Fotky z pravoslávnych kláštorov v Poľsku a Srbsku sú o svetle pre tento svet

 

Fotografka Daniela Kapráľová toto leto už po piaty raz absolvovala cestu po pravoslávnych kláštoroch. Tento rok ju cesta zaviedla do kláštorov v severovýchodnom Poľsku. Na začiatku, pred 12 rokmi,  chcela spolu s fotografkou Luciou Nimcovou  pootvoriť pomyselné dvere do sveta mníšok, no potvorili dvere do svojho duchovného sveta. Púť do kláštora na svätej hore krížov Grabarka bola pre nich zlomová. Na kolenách medzi ostatnými pútnikmi prekročili hranicu medzi vlastným materiálnym a nájdeným duchovným svetom. Na Grabarke a v ďalších kláštoroch v Poľsku tak po rokoch duchovného a umeleckého hľadania vznikli jedinečne čisté fotografie.

 

HUMENNÉ. Dobrá fotografia má svoj príbeh. Fotograf musí na ten správny okamžik stlačenia spúšte dlho dozrievať, aby dlhšie mal svojou fotkou čo povedať. To sú slová fotografky Daniely Kapráľovej, ktorá ešte nevystavovala fotografie zo svojich ciest po pravoslávnych kláštoroch Srbska a severovýchodného Poľska.

 

Hora krížov

Po prvý raz sa vybrala do kláštora na Svätej hore Grabarka so známou fotografkou Luciou Nimcovou v roku 2003. „Robili sme projekt, kde sme boli dva týždne na hore Grabarka. To je presne tá východná časť Poľska blízko pri bieloruských hraniciach. Tam je taký maličký úzky pás pravoslávia a tým, že celé Poľsko je katolícke, tak pravoslávia tam úplne ináč dýcha. Tí ľudia sa správajú úplne ináč. Sú takí naturálno-ortodoxní a pravoverní. Tam cítiť silu viery. Je v nej veľa čistoty. To isté som zažila aj v srbských kláštoroch,“ povedala Kapráľová. V roku 2003 bola v ženskom kláštore prvý raz. „Mali sme s Luciou víziu, že si tam nafotíme nejaké dobré veci a trošku pootvoríme dvierka do sveta mníšok, poodhalíme, ako to tam funguje. Ale tým, že sme duchovne neboli zrelé, tak sme nenafotili nič podstavné. Fotiť sa nedarilo. Zažívali sme tam iné veci a iné situácie. Osudovo sme tam nemali ísť pre fotenie, ale pre niečo úplne iné. A to sme si uvedomili až neskôr, keď sme sa vrátili,“ povedala.

 

Neznáma dimenzia

„Na Svätej hore na  Grabarke sme s mníškami chvíľočku  pracovali, žili, poobede sme mali malú prestávku a ráno od piatej  a večer sme chodili na modlitby,“ uviedla. V spomienkach jej zostali dlhé hodiny ranných modlitieb, keď odpadávali od slabosti. „Keď chcem nadviazať s niekým fotografický kontakt, tak musím naňho dozrieť, aby som pochopila, čo mám fotiť. A vtedy som si uvedomila, že to je dlhá cesta pochopiť mníšsky život.  Bol to kláštor, kde základnou prácou bola modlitba. Mníšky  tvrdia, že sa modlia za celý svet. Za dobro a  svetlo v tomto svete,“ povedala. Hoci mali fotoaparáty po ruke, fotenie bolo po niekoľkých dňoch zrazu niečo, čo nebolo podstatné. Na Grabarku totiž putovali päť dní a niesli si na ňu každá svoj kríž. Tak ako to robia tisícky pútnikov, ktorí svoje kríže po dokončení púte na hore nechávajú. „Preto sa hovorí, že Grabarka je hora krížov a modlitieb. Pri kostole sú tisícky krížov. Od veľkých po úplne maličké. Veľký les krížov. Je to veľmi mystické miesto,“ povedala. Keď s krížmi prichádzali na horu, návštevníci pútnikov blahorečili a tešili sa s nimi, že tú cestu zvládli. „Lenže pútnici, ktorí došli na horu, mali na kolenách dookola trikrát obísť kostolík. My sme s Luciou najprv hovorili, že to neurobíme. Boli sme vtedy tak svetsky naladené. Ešte sme nevedeli, čo je to viera a čo je to pokora. Zrejme sme mali nabrať určité informácie o duchovne a porozmýšľať o sebe či o zmysle života,“ povedala. Kostol na kolenách obišli. „Akoby som sa ocitla v nejakom inom svete, v inej dimenzii, ktorú nepoznám. Davová psychóza či pokyn duše? Kto vie. Keď sme skončili, v studničke s hojivou vodou sme si s vreckovkou poumývali kolená, ktoré boli od krvi. Vreckovku tam nechali. Po stromoch sú tam všade povešané stovky vreckoviek, ktoré mníšky za modlitieb každé ráno upratujú.“ dodala.

