Evgeni Zašev: Cyrilo-metodská tradícia

Obdobie solúnskych bratov. Bulharsko, Byzancia a Rím.
Počas druhej polovice IX. storočia sa v Bulharsku uskutočňujú historické zmeny, ktoré predurčia jeho osud a trvalú účasť v európskej kultúre stredoveku.  Najdôležitejšie z nich sú: prijatie kresťanstva, vytvorenie Bulharskej samostatnej cirkvi, zavedenie staroslovienčiny do bohoslužieb a štátnej správy a vznik prvých literárnych a osvetových stredísk. Uvedené udalosti sú spojené s politickým rozmachom počas vlády jedného z najvýraznejších bulharských panovníkov kniežaťa Borisa I. Michala (852-889), ktorého krátko pred jeho smrťou (2. 5. 907) vyhlásili Bulharská, Carihradská aj Rímska cirkev za svätého.

Kultúrne zmeny v Bulharsku sú podmienené aj jeho vzťahmi s mocným susedom – Východorímskou ríšou (Byzancia). Ešte v prvej polovici IX. storočí začína početné slovanské obyvateľstvo, žijúce na území Byzancie, predstavovať pre krajinu vážny problém. Je totiž nositeľom svojej vlastnej „barbarskej“ kultúry, hovorí iným jazykom a nevyznáva kresťanskú vieru. V blízkosti hraníc ríše už vznikli prvé slovanské štáty: Bulharský, Srbský, Ruský, Veľkomoravský a i. Potenciálne nebezpečenstvo, ktoré predstavujú domáce aj zahraničné spoločenstvá Slovanov, núti Byzanciu vytýčiť si za cieľ ich christianizáciu. Počas tohto náboženského a kultúrneho pričleňovania je potrebné spraviť zo Slovanov svojich spojencov alebo aspoň obmedziť ich nevraživosť. To, že si Byzancia nebezpečenstvo uvedomuje a podniká proti nemu reálne kroky, začína byť jasné v druhej polovici IX. storočia počas vlády Michala III (842-867) a Basileia I. (867-886) a vzdelaného a ambiciózneho carihradského patriarchu Fotia (858—867, 877—886).

Vážny záujem o pokresťančenie Slovanov, konkrétne Bulharov, prejavuje nielen Carihradská, ale aj Rímska cirkev. Dodnes zachované historické pramene hovoria o tom, že Boris plánoval najprv prijatie kresťanstva od Rímskej cirkvi a franských kňazov. Avšak toto neprijateľné pre Byzanciu riešenie vyvoláva vojenský zásah zo strany Carihradu a má za následok prijatie kresťanstva od byzantských duchovných v roku 864. Napriek tomu sa vzťahy s Rímom neprerušujú. V snahe udržať si odstup od silného náboženského, ale aj politického vplyvu Byzancie, bulharský panovník posiela v roku 866 vyslancov k pápežovi Mikulášovi (858—867). Tí prinášajú zoznam otázok a mnoho darov svätým miestam v Ríme. Svätému Petrovi, ktorý sa považuje za zakladateľa Rímskej cirkvi, Boris I. dáva do daru zbraň, ktorú nosieval, keď v mene Krista vyhrával nad svojimi protivníkmi - účastníkmi povstania proti prijatiu kresťanstva v roku 865.

8. celosvetový cirkevný koncil v dôsledku podobných umelých diplomatických krokov schvaľuje 4. mája 870 pre Bulharsko hlavu cirkvi – arcibiskupa a samostatnú cirkev za prítomnosti predstaviteľov Rímskej aj východných cirkví (Carihradskej, Jeruzalemskej, Alexandrijskej a Antiochijskej).

Dielo sv. Cyrila a sv. Metoda  je neoddeliteľnou súčasťou historického diania v polovici IX. storočia. Je časťou zložitých a rozporuplných vzťahov medzi dvomi tradičnými strediskami kresťanstva – Carihradom a Rímom – a bulharským štátom. Súčasne to, čo vykonali solúnski bratia, prerastá danú historickú situáciu, mení cestu a úlohu Bulharska v slovanstve a utvrdzuje jeho nemennú kultúrnu účasť na európskom kontinente.

