ako sa vyvíjali, prečo niektoré časom upadli a iné, aj opakovane, prežívali svoj „zlatý vek“. Opäť raz dolujeme zo starých archívov fakty o dejinách meštianskej (nie meštiackej) spoločnosti a kultúry na území dnešného Slovenska. Spoločnosti, ktorá sa počas viacerých vrcholov vyrovnala špičkám kultúry európskej (Banská Štiavnica, Bardejov, Levoča...).

Rozvoj, rozkvet, ale i úpadok týchto sídiel, ovplyvňovali viac či menej talentovaní jednotlivci, najčastejšie dominantná rodina, alebo niekoľko rodín, ktoré boli nositeľmi technickej, ekonomickej i mestotvornej, urbánnej energie. V pohyblivom kaleidoskope nestabilných, meniacich sa hraníc, režimov i ideológií sa hierarchia elít v sídlach, často v ich neprospech, menila. S najrozličnejšími dôsledkami: emigrácia, rezignácia, ponižujúce sa prispôsobovanie násiliu až po zúfalé podoby úniku z nežičlivej reality.

Knihu Vladimíra Kušteka - Československý svet v Karpatoch  som si prečítal s veľkým záujmom. 
Jednak ako novinár, ktorý sa, popri svojej práce, celé desaťročia zoznamoval s „vyhasnutými elitami“ slovenských miest aj v regiónoch, kde žijú Rusíni. Jednak ako genetický „pomiešaný“ stredoeurópan, ktorý svojich predkov a príbuzných (maďarských kalvínov a luteránov) mal a má aj na území Zakarpatskej Ukrajiny (Mukačevo, Svaljava).

Mimoriadne oceňujem spôsob, akým sa autorovi podarilo priblížiť našincovi tento multietnický, multikonfesionálny svet pod oblúkom Karpát. Vecne, bez predsudkov a emócií, s dôrazom na „suché fakty“, prezentované (aspoň pre mňa) mimoriadne pútavo, vzrušujúco. Predstavivosť zaujatého čitateľa mimoriadne podnecujú aj texty pod množstvom dobových fotografií, ktoré si posudzovateľ môže iba predstavovať. 

V knižnici mám celý rad kníh a publikácií z tejto oblasti (literatúru faktu aj beletriu), ale až vďaka Kuštekovej knihe som si naplno uvedomil zvláštnu, neopakovateľnú príťažlivosť tohto regiónu, ktorý bol celé storočia súčasťou nášho sveta. Počas Habsburskej monarchie, ale najmä počas dvadsaťročia 1919 - 1939, keď bola Podkarpatská Rus, ako súčasť Československej republiky, príkladom spolunažívania niekoľkých etník a konfesií. Pestrou, tolerantnou, relatívne súdržnou a aj preto sa vzmáhajúcou pospolitosťou. 

Už z rozprávania starých rodičov a matky som sa všeličo, najmä o Mukačeve dozvedel. Aj preto mimoriadne oceňujem úsilie (viem si predstaviť aké to bolo pracné), pomocou ktorého Kuštek vydoloval archívov, starých kroník, matrík, periodík a oslabenej kolektívnej pamäti mená a príbehy jednotlivcov, rodín, podnikateľov, remeselníkov, živnostníkov učiteľov, duchovných, vojakov, „četníkov“, nositeľov i udržovateľov fungujúcej občianskej spoločnosti v krátkom období medzi dvomi svetovými vojnami. 

Oceňujem aj striedme, vecné, s prihliadnutím na kontexty jednotlivých období, priblíženie „pred-republikovej histórie“ miest na Podkarpatskej Rusi. S množstvom mne neznámych, ale neobyčajne zaujímavých faktov, odrobiniek histórie, najrozličnejších názvov názvov (podnikov, bánk, hotelov i kaviarní), v ktorých dennodenne prebiehali pre vtedajšiu strenú Európu také typické „kaviarenské debaty“ v rámci pomerne fungujúcej „stredoeurópskej demokracie“. 

Vďaka Kuštekovi sa človek po týchto mestách, mestečkách, dedinkách, i po ich okolí, potuluje s pocitom ľahkej nostalgie, v atmosfére „hlbokého, ale dočasného mieru“. Tento pocit, túto zvodnú ilúziu, neoslabujú príliš ani drsnejšie príbehy z románov zakarpatského rodáka, maďarského spisovateľa Bélu Illéša, a iných, talentovaných „kronikárov“ Pokarpatskej Rusi, ktorí si všímali aj odvrátenú stranu tohto sveta, sociálnu biedu, triedne boje a sliepňajúce rasové predsudky. 

Škoda, že autor, aspoň tak ako prehistóriu dvadsaťročia (1919 až 1939) Podkarpatskej Rusi, nepojednal rovnako striedmo a nezaujato aj desaťročia, ktoré prišli po nich. Od začiatku Druhej svetovej vojny až po dnešné časy. Tak by sme získali po prečítaní ešte celistvejší obraz.

Nazdávam sa, že kniha Vladimíra Kušteka: Československý svet v Karpatoch by sa mala stať jedným z podstatných zdrojov aj pre tvorcov dokumentárnych filmov o najzaujímavejších mestách a o príbehoch ich meštianskych elít, prinajhoršom v 20 storočí.

/krátene/

EUGEN GINDL (2018)