Film vzdialený tvrdej realite

 

V minulom čísle nášho Fóruma bol uverejnený článok o Petrovi Roškaninovi, ktorý sa zúčastnil Karpatsko–duklianskej operácie. Vošla do dejín ako jedna z najkrvavejších drám pri oslobodzovaní našej vlasti. V nej ťažko zranilo aj Jána Nováka z Prešova, príslušníka 2. československej paradesantnej brigády 1. čs. armádneho zboru.

 

Prvú pomoc mu poskytli vo frontovej nemocnici. Museli mu amputovať ľavú dolnú končatinu a ošetriť zranené ľavé predlaktie. Liečili ho v niekoľkých sovietskych nemocniciach, až sa dostal do vojenskej nemocnice v Tbilisi. Bolo mu treba ešte reamputovať zranenú dolnú končatinu – asi desať centimetrov stehennej kosti trčalo z rany.

 

Bol vychudnutý, nešťastný a nemohol sa zmieriť so skutočnosťou, že prišiel o ľavú  nohu a navždy zostane invalidom. V spomienkach stále prežíval neľútostné boje. Videl zomierať mnohých spolubojovníkov. Ťažko sa s tým zmieroval. Odmietal jedlo a nechcel žiť. Preto ho zdravotné sestry museli deň a noc strážiť. Postupne sa zotavoval a dostával z depresií. Videl okolo seba oveľa ťažšie stavy, keď vojaci prišli o obidve ruky alebo nohy a pri výbuchu aj o to najcennejšie – zrak. V nemocnici sa stretol s krajanmi zo Slovenska, aj s Petrom Roškaninom. 

Lekárka Tina Chidirbegišvili sa vzorne starala o zranených, vrátane Jána Nováka. Až sa medzi nimi zrodila láska. Roku 1946 spolu s manželom odišla do Prešova, kde pracovala ako detská lekárka až do svojho odchodu do dôchodku. 

 

V roku 1960 sovietski a gruzínski filmári natočili prvý československo – gruzínsky film a nazvali ho Prerušená pieseň. Je to dramatický príbeh o hrdinstve a láske v období 2. svetovej vojny. Slovenský učiteľ Zvara bojujúci v 1. čs. armádnom zbore v bojoch pri Dukle je ťažko zranený. Zvládnuť ťažkú životnú situáciu mu pomôže gruzínska lekárka Eliko, s ktorou po vojne odišiel do Československa.

 

Film zožal veľký úspech a videli ho tisíce divákov v Československu a v zahraničí. Bol silný a dojímavý, ale ich skutočný život nebol taký idylický. Ján Novák, ktorý poslúžil ako prototyp pre hrdinu Zvaru, nemohol sa zmieriť s tým, že v Duklianskom priesmyku zahynuli tisíce našich a sovietskych vojakov a dôstojníkov. Navyše, trápili ho bolesti na amputovanej nohe a na predlaktí. Ako každý človek aj on mal svoje slabiny, ktoré sa mohli podpísať pod jeho predčasnú smrť.

 

Napriek tomu zostáva hrdina. Traumy, ktoré prežil na vojne, navždy poznačil jeho psychiku. Nebol schopný sa zmieriť s amputáciou nohy, časti predlaktia a peklom, ktoré prežil na vojne. Taká je vojna a také sú jej následky.

 

Mgr. Magdaléna Lavrincová

 

Foto: www.kovovemodely.sk