Život a dielo sv. Cyrila a sv. Metoda. Konštantín Filozof (827-869), ktorý vstupuje 50 dní pred svojou smrťou do mníšskeho rádu a prijíma meno Cyril, a jeho brat Metod (okolo 810-820-855) zohrávajú dôležitú úlohu v európskej kultúre a v politických dejinách ako misionári, diplomati, cirkevní činitelia, vzdelanci a prekladatelia. S Bulharskom sa ale najviac spája ich  nadanie na jazyky, ktoré im pomohlo pri vytváraní dovtedy neexistujúceho grafického systému (abecedy), hlaholiky, pre  nový európsky spisovný jazyk - staroslovienčinu a pri vytváraní prvej pôvodnej a prekladovej tvorby v tomto jazyku.

Prvé roky. Bratia sa narodili v Solúne, druhom najvýznamnejšom kultúrnom a administratívnom stredisku európskej časti Byzancie. V IX. stor. je Solún mnohonárodnostné mesto – žijú tu Gréci, potomkovia rímskych kolonizátorov, Židia, pogréčtení Slovania. Obkolesujú ho Slovania z bulharského etnického spoločenstva. Táto skutočnosť pravdepodobne vedie k rozšíreniu bilingvizmu (dvojjazyčnosti) medzi obyvateľstvom, čo dokladajú aj slová, ktoré bratom hovorí panovník, tak ako sa píše v Živote Metodovom (kap.V.): „Lebo vy ste Solúňania, a  Solúňania všetci čisto sloviensky hovoria.“

Rodičia solúnskych bratov sú urodzeného pôvodu. V Živote Metodovom (kap. II.) sa o nich hovorí: „Bol z rodu po obidvoch rodičoch nie chudobného, ale veľmi dobrého a váženého, známeho predovšetkým Bohu i cisárovi a celému solúnskemu kraju.“ Otec Lev je vojenský a administratívny činiteľ, podriadený stratégovi oblasti. Meno matky - Mária, ktorá má pravdepodobne slovansko-bulharský pôvod, sa spomína iba v neskorších prameňoch.

O mladosti staršieho brata Metoda, známeho len pod svojim rehoľným menom, sa vie málo. Jeho pôvod a schopnosti nútia cára dať mu funkciu správcu slovanského kniežatstva severne od Solúnu, ktoré obývajú bulharskí Slovania. V tomto prostredí sa pripravuje na svoju budúcu osvietenskú činnosť. Asi po desiatich rokoch, počas ktorých sa prejavuje ako múdry, sčítaný a smelý vodca, Metod sa vzdáva funkcie a vstupuje do kláštora Polichron v maloázijskom pohorí Olymp (v blízkosti dnešného mesta Bursa, Turecko).

Podľa životopisca je Konštantín siedme dieťa v rodine známych Solúnčanov. Keďže ako dieťa sa prejavuje výnimočnými vlastnosťami, je mu určené vedecké pole pôsobnosti. Zaujíma sa predovšetkým o teológiu a filológiu. Po štúdiách v Solúne prichádza  ako štrnásťročný do Carihradu. Nasleduje obdobie zvýšeného záujmu o literatúru a svetské vedy. V Magnaurskej škole, v ktorej sa vzdeláva, sú jeho učiteľmi významní učenci ako Lev Matematik a patriarcha Fotios: „Keď prišiel do Carihradu, oddali ho učiteľom, aby sa učil. Za tri mesiace sa naučil gramatiku, a tak sa pustil do ďalších náuk. I naučil sa Homéra a geometriu; u Leva a Fótia študoval dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a muziku a všetky ostatné grécke umenia“ (ŽK, kap. IV.). Toto tvrdenie životopisca hovorí o tom, že Konštantín si za krátky čas osvojuje tzv. septem artes liberales (sedem slobodných umení), ktoré obsahujú takmer všetko vtedajšie poznanie.

