František Baláž žije roky v brlohu v lesoch za Starou Ľubovňou

Vo vzdialenom lese nad Starou Ľubovňou je do zeme osadená drevená tabuľka "Milovník prírody" s iniciálkami F. B. Ale ani vtedy tam netrafíte, keď napovieme, že treba ísť po červenej turistickej značke ponad novým cintorínom. Po dvojhodinovej túre odbočíte doprava. (Ale ako máme vysvetliť - kedy?) Až potom, keď prejdete krátky priesek zarastený borovičím, uvidíte stopy po človeku, ktorý tam žije tri roky. Aj vtedy, keď do statných ihličnanov rafajú hromy.

Vchádzame do úhľadného smrekového lesíka, Františka Baláža však nevidíme, ani sa nám neozýva. Je pekný slnečný deň, možno sa spustil do zaľudnenej doliny po obživu. Ale v nedeľu, keď ľudia kráčajú do kostola? Mal by skôr, ako zvyčajne, ležať na lúčke a počúvať z rádia svätú omšu. Alebo zbiera huby? Sotva, veď akosi nerastú, my sme cestou videli iba zmáčané plávky. Nebudeme ho dlho vyčkávať, obzrieme si jeho nevídané obydlie a pôjdeme spiatky do Starej Ľubovne. Vidíme ohnisko na opekanie údenín, hojdačku zavesenú na oceľových lankách, koberec - ležadlo dômyselne napnuté medzi ihličnanmi, obďaleč lavicu, nad ňou striešku zaclonenú haluzinou, kamenný rošt. Ale najdôležitejšie stavisko je v úzadí, spolovice zakopané do svahu. Nevieme ho pomenovať inak ako - brloh.

V tom prichádza František s batôžkom na chrbte, bol na prechádzke popri horskej bystrine. Pozdraví, ani sa nečuduje, že nás vidí, ako sa častujeme slivovicou. Tiež obráti pohárik. (Aspoň sa mu rozviaže jazyk, viac nám narozpráva). Vábi ho chodiť po lese, vytínať suché stromy, až ho svrbia dlane, keď už nemá inú, riadne zaplatenú robotu. Vyčistil hodný kus lesa, je v ňom viac slnečného svitu i rovných stromov. Brloh postĺkal z guľatiny a zahádzal zemou. Vchádzame dovnútra, cítime sa stiesnene, hoci všetko je prakticky usporiadané: pelasť, police na potraviny, kozub, ktorý treba už opraviť. V tom spod ležoviska vybehne veverička. "Moja kamarátka, príde, nechá sa nakŕmiť," zdôveruje sa pán Baláž. Od života v lese ho neodrádzajú ani kruté mrazy či metelica, keď hvízda medzi ihličnanmi. Z lieskového prútia si urobil chodúle, aby sa neprebáral do snehu. Cíti sa vtedy natoľko skvele, že ani nemusí prehĺtať lieky na chorľavé srdce.

Keď sa do lesa vkradne tma, v kozube už plápolá oheň a na polici bliká sviečka. F. Baláž leží na posteli a počúva rádio. Dvere sú otvorené, nemusí ich zahasprovať, hoci obďaleč sa zdržiava vlčica. Aj ho navštívila, sliedila okolo brloha ako lasica. "Vzal som do ruky sekeru, keby zaútočila, ale zmizla v húštine. Teraz ju nevídať, opatruje mláďatá."

Milovníka prírody za zalesneným horizontom môže navštíviť hocikto, pravda, ak tam trafí. Avšak nemusí byť práve vtedy doma. Ako zručného elektrikára ho nemenovaná firma zo Starej Ľubovne "inštalovala" do roboty! Kiežby definitívne.