Fraňo Gibala

František Gibala, známy aj ako Fraňo Gibala (* 5. apríla 1912, Krajná Poľana, okres Svidník – † 8. septembra 1987, Bratislava), bol významný slovenský akademický sochár, ktorý výrazne ovplyvnil sochársku tvorbu na Slovensku, pričom hlavné ťažisko jeho tvorby bolo najmä na východnom Slovensku.

V roku 1914 mu počas prvej svetovej vojny zahynul otec, detstvo prežil striedavo v Krajnej Poľane, Prešove a Klátovej Vsi, kde úspešne dokončil vtedajšiu ľudovú školu. Už v mladosti sa intenzívne venoval kresleniu a pokúšal sa aj o prvé sochárske práce. Meštiansku školu ukončil v roku 1928 v Prešove. Následne odišiel študovať do Čiech, kde v roku 1932 absolvoval Štátnu priemyselnú školu sochársku a kamenickú v Hořiciach v Podkrkonoší. Od roku 1933 do roku 1937 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Bohumila Kafku, pričom už počas štúdií vytvoril mnoho pozoruhodných diel. V roku 1936 sa stal členom Spolku slovenských umelcov. V roku 1938 absolvoval štipendijnú cestu do Paríža, ktorá obohatila jeho umelecké skúsenosti.

V roku 1939 pôsobil v Bratislave a Prešove, a od roku 1940 sa spolu s matkou natrvalo usadil v Bratislave. V roku 1942 sa oženil a sústredil sa predovšetkým na monumentálnu tvorbu a portrétnu plastiku. V roku 1972 bol ocenený titulom „Zaslúžilý umelec“ a zároveň bol o jeho živote a diele nakrútený televízny dokumentárny film.

Gibalove umelecké diela, ktoré zahŕňajú busty, pamätné tabule, súsošia a monumentálne sochy, zdobia prakticky celé územie Slovenska. Medzi jeho významné diela patria alegórie Leto, Zima, Ľudová justícia a Zákon na priečelí významných prešovských budov banky a súdnictva (1943), ako aj portrétne diela Nevesta zo Šariša, Dievčina Erika G. (1938 vystavené v New Yorku a Moskve), Černoška či Vlastná podobizeň. V rokoch 1955 až 1956 vytvoril aj portréty Ľuda Ondrejova, Jonáša Záborského, Ela Rákošiho a Slovenského dievčaťa z Veľkého Bielu.

Okrem portrétov vytvoril Gibala sochy významných osobností slovenskej literatúry a histórie, ako Jonáš Záborský (Prešov), Ľudovít Štúr (Levoča, 1949), Janko Kráľ (Bratislava, 1960), národní buditelia Alexander Duchnovič (Topoľa), Alexander Pavlovič (Svidník), súsošie Cyrila a Metoda (Branč, okres Nitra) či Svätý František (Prešov).

Je autorom aj významných pamätníkov z druhej svetovej vojny, ako napríklad Návrat do spálenej dediny v Tokajíku (1959), Vďaka osloboditeľom vo Svidníku, Oslobodenie v Starom Smokovci a Útek z horiacej dediny v obci Zlatá Baňa (1950). Známy je aj jeho pamätník Vítanie v obci Kalinov či sochy Zachránená a Osloboditeľ na priečelí Obvodného úradu vo Svidníku.

Jeho diela od 30. rokov 20. storočia zahŕňajú aj model pomníka Andreja Kmeťa (1934–1936), diela Dojenie ovce, Pastierici kôz, Štrajk v Karpatoch, Tragédia na Dyji či Samovražda na koľajniciach. V roku 1937 začal pracovať na pomníku generála Milana Rastislava Štefánika v Trebišove, v roku 1940 na pamätníku Jána Palárika v Rakovej a v roku 1941 získal cenu J. Kupeckého za reliéf „Cesta na Golgotu“.

Medzi rokmi 1960 až 1971 dotváral aj modernú architektúru dielami ako „Ráno“ (Sladkovičovo, 1961), Ženské torzo (Humenné, 1966) a pomník S. Mikovínyho (Bratislava, 1967).

František Gibala sa vo svojej tvorbe celoživotne vracal k rodnému Poddukelskému kraju, ktorému venoval hlbokú úctu a lásku, čo zdôraznil aj v dokumentárnom filme z roku 1972, kde spomína na detstvo a krásu drevených cerkví s unikátnymi ikonami, ktoré zásadne ovplyvnili jeho tvorivé hľadanie krásy.

zostavil: jL

zdroj:
https://www.rusyn.sk/11192-sk/rusinske-kalendarium/

foto:  Zlatá Baňa. Útek z horiacej obce. Fraňo Gibala uprostred
zdroj: Tripolitana - Krajské múzeum v Prešove