František Mikloško: Mám za sebou najťažší rok v politike
Ale som optimista
Mária Benedikovičová
Poslanec z klubu KDH a tvár Novembra ’89 František Mikloško (78) vraví, prečo bol rok 2025 preňho najťažším v politike, s akými reakciami sa stretol, keď sa rozhodol nehlasovať za novelu ústavy o dvoch pohlaviach, prečo sa verejne zastal LGBTI ľudí a čo mu povedal gej na mítingu.
Z diania v parlamente je zhrozený, politici by si mali podľa neho dávať pozor na používanie vulgarizmov, lebo sa im to môže vypomstiť. Počas nedávnej noci, keď vládna koalícia Smeru, Hlasu a SNS pretlačila v Národnej rade škandalóznu trestnú novelu a došlo aj k fyzickým stretom, poslanec Smeru mu hovoril o piatej cenovej skupine.
„Chcel som sa ho opýtať, čo je tou piatou cenovou skupinou – či ten zákon, ktorý prijali, alebo to, čo sa udialo potom.“
V rozhovore sa tiež dočítate:
čo by si do smrti vyčítal, keby hlasoval za novelu ústavy;
ako vidí budúcnosť Roberta Fica;
čo si myslí o alternatíve súčasnej moci;
prečo vidí osud Európy optimisticky.
Keby ste mali jedným slovom vystihnúť, aký rok prežilo Slovensko, čo by ste povedali?
Rok zápasu. Myslím si, že aj rok nádeje. Napĺňajú ma slová milostivého roku: „Sme pútnici nádeje.“ Stále v sebe nosím nádej.
Aký rok ste mali vy osobne?
Pre mňa to bol ťažký rok. Najťažší rok v mojej politickej kariére.
Prečo?
V zápase pri novele ústavy sme zostali v klube KDH dvaja, ktorí sme sa k tomu postavili inak. Zažil som veľké zápasy v čase mečiarizmu. Boli ťažké, pretože sme vtedy ešte neboli členmi Európskej únie ani NATO, boli sme dosť osamelí a hrozila nám medzinárodná izolácia. Ale ako klub sme boli jednotní. Boli sme jednotní aj s celou našou členskou základňou. To sa teraz neudialo. Teraz som sa ocitol osamelý aj voči členskej základni – hoci nie celej, ale voči štruktúram, ktoré rozhodujú o bytí a nebytí KDH. Pokiaľ ide o politické smerovanie, tam som zostal osamelý. Nehovorím to so smútkom, ale bola to pre mňa ťažká situácia. Takúto som ešte v živote nezažil.
K tomu sa ešte dostaneme. Na úvod by ma zaujímalo, čo pre vás znamenajú Vianoce a na čo sa najviac tešíte.
Myslím si, že ľuďom aj ľudstvu najviac chýba pokoj. Vianoce to akoby fyzicky pripravujú, pretože každý sa niekam utiahne, ruch v uliciach utíchne a celá atmosféra v Európe je romantická. Tým, že sú Vianoce v zime, a keď ešte napadne sneh, je to veľmi pekné – svetielka, stromčeky, osvetlené balkóny. Najviac je však pre mňa ten pokoj, ktorý prináša atmosféra Štedrého večera. Narodil sa Spasiteľ sveta, pre nás veriacich to má obrovský význam. Dejiny boli zrazu poznačené tým, že bola daná nejaká štruktúra a pravidlá, ako by to malo ísť ďalej.
Ako vnímate, že sa pokoj vytráca? Na Slovensku je spoločnosť veľmi rozdelená, akoby sa opakovala situácia z 90. rokov, keď vládol Vladimír Mečiar, a rodiny sa dokážu rozhádať pri sviatočnom stole, a to len pre politiku.
Niektoré veci som v živote nedokázal odhadnúť, hoci si myslím, že mám dobrú intuíciu ešte z komunizmu. Po Novembri ’89 sme boli nadšení zo slobody a z budovania nových štruktúr, bolo to v kontraste s tým, čo sme prežívali za komunizmu. Obrovské nadšenie. Ale v januári 1990 som odrazu videl, ako vyrástol nacionalizmus. Nikdy by mi nenapadlo, že bude taký silný a agresívny.
Rovnako som celkom neodhadol, že po rokoch nadšenia sa ľudia na Slovensku aj v Európe toho zrazu nasýtia. Spomínam si, aká bola Európa po roku 1989 nadšená, chodili sem všetci svetoví štátnici. A zrazu akoby ľudia chceli znovu násilie a krv. Začalo sa to hroznou vojnou na Ukrajine a teraz sa to šíri všade. Som priateľom Arménska a vidím, čo sa deje v Azerbajdžane, k tomu Stredný východ, Afrika v pohybe, Venezuela. Mám pocit, že éra pokoja sa skončila, akoby ľudia znova potrebovali krv.
Čo by ste poradili ľuďom pri sviatočnom stole, aby sa to neskončilo tým, že sa rozídu rozhádaní?
V takýchto chvíľach sú veľmi potrební biblickí „desiati spravodliví“. Je to zvláštna symbolika – keď sa v Sodome a Gomore našlo desať spravodlivých, Hospodin tie miesta zachránil. Desať spravodlivých nielenže vyvažuje zlo, ale sú nositeľmi nádeje. Nemožno prerušiť kontinuitu demokracie, slobody a vzájomnej úcty. A to môže robiť pár ľudí, aby sa aj ostatní pridali. Ostatní sú často bezradní a potrebujú vzory. V každej rodine môže niekto odrazu vniesť inú atmosféru a povedať: „Dobre, teraz to nechajme. Radujme sa z toho, že sme zdraví, prežili sme ďalší rok a môžeme byť spolu.“
Ako prekonať, že na Slovensku sú akoby dva znepriatelené tábory, ktoré sa od seba čoraz viac vzďaľujú? Čo by ich mohlo podľa vás aspoň trochu k sebe priblížiť?
Asi to súvisí so Slovenskom a s našou náturou. Pamätám si