Fotografka Daniela Kapráľová vystavuje v MMUAW

Fotografia ako umelecká disciplína vizuálneho umenia nie vždy je tým skutočným výsledkom kreatívneho úsilia jej autora. Lakonicky by sa dalo povedať, že „... tam, kde nezmôže človek, pomôže technika!" John Paul Gooper, americký umelecký fotograf po dlhoročných meditáciách nad „osudom" vlastnej tvorby povedal: "Zisťujem, že fotografia je podobný fenomén konzumu ako Warholova Camp-bell´s Soup. Dnes už fotografuje skoro každý tak, ako skoro každý konzumuje Campbell´s Soup alebo Coca Colu. Možno, ale predsa. Unikátnym darom (schopnosťou) človeka je vypovedať za pomoci umeleckých výrazových prostriedkov. Emócie, pocity, vnemy, nálady, postoje, pózy sú vďaka tomu prenášané z nehmotnej "pozície" vedomia a podvedomia do vizuálu nazvaného umelecké dielo.

A tak je v podstate zodpovedané na otázku, čo je umeleckým dielom? Nie žiadna sebalepšia remeselná dokonalosť, žiaden výsledok prezentovaný ako umelecké dielo nie je umeleckým dielom, pokiaľ nemá v sebe imaginárnu dušu autora, „farbu" potu, citu, bolesti, radosti, jednoducho pravdu. Veľká časť nášho umeleckého "produktu" je pózou, neúprim¬ným, postojom k zobrazovanej skutočnosti, retušovanou „mocou" postavenia, titulu, reklamy ... Orientovať sa v tom dnes je problémom aj pre skúsenejšieho percipienta „mentálne devastovaného" médiami chrliacimi primitívne reality šou a "stars", ktoré nie sú ničím iným iba telegónom poplatnosti, primitivizmu a bezcharakternej ziskuchtivostí. To s umením nemá vôbec nič spoločné. Tobôž nie s kultúrou.

Umelecká fotografka Daniela Kapráľová je jednou z výnimiek umelcov, ktorí sa do svojej umeleckej výpovede pustili „bez nároku na odmenu". Netvorí pre ohúrenie, predanie sa, ale snaží sa nerušene "vyrušiť" percipienta z jeho pseudoduchovného spánku pootvorením imaginárnych dverí do svojho ega – duše. Nestretol som sa často s fotografom , ktorý by mi pripomínal , alebo sa akosi fyziognomický podobal svojej tvorbe...

Dana sa dobrovoľne odhaľuje, neskrýva v sebe všetko to, čo je možno jej vnútorným nepokojom, ale aj deficitom možného dávania zo seba cit citom nenápadne ho ponúkajúc tým, ktorí dokážu videné počuť a počuté vidieť. Jej tvorba je vizuálnym diárom duše na oko niekedy až tvrdým, ale v skutočnosti "uplakaným" engramom šedej kôry mozgu predierajúceho sa Freudovým „odlupovaním" von ako posol i advokát na ceste hľadania seba-spriaznenej i iným duše, nehmotného svedectva pred tribunálom svedomia a bytia. Možno sa to skutočne podobá „kukučiemu hniezdu" (ako vieme, žiadne hniezdo si kukučka nikdy nevytvára), pretože intenzita vnútorného nepokoja irituje, aby autorkina umelecká výpoveď našla svoje „hniezdenie" možno aj v tom „kukučom hniezde", ktoré v skutočnosti patrilo alebo patrí inému. V snahe presvedčiť a mlčky sa porozprávať s početným húfom „kukučiek“ zdemolovaných pokrytectvom až patologického pragmatizmu dneška. Kiežby jej hľadanie bolo úspešným kreatívnym letom aj naďalej, letom do všetkých „hniezd" (duší), v ktorých sa nevedome ich „vlastníkov" usadilo prázdno.