Fedor Vico: Menšinový ráj?

V súvislosti s jazykovým zákonom sa podpredsedníčka SNS pani Belousovová vyjadrila o.i. aj presvedčením, že Slovensko je rajom pre národnostné menšiny. Sčasti má pravdu, lebo až také peklo to nie je.

Ale keď už pani Belousovová použila také prirovnanie, treba poznamenať, že Adam a Eva boli z raja vyhnaní preto, lebo zhrešili. Keby to bolo dnes, možno by iba zaplatili pokutu a žili by (a my ich potomkovia s nimi) v raji dodnes. Teda všetci, nielen národnostné menšiny. Lebo na tomto našom zvrchovanom pozemku sa napríklad aj taká obyčajná čierna stavba ani napriek napomínaniam nezbúra, ale po nejakých pokutách sa dobuduje. Takže nie je jasné, čo sa stane, ak niekto ( po upozornení ) síce zaplatí pokutu ako dôsledok porušenia jazykového zákona, ale samotnú príčinu neodstráni. Pôjde (napr. taký Maďar) rovno na šibenicu, alebo aspoň na dereš, aby sme im to konečne za ten tisícročný útlak oplatili?

V tých derešoch (či Derešoch) sa trochu vyznám. Len toť nedávno (ako pekne a správne som to napísal, však?) mi opäť po dlhých rokoch vyšla knižka s týmto názvom. V nej som po rôznych stranách ( prevdaže nepolitických) porozhadzoval množstvo úryvkov z historického cestopisného románu Uhorský Simplicissimus, kde sa viackrát spomína, že mnohí zbojníci hovorili po slovensky aj po rusnácky, lebo "všetci zbojníci sú Rusnáci". Obsah tejto knižky je veľmi autentický a bol napísaný v 17. storočí, teda ešte pred Jánošíkom a bez upozornenia uznávam ( na rozdiel od niektorých tvrdohlavých Poliakov), že bol Slovák, aj keď on sám to vtedy ešte nemusel, s prepáčením, ani tušiť. Mohol som napísať, že nesmel tušiť, ale ja si trúfam predpokladať, že aj napriek tomu strašnému útlaku (od koho asi?!) aspoň tušiť mohol.

Tí zbojníci, ktorí hovorili po rusnácky, navystrájali strašnejšie veci ako Jánošík a nejeden aj horšie skončil, ale určite nie za porušenie jazykového zákona (napr. porezaný na celom tele, zaviazaný do kože zo zdochnutej mrciny a na slnku za živa červami rozožraný), lebo fantázii čo do spôsobov týrania sa medze nekladú.

Spomínam ich preto, lebo sám mám rusínske korene. Mať nejaký pôvod nie je však samo o sebe nijaká zásluha, takže sa tým netreba ani vystatovať, ani sa za to hanbiť. Iná vec je, ak sa s takým pôvodom ocitnete v nejakom štátnom útvare ako menšina. Tá môže prežiť, ale za istých okolností môže byť aj asimilovaná, čo zneje tak, akoby síce bola milovaná, ale len s akousi mierou prevdepodobnosti. A to buď prirodzene, postupnou cestou, alebo násilne, keď ide menšina už veľmi na nervy. Ale dá sa milovať násilne? Asi nie. Ale znásilňovať sa dá.

To je pre mňa jeden z najhorších prvkov jazykového zákona, lebo aj keď to miestami tak nevyzerá, stále je reč o ňom. Teda jeho represívny charakter. Nie je to jediný prípad, keď moc s nejakým zákonom či nariadením jedným dychom zasype občanov vyhrážkami. Ako kedysi, keď hrozili natiahnúť na dereš toho, čo nepríde na panské...

Nám však (teda iným menšinám) je jasné, že tvorba jazykového zákona bola upriamená najmä smerom k jednej väčšej menšine, s ktorou má miestami zakoplexovaná zvrchovaná väčšina neustále nutkanie sa porátať a nás ( iné menšiny) sa to až tak bytostne nedotýka. O dôvodoch, prečo je tomu tak sa zmieňuje Peter Morvay vo svojom komentári v denníku Korzár (24.7.t.r.). Stotožňujem sa s nimi a preto časť zo spomínaného komentára citujem: "... Sú, žiaľ, oveľa menej početné, v pokročilom štádiu asimilácie a málokedy, ak vôbec, im napadne, že by sa mohli na úrad či lekára obrátiť vo vlastnom jazyku. Majú iné potreby, sú vďačné, ak od štátu dostávajú nejaké dotácie na udržiavanie zvyškov svojej kultúry. Z hľadiska Maďariča a spol. sú priam ideálom toho, ako sa má menšina správať - zaoberať sa folklórom a nič viac (dosť to pripomína postavenie Slovákov v Maďarsku). Nehrajú tu úlohu tradičného nepriateľa, ktorého treba biť, lebo to prináša voličské hlasy..."

Pravdaže, Rusíni (teda nie Ukrajinci, ako sa to ešte donedávna servírovalo) žili so Slovákmi vedľa seba od nepamäti, vzájomne sa rešpektovali a vedeli spolupracovať v snahe o uznanie svojej národnej identity (napr. spoluzakladali Maticu slovenskú). Lenže osud si zahral s každým inak a kým Slováci sa dožili samostatnosti, Rusíni sa po 2. svetovej vojne scvrkli o Podkarpatskú Rus ( pri sčítaní obyvateľstva v rokoch 1921 a 1930 ich ešte bolo okolo pol milióna ) a tí na Slovensku prestali oficiálne existovať a s nimi i gréckokatolícka cirkev, školstvo ( už v roku 1874 bolo v prešovskom regióne 237 rusínskych základných škôl) a všetko, čo s tým súvisí.

Tento stav sa zmenil po roku 1989, kedy sa Rusíni mohli opäť hlásiť k svojej identite, no ešte zďaleka sa nevyhrabali z toho prepadliska, v ktorom sa hrou osudu dostali. O príčinách, prečo je to tak, by sa dalo dlho a všelikade debatovať. Napríklad v televízii pod lampou (keby medzitým nezhasla), alebo aspoň v rusínskom vysielaní Slovenského rozhlasu, ktoré sme si medzičasom vydupali. Keby však o ňom a najmä o obsahu vysielania nerozhodoval niekto iný...

Takže je skutočne veľmi odvážne tvrdiť, že národnostné menšiny, vrátane rusínskej, sa majú ako v raji. Do raja sa môžeme dostať iba ak po smrti. Lenže my sme ešte neumreli.

Zdroj: www.izurnal.sk