 

Ľudia

„Počas púte na Grabarku som si uvedomila, čo znamená viera. Išiel tam s nami vychudnutý chlap a niesol husto popísaný drevený kríž. Počas púte pri bohoslužbách padol v kostole na kolená, rukami si pritlačil oči, kľakol a modlil sa. Na tretí deň sme sa dali do reči. Bol to Poliak, psychiater z kliniky vo Varšave, kde mal tie najťažšie prípady. Robil s vrahmi a väzňami. Proste so strašnými ľuďmi. Vravel, že keby každý rok neabsolvoval za nich i za seba tú púť, tak zrejme by neprežil,“ vysvetlila. Na Grabarke stretla aj pustovníka Jurodivého muža. „Bol milovaný Bohom, ale podivín. V zime, v lete chodil bosý. Viedol pustovnícky život a veľa rozprával o Bohu. Keď som ho videla, mala som obrovský rešpekt. Vyzeral ako žobrák, hovoril akoby z cesty, prorocky, ale za tým všetkým som mala pocit, že je na niečo duchovne napojený. Vonku pršalo, pozvali sme ho dnu, vypili čaj, no ešte hodnú chvíľu po stretnutí  som sa od vzrušenia triasla. Silný zážitok“ priznala. „V kláštore na Grabarke mníšky opatrovali aj starého kňaza, ktorého pre vieru komunisti väznili. Chceli sme ho nafotiť, no aj keď neochotne, nakoniec privolil. Duchovní ľudia sa neradi fotia. Po fotení sme mu veľmi ďakovali a on hovorí: Neďakujte mi, ale pomodlite sa za mňa hriešneho. To bola pecka“. Fotky boli nakoniec aj tak rozmazané. Akoby nechcel, aby vyšli,“ dodala.

 

Dobrota

 „O dva roky sme na Grabarku išli znova a teraz som tam bola po tretíkrát. V podstate nechtiac, vôbec som to nemala naplánované. Mali sme ísť do Bieloruska štyria fotografi. Z toho dvaja ochoreli, ostali sme len ja a fotograf z Bratislavy Peter Holý. Pýtali sme sa, či ideme do Bieloruska alebo nie. Ja hovorím, že by sme sa mohli ísť pozrieť po ortodoxných  kláštoroch, že je tam Supraśl, Jablečná, Zwierky. Tak sme sa dohodli, že skúsime a uvidíme. A dopadlo to tak, že sme pochodili všetky kláštory vo východnom Poľsku. Hranice do Bieloruska či Litvy sme neprekročili“ povedala Kapráľová o svojej tohtoročnej ceste. V kláštore na Grabarke ich tento rok mníšky srdečne prijali. Boli veselé, zhovorčivé. „Je tam teraz veľa mladých mníšok. Bola tam jedna novicka, ktorá fotí. Povzbudila som ju, aby fotila život v kláštore a vydala to krásne svedectvo, ktoré je pre nás stále neznáme. Aj som ju odfotila pri rozkvitnutej jabloni,“ povedala. „Keď sme boli pred kláštorom v Supraśli, tak sme sa na bráne opýtali jedného mnícha, kde sa tam dá prespať. On nám odpovedal česky. Prekvapilo nás, čo tam robí, veď v Čechách sú kláštory. Tajomne odpovedal, že chce byť práve tam. Bol nám stále nápomocný, tešil sa nám, staral sa  o nás. Dokonca, keď sme odchádzali, tak nám podaroval ikonky. Z toho človeka išla taká dobrota, taká čistota a pokoj, že som mala silné nutkanie bratsky ho objať  a  nevedela som prečo,“ povedala.

 

Sila

V kláštoroch, ktoré navštívili, sa cítili uvoľnene a šťastne. „Akoby sa mi zväčšil hrudník a ľahšie sa mi dýchalo. Viac som vnímala energiu, milé pohľady, akoby tam bol, aj keď len tieň z raja, po ktorom túžime tu na zemi. Akoby to bolo miesto, kam sa nedostane zlo. Miesto, kde je pokoj, mier, pohoda, môžeme sa zhlboka nadýchnuť, nič zlé zozadu nestriehne, nie sú tam žiadne negatívne vibrácie,“ povedala. „Keby som bola muž, tak by som zostala v kláštore v Jablečnej.  Úžasné miesto. Vôkol 400-ročné duby, nefalšované mokrade, labute v zelených prírodných jazerách, odvšadiaľ počuť žaby, spev vtákov. To treba vidieť. Meditatívne krásny  svet. Je to také premodlené, čisté. Nádherná krajina,“ nadchýňala sa. Veľký dojem na ňu urobili ikony v Jablečnej z 12. a 13. storočia:  Jablečná Bohorodička a Svätý Onufreus, egyptský pustovník. „Len dva razy som plakala pri umeleckom diele.  Prvý raz, keď som bola v Miláne pri Michalengelovej soche Otroka, ktorú vytvoril tesne pred smrťou.  A teraz. Ja som sa pred ikonami rozplakala, nemohla som sa zastaviť. Veľká sila sa rinula z tých ikon. Obrovský zážitok,“ priznala.

 

Čas

Pravoslávne kláštory chce navštevovať naďalej. „Keď tam pôjdem, tak duševné bolesti z tohto konzumného a globálneho  sveta akoby zmizli, rozplynuli sa. Akoby sa tam človek čistil. Aspoň ja to tak vnímam,“ povedala. „Keď som začala chodiť do kláštorov, uvedomila som si, že tá energia je tam úplne iná ako v prírode. Že energia v kláštoroch je nadstavba tej prírodnej základni. Ten pocit je podobný, ale je o level vyšší,“ zdôraznila. Umelecké fotografie z ciest po pravoslávnych kláštoroch za tie roky dozrievajú, no Kapráľová ich verejnosti zatiaľ nepredstavila. „Urobím to v budúcnosti, keď viacej dozrejem. Stále mám pocit, že to nie je ono. Že je ešte predo mnou dlhšia cesta. Že by som mohla dať vonku takú výpoveď o hľadaní nejakej religiozity v nás. O nejakej svätyni našej duše.  Keď sa to vôbec bude dať tak nejak hmotne ukázať cez fotografiu. Vnútorne mám taký pocit, že to bude dlhá cesta. Ešte dlho budem s tými fotkami robiť, vracať sa k nim, triediť, nechávať ich odležať. Možno sa tou témou budem zaoberať v dôchodku,“ povedala s úsmevom. „Verím, že každú energiu, ktorú človek vloží do diela, ona tam je. To všetko si človek musí vydrieť. Nič nie je zadarmo. Nemôžem prísť ako turista niečo nafotiť a odísť s tým, že už mám dobré fotky. Na prvý pohľad možno dobré sú, ale obrazne, keď chcem urobiť fotografiu, ktorá by rezonovala o šesť rokov, tak musím tomu tých šesť rokov venovať. Jednoznačne,“ dodala.  

 

Anna Kornajová