Filmový dokument „Jozef a jeho bratia" sa predstavil aj v našom regióne

Odkrytá málo známa stránka histórie
„Na osude jednotlivca sa odzrkadľuje história národa", asi takto možno charakterizovať pocity, ktoré človek nadobudne po pozretí si snímky „Jozef a jeho bratia", ktorá koncom mája spolu s jej tvorcami „zavítala" do nášho okresu. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska a Ústav pamäti národa, v spolupráci  s Miestnou organizáciou Rusínskej obrody v Beloveži a obecnými úradmi v Beloveži a Lukove predminulý víkend (29. 5. - 30. 5.) zorganizovali verejnú prezentáciu dokumentárneho filmu, ktorý odkrýva málo známu stránku česko-slovenskej histórie. Konkrétne ide o povojnové presídlenie časti nášho obyvateľstva do bývalého Sovietskeho zväzu. Po nedávnej bratislavskej premiére si tak mohli túto snímku pozrieť aj obyvatelia Beloveže a Lukova, ktorí sa na jej zrode taktiež podieľali.

Anna Hlaváčová, režisérka a scenáristka filmu, ktorý vznikol v uplynulom roku, sa podujala na ťažkú úlohu: na osude jedného konkrétneho človeka (s využitím umelecko-dokumentárnych filmových prostriedkov) ukázať podstatu a priebeh presídlenia približne 13-tisícov obyvateľov severovýchodného Slovenska na sovietsku Ukrajinu, najmä do regiónov Haliče a Volyne. Aj keď väčšina z nich (odhaduje sa, že asi 8-tisíc) sa v nasledujúcich desaťročiach vrátila späť do Československa, resp. na Slovensko, širšia verejnosť o tom mnoho nevie, pričom viacero „bielych miest" vo faktoch majú v tomto smere aj historici.

Hlavnou postavou príbehu i rozprávačom v jednej osobe je vyše 80-ročný Jozef Bobalík, z Prešova, rodák z obce Lukov, okres Bardejov. Jeho rozprávanie je popretkávané nielen archívnymi fotografiami presídlencov, výstrižkami z dobovej tlače či ukážkami propagandistických filmov tých čias, ale aj štylizovanou scénkou dedinskej zábavy, ktorá sa mu napokon stala osudnou... A keďže v tejto ukážke vystupujú členovia ľudového súboru Račkaňa z Beloveže, bolo jasné, že na predstavení nemohla chýbať ani belovežská mládež, ktorá sa mohla o týchto udalostiach predtým dozvedieť len z rozprávania starších ľudí.

Samotné spracovanie filmu, na príprave ktorého sa producentsky podieľal Ústav pamäti národa a Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS) s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR, je na profesionálnej úrovni, čo len potvrdzuje, že ho pripravoval skúsený kolektív tvorcov. Ako po skončení predstavenia povedala režisérka Anna Hlaváčová, bolo nesmierne náročné zostrihať vyše 10-hodín filmového materiálu do stručnej 45-minútovej dokumentárnej podoby. Viac vám z obsahu filmu neprezradíme, pretože na jeho pochopenie je potrebná istá faktografická priprava, ktorá je nevyhnutná, aby sme pochopili všetky súvislosti tohto kontroverzného obdobia našich dejín. Samotným premietnutím filmu sa podujatie neskončilo. Starostka obce Eva Poboŕilová poďakovala všetkým prítomným, ale najmä tvorcom filmu, že si našli čas a prišli predstaviť svoje dielo domácim obyvateľom. Svoje poďakovanie rovnako predniesol aj podpredseda ZIRS-u Ján Lipinský a autorka filmu Anna Hlaváčová. Tá navyše každému účinkujúcemu i zástupcom obce venovala po jednom DVD-nosiči s týmto filmom a knihu „Malé dejiny Rusínov" od historika Ivana Popa. Táto 140-stránková publikácia, ktorú s finančnou podporou Úradu vlády SR vydalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, prináša nášmu čitateľovi stručný prierez rusínskou históriou od najstarších čias až do začiatku 50-rokov minulého storočia. Aj keď autor sa viac sústreďuje na územie bývalej Podkarpatskej Rusi (terajšieho Zakarpatská), kde sa aj narodil, čitateľ v nej nájde mnoho cenných (a pre mnohých určite aj neznámych faktov) z histórie regiónu severovýchodného Slovenska. Obidve územia fakticky až do roku 1945 zdieľali spoločný osud, či už to bolo v rámci Rakúsko-Uhorska alebo neskôr Československa. Výhodou knihy, ktorá je napísaná prístupným populárno-náučným štýlom je, že je napísaná po slovensky, čo jej umožňuje, aby sa s ňou mohol oboznámiť širší okruh čitateľov, teda aj takí, ktorí nepoznajú azbuku.

O deň neskôr (v nedeľu 30. 5.) film „Jozef a jeho bratia" videli aj obyvatelia Lukova, aj za účasti Jozefa Bobalíka. Záujem o predstavenie bol zo strany domácich Lukovčanov značný. Niet sa čomu diviť, veď Lukov bol jednou z tých obcí, z ktorých možno najviac obyvateľov „optovalo" na západnú Ukrajinu. Preto aj dojmy a emócie viacerých z nich (najmä tých skôr narodených) boli aj po desaťročiach veľmi silné... Je dobré, keď si pripomíname svoju históriu, veď ako sa hovorí: „Národ, ktorý nepozná svoju minulosť si ju bude musieť ešte raz zopakovať". Ešte lepšie je, keď sa minulosť pripomína nielen cez „holé fakty", ktoré sú samozrejme najdôležitejšie, ale aj cez umelecko-publicistické výpovede. Aj keď tento film nemohol obsiahnuť túto zložitú problematiku v celej šírke, prínosom je už to, že vôbec vznikol. Kiežby takýchto filmov vznikalo u nás čo najviac, prípadne aj s iným uhlom pohľadu. Podstatné je to, aby tvorba ďalej pokračovala, aby naše deti a mládež nespoznávali len dejiny starovekého Ríma čí Egypta, ale aj dejiny svojho rodného kraja, svojho mesta alebo obce.

 

 Ľ. Roman