Nadanie mládenca mu v hlavnom meste ríše za krátky čas vyslúži titul „filozof“, ako aj všeobecné uznanie. Konštantín ale nezaspáva na vavrínoch a nenechá sa zlákať slávou a možnosťami, ktoré sa mu núkajú. Odmieta sobáš s dievčaťom urodzeného pôvodu a privoľuje jedine na to, že prijme miesto knihovníka (chartofilax) u patriarchu. Čoskoro dostáva ponuku viesť katedru v Magnaurskej škole a súhlasí s tým, aby „učil filozofiu tuzemcov i cudzincov so všetkými právami a zaopatrením“ (kap. IV.). Z tohto obdobia pochádza aj Konštantínove prvé významné vystúpenie na verejnosti – jeho spor s patriarchom Jánom VII. Gramatikom, odporcom uctievania obrazov svätých. V dišpute Konštantín vyjadruje názor vládcu a aristokracie, ktorí sú v podstate prívržencami uctievania ikon. Napriek svojej mladosti sa Filozofovi darí svojimi argumentmi poraziť protivníka a prejaviť sa ako sčítaný teológ a skúsený polemik.

Misie sv. Cyrila a Metoda. V polovici IX. storočia je Byzancia politicky stabilná  a kultúrne rýchlo napreduje. Uskutočňuje svojráznu kultúrnu expanziu nasmerovanú nielen na Slovanov, ale aj na Arménsko, Gruzínsko, Taliansko, chazarský kaganát a arabský svet. Náboženstvom, umením a literatúrou ovplyvňuje Východ aj Západ. Misijná činnosť pre iné národy sa mení na štátnu politiku a zo solúnskych bratov sa stávajú jej praktickí realizátori.

Konštantín je len počas svojej prvej misie, u Saracíncov (t.j. v Bagdadskom kalifáte), bez svojho brata. V ostatných - medzi Chazarmi a Slovanmi, v Benátkach a v Ríme -  učenci už stoja bok po boku. Na svojich cestách bratia postupne navštevujú skoro celý kultúrny priestor známy v stredoveku. Stretávajú sa s predstaviteľmi ďaších dvoch veľkých náboženstiev – islamu a judaizmu  a úspešne obhajujú kresťanstvo a záujmy Byzancie. Avšak ich posledná misia prerastá zámery Carihradu a mení sa na tisícročnú cestu k duchovnému rozvoju Bulharska a slovanstva.

Abeceda, preklady, tvorba. Keď v r. 862 prichádzajú do Carihradu poslovia veľkomoravského kniežaťa Rastislava a žiadajú „učiteľa, ktorý by nám v našom jazykom vysvetlil pravú kresťanskú vieru“ (ŽK kap. XIV.), solúnski bratia sú už pripravení priniesť Slovanom osvetu v ich vlastnom jazyku. Ešte v roku 855 počas spoločného pobytu v kláštore Polichron sa začínajú pripravovať na vytvorenie grafického systému, ktorý má presne odrážať zvláštnosti slovanského jazyka, ktorý poznajú – starej bulharčiny. Najpravdepodobnejšie je táto práca plodom ich osobného presvedčenia o tom, že každý národ má právo vytvárať si svoju vlastnú kultúru v rodnom jazyku. Ich postoj sa sčasti zhoduje so záujmami Byzancie, ktorá sa usiluje  priviesť Bulharov ku kresťanstvu a zároveň si ich chce podmaniť v cirkevnej oblasti. Pramene potvrdzujú, že cisár súhlasí so žiadosťou kniežaťa Rastislava a poveruje Konštantína a Metoda s jej splnením. Napriek pracovitosti a jazykovému talentu mladšieho brata by bolo vytvorenie novej abecedy a preloženie najdôležitejších bohoslužobných textov za pár mesiacov nemožné bez práce z predchádzajúcich rokov.

