Fotografia musí nechať priestor na rozmýšľanie

V roku 2002 vyslal do "sveta" obra­zovú správu o Slovensku. Lekár, kardioanesteziológ, ktorý nerád fotografuje v nemocničnom prostredí. Humenčan v Bratislave. Uprednostňuje príbeh s otvoreným koncom. Nebráni sa novým tech­nológiám, digitálny fotoaparát pok­ladá "len" za vývoj média. Fotke verí. Tvrdí, že fotiť sa dá všade, za každých okolností, len treba vedieť komunikovať s prostredím a stať sa jeho súčasťou. V tomto školskom roku obháji bakalársku prácu na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave, aby sa alma mater mohla pochváliť úspešným absolventom. Štyridsiat­nik, pre ktorého je fotografia viac ako srdcovou záležitosťou. Jozef Ondzik.

* V tandeme so štyridsiatnikom Tomášom Lénom ste dlhé roky pracovali na programových témach Starina a Ľudia spod Bukovských vrchov. Sú už pre vás uzavreté?

- Ľudia spod Bukovských vrchov nie je uzavretá téma. Ešte stále sme nepovedali všetko, čo o týchto ľuďoch povedať chceme. V ostatnom čase intenzita prác na tomto projek­te ustrnula, na čas sa naše cesty s Tomášom rozišli aj kvôli geografick­ým vzdialenostiam. Pracujeme na rôznych iných grantových projek­toch. * Pred dvoma rokmi ste vyhrali druhý ročník fotografickej súťaže Obrazová správa o Slovensku 2002. Celý "svet" videl vašimi očami ako naša krajina vyzerá ...

- Je to veľmi subjektívny názor. Súťaž už po štvrtýkrát zorganizovalo občianske združenie Slovenská dokumentárna fotografia v spoluprá­ci s Inštitútom pre verejné otázky, ktorý vydáva publikáciu Obrazová správa o Slovensku ako prílohu k svojej každoročnej sociologickej správe. Každý rok je víťazom iný fotograf, ktorý pracuje na projekte počas roka podľa vlastných predstáv a na záver roka predkladá výsledný súbor fotografii. Ten je predmetom publikácie a výstav, ktoré sú putovné. Fotografie boli v Poľsku, Maďarsku, dokonca v USA. Po budúcoročnom piatom ročníku Inštitút vydá veľkú súhrnnú pub­likáciu s fotografiami všetkých víťazných fotografov. Pre humenskú fotografiu je veľmi povzbudivé, že v štyroch ročníkoch boli víťazmi dvaja Humenčania - Lucia Nimcová /2003/ a ja. Je to dobrá správa o vysokom kredite humenskej fotografie, lebo v tomto roku grant získal český fotograf Tonky Nemec, dlhoročný fotograf bývalého prezi­denta Václava Havla.

* Vybrali ste si tému vidiek - mesto, presídlenie vidiečanov do mesta. Prečo práve toto?

- Bolo to v období, keď som sa presťahoval do Bratislavy. Bola to pre mňa nová životná skúsenosť, veľké mesto, iný svet. Samého ma zaujímalo, prečo sú také veľké rozdiely medzi regiónmi. O nich som chcel hovoriť. Mojím pôvodným zámerom bolo nafotiť dvadsať dvojíc z úplne rozdielnych kontrastných prostredí. Prišlo mi to však veľmi prvoplánové, a tak som zvolil voľný sled fotografií.

* Raz ste povedali, že pre fotografa je dobré "dôverne" poznať fotografovaný objekt a vaše fotografie sú vlastne malými príbehmi častokrát s otvoreným koncom. Platí to aj o úvodnej fotografii, na ktorej muž a žena orú v Novej Sedlici. Ona je "zapriahnutá", muž drží pluh ...

- Bola to moja túžba. Vedel som z rozprávania v Novej Sedlici, že taká­to orba je tam bežnou záležitosťou. Hneď som v tom videl "veľkú" fotografiu. Keď som sa na jar do Novej Sedlice dostal, nenechal som si ujsť sadenie zemiakov. Situácia je absolútne autentická, vari päť filmov som na ňu vyfotil. Ono to vyzerá tak, akoby fotografia vypovedala o veľmi ťažkom údele ľudí, ale oni z toho mali veľkú radosť a v záprahu sa po každej brázde vystriedala celá rodi­na. Za najlepšiu mi prišla práve manželská dvojica. Je v tom symbo­lika, že manžel a manželka tvoria zmysluplný celok, že spolu dokážu viac ako jeden. Snažím sa, aby v jed­nej fotografii bolo povedané všetko, aby k nej netrebalo veľa slov a aby poskytovala priestor na rozmýšľanie.

* Cítite v sebe tvorivý posun?

- Posledný rok fotím farebnejšie, lebo je to jednoduchšie. Je tu možno posun k iným témam. Možno aj "vinou" prostredia sa zmenila moja vizuálna reč. Podľa slov profesora MU hovoria inou, modernejšou rečou. Ja si to však nemyslím. Fotím stále v tom istom štýle. Pred témou Rusínov mám veľkú pokoru a dokonca si myslím, že vnášať tam nejaké experimenty je nepatričné. Tradičný pohľad v tomto prostredí je najúprimnejší. Lacná senzácia nemá význam. Pre fotografa by nemali existovať žiadne tabu, okrem morálneho posolstva, čo fotografiou chce dosiahnuť.

* November je mesiac fotografie. Povedali ste si, prečo by aj v Humennom fotografia neoslavo­vala a spolu s Máriou Miškovou z Vihorlatského osvetového stre­diska ste pripravili projekt 40 + 4?

- Napadlo mi k mojej štyridsiatke urobiť výstavu svojich štyridsiatich najobľúbenejších fotografií. Aj Tomáš je štyridsiatnik a rozhodli sme sa, že si "zavoláme" svojich pri­ateľov, s ktorými vyznávame rovnaké princípy vo fotografii. Napadli nám Tibor Huszár, Martin Kollár, Jindrich Štreit, Alan Hyža a Andrej Bán. Namiesto štyroch fotografov teda budú piati. Okrem toho návštevníci uvidia fotografie Martina Marenčina, s ktorým budem v tandeme vystavovať počas celého budúceho roka. Ponúkame tiež výber slovenskej dokumentárnej fotografie Rodinný album, ktorý uro­bil Colin Jacobson. Keď tu už bude vystavovať toľko fotografov toľko fotografií, ide vlastne o "minifestivalík" a naše smelé plány sú urobiť pre Humenné tradičný jesenný "komorný" festival fotografie, aký býva v iných slovenských i európskych mestách. Humenné má fotografickú tradíciu i svoje publikum. Prečo to teda nevyužiť?

Zhovárala sa Jana Otriová