Súčasná jazykoveda kategoricky potvrdzuje, že abeceda, ktorú vytvorili Konštantín a Metod, je hlaholika odrážajúca zvláštnosti  bulharského nárečia zachovaného čiastočne dodnes. Hlaholika je prvý grafický systém slovanských jazykov, ktorý presne odzrkadľuje všetky ich fonetické zvláštnosti. Obsahuje znaky hlások (napr.: Ž, Č , Š, nosovky), ktoré v latinskej a gréckej abecede chýbajú, a preto sú tieto cudzie grafické systémy nevhodné na zapisovanie slovanskej reči. Hlaholika sa šíri najmä na Veľkej Morave, v Panónii, Bulharsku, Chorvátsku, Srbsku a Rusku. Postupne ju na Západe zamieňajú za latinku a na Východe za cyriliku.

Hneď po vytvorení abecedy solúnski bratia sa púšťajú do rozsiahlej prekladateľskej činnosti, aby pre slovanskú liturgiu zabezpečili potrebné bohoslužobné knihy. Bratia spolu prekladajú evanjeliár (aprakos),  výber čítaní z Apoštola (praxapoštol) a žaltár. Čoskoro po príchode na Veľkú Moravu prekladajú celý cirkevný poriadok. Úplný text Evanjelia (štvorevanjelium) a Apoštolu (skutky apoštolské), ktoré neskôr prinášajú do Bulharska žiaci sv. Cyrila a Metoda, pravdepodobne tiež vznikli na Veľkej Morave. Po smrti Konštantína jeho brat prekladá Starý zákon, Nomokánon a Knihy otcov (paterik). Predpokladá sa, že Metod prekladá aj polemické úvahy svojho brata, pričom ich delí na osem častí (slová).

Cyril a Metod nechávajú po sebe okrem prekladov aj objemovo bohatú, ale, bohužiaľ, skoro  nezachovanú osobnú tvorbu v gréčtine a staroslovienčine. Za Konštantínov výtvor sa považujú štyri modlitby, napísané po grécky a predsmrtná modlitba v staroslovienčine. Sú dôkazom autorovho nadania,  zrodeného z náboženského rozjímania a komunikácie s Bohom. Modlitby mali pravdepodobne podobu básní.  Konštantín je autorom polemických úvah, ktoré odhaľujú jeho hlboké vedomosti, rečnícke majstrovstvo, náboženské presvedčenie a smelosť. Potom, ako nachádza v Chersone ostatky pápeža Klimenta Rímskeho, vytvára o ňom krátky príbeh, pochvalné slovo a hymnu.

Za Metodove diela sa považujú Kánon na počesť sv. Dimitra Solúnskeho, v ktorom autor nostalgicky spomína na svoje rodné mesto a rozhorčene reaguje na prenasledovanie trojjazyčníkmi, a taktiež aj jedna homília, ktorá sa zachovala v zborníku z IX. storočia.

Slovanskí apoštoli prostredníctvom celistvej prekladovej a pôvodnej literárnej tvorby budujú základ staroslovienskeho spisovného jazyka a staroslovienskej literatúry – najstarších foriem slovanskej písomnej slovesnosti.

Na konci cesty. Obrovským úspechom cyrilo-metodskej práce je dišputa solúnskych bratov  s trojjazyčníkmi („biskupi, knazi a mnísi“) v Benátkach a obrana slovanského jazyka a bohoslužby. V tomto konflikte sa najmarkantnejšie prejavujú Konštantínove vlastnosti – bohoslovecká odbornosť, vedecké znalosti, rečnícke majstrovstvo, humanizmus a obavy o osud národa. Pozícia jeho protivníkov je dogmatická a neoblomná: „Človeče, povedz nám, prečo si zostavil teraz Slovienom písmená a učíš ich, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieronym, ani Augustín. My totiž poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách chváliť Boha: hebrejský, grécky, latinský“ (ŽK, kap. XVI.). Na tieto argumenty Filozof reaguje poetickou a precítenou rečou, v ktorej sa odráža silná osobná angažovanosť a humanistický pátos:      „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné národy a kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?“ (ŽK, kap. XVI.).

Potom, ako v dišpute bratia porazili trojjazyčníkov, smerujú do Ríma, aby pápežovi Hadriánovi II., ktorý ich prijíma, odovzdali relikvie sv. Klimenta Rímskeho a súčasne si nechali vysvätiť svojich žiakov za kňazov a posvätiť slovanské knihy. Pápež svätí slovanské knihy v chráme  Santa Maria Maggiore, zachovanom do dnešných dní, a udeľuje Metodovi kňazstvo. Taktiež nariaďuje biskupom Formozovi a Gauderichovi, ktorí sú Bulharsku a Konštantínovi naklonení, aby vysvätili za kňazov piatich  Konštantínových a Metodových žiakov. Súčasne v niekoľkých chrámoch v Ríme sa začína spievať liturgia v slovienskom jazyku. Takto sa dielu, začatému na kresťanskom východe Európy, dostáva cirkevného schválenia zo stolice západného kresťanstva a zo solúnskych bratov sa stáva jedinečný most medzi kultúrami európskeho kontinentu.

Konštantín  umiera 14. februára 869 a je pochovaný v Ríme, a to aj napriek tomu, že jeho starší brat nástojí na prenesení ostatkov do vlasti. Silná túžba rímskeho duchovenstva, ktoré chce poskytnúť tomuto „všetkými váženému mužovi“ miesto posledného odpočinku, presvedčí Metoda, ktorý nakoniec povolí pochovať Konštantína v bazilike „San Clemente“ napravo od oltára, kde leží dodnes.

Metoda čakajú ďalšie úspechy a životné skúšky. Je už trvalo spojený s Rímskou kúriou, ktorá však má k jeho činnosti rozporuplný vzťah. Dostáva sa do konfliktných vzájomných vzťahov medzi pápežstvo a franskú cirkevnú moc a kvôli svojej snahe posilniť slovanskú liturgiu na Veľkej Morave vyvoláva ich hnev. Na jar roku 870 ho nemeckí biskupi Adalvin, Hermanrich, Annon a Lanfried stavajú pred cirkevný súd, ktorý ho v prítomnosti kráľa Ľudovíta Nemca uvrhne do zajatia v kláštore v západnom Bavorsku (Ellwangen alebo Reichenau). Napriek tomu, že Metod je arcibiskupom na Veľkej Morave, stretáva sa s krutosťou a ponižovaním. Naďalej však zostáva neoblomným zástancom práva Slovanov na svoju vlastnú, nezávislú cirkev a na liturgiu v rodnom jazyku. V roku 873 posiela pápež Ján VIII. listy nemeckým arcibiskupom a Karolmanovi, synovi kráľa Ľudovíta, v ktorých odsudzuje postup Bavorskej cirkvi a nariadi prepustenie Metoda. Po svojom návrate k osvetovej a kazateľskej práci v druhej polovici toho istého roku cestuje Metod do Ríma a Carihradu. V byzantskej stolici zostávajú dvaja jeho žiaci. Existuje názor, že cár Basileios I ich poslal na dvor bulharského kniežaťa Borisa. Predpokladá sa, že jedným z nich je budúci biskup Konštantín Preslavský. Po návrate z Byzancie Metod spolu so svojimi žiakmi zasväcuje svoju činnosť prekladateľskej práci, takže na konci jeho života (6. mája 885) majú už vzdelanci na Veľkej Morave značné množstvo prekladov a pôvodných diel a môžu disponovať plne vyvinutým spisovným jazykom, ktorý sa môže používať vo všetkých oblastiach spoločenského života. Je to tretí klasický jazyk Európy – staroslovienčina/starobulharčina, ktorú čaká rozvoj a obohacovanie v rodnom prostredí.

Žiaci sv. Cyrila a sv. Metoda v Bulharsku
Pred svojou smrťou určuje Metod za svojho nasledovníka na poste arcibiskupa Veľkej Moravy svojho žiaka Gorazda so slovami: „Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre  v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako i moja“ (ŽM, kap. XVII.). Jeho prianie sa však nestáva skutočnosťou. Najmä preto, že Gorazd je Veľkomoravan a je  pravoslávneho vyznania nový pápež Štefan V. vysiela poslov k veľkomoravskému kniežaťu Svätoplukovi s nariadením zvrhnúť arcibiskupa Veľkej Moravy a Panónie a na jeho miesto postaviť Nemca Wichinga. Od tejto chvíle začína cyrilo-metodské dielo v týchto krajoch upadať.  Mnohé slovanské knihy sú zničené. Gorazda a ďalšieho žiaka – Klimenta – v okovách uvrhnú do väzenia, ostatných, s duchovnými titulmi diakon a presbyter, predajú ako otrokov do Benátok. Cieľom krutostí a ponižovania je, aby sa pokračovatelia solúnskych bratov vzdali východnej viery a slovanskej liturgie. Po tom, ako sa rímskym kňazom nedarí zlomiť ich vieru, vyháňajú ich s pomocou armády z Veľkej Moravy bez toho, aby im povolili „ posilniť sa hocijakou stravou“. Napriek výsmechu, ktorému sú žiaci  sv. Cyrila a Metoda podrobení, zostávajú niektorí aj naďalej na Veľkej Morave a pokračujú v diele svojich učiteľov. Tých učeníkov, ktorí sú predaní do otroctva, odkupuje byzantský hodnostár, ktorý bol do Benátok pravdepodobne vyslaný s týmto cieľom. Vedie ich do Carihradu, kde sú im vrátené cirkevné hodnosti. Niektorí tam zostávajú do konca života, a ostatní smerujú do Bulharska, kde sa stretávajú s dôstojným prijatím a pokračujú vo svojej misii.

Jedna skupina vyhnancov, v ktorej Kliment, Naum a Angelarij, tiež mieri do Bulharska. V Živote Klimenta Ochridského od Teofilakta Ochridského sa o ich cieli hovorí: „Na Bulharsko mysleli, k Bulharsku viedla ich snaha a nádej, že Bulharsko im ponúkne pokoj.“ Prianie Metodových žiakov dostať sa do Bulharska sa objasňuje tým, že niektorí z nich sú pôvodom Bulhari, ktorí odišli so solúnskymi bratmi šíriť slovanskú osvetu na Veľkú Moravu a teraz sa chcú vrátiť do vlasti. Dôležitá je aj skutočnosť, že Bulharsko je kresťanskou krajinou, vyznávajúcou pravoslávnu vieru a jazyk je taký istý ako ten, v ktorom doteraz kázali a tvorili. Na konci roku 885 sa dostávajú do Belehradu (vtedy bulharská pohraničná pevnosť), kde ich bulharský veliteľ – boritarkan - nasmeruje do hlavného mesta - Plisky. Knieža Boris I. ich víta s radosťou a dokonca ich ubytuje v domoch bojarov Česlava a Eschača. Vládca podporuje vzdelancov všetkými možnými prostriedkami a oni, spolu s Borisovým synom Simeonom, ktorý sa vracia z Carihradu, zakrátko menia Plisku na prvé bulharské literárne a vzdelávacie stredisko. Naum a Kliment spolu s ostatnými žiakmi, ktorí prichádzajú inými cestami (medzi ktorými je aj Konštantín Preslavský) obnovujú a doplňujú cyrilo-metodské preklady a zostavujú prekladové hymnografické zborníky, do ktorých zaraďujú mnoho svojich vlastných značne objemných textov. Takto pripravujú pôdu Borisovmu zámeru zameniť grécku liturgiu slovanskou a tiež budúcemu rozkvetu bulharskej osvety, literatúry a kultúry.

Autor: Evgeni Zašev
Preklad: Helena Boldišová
Redaktor: Jana Huťanová

Zdroj:  http://www.bulgarianembassy.sk/index.php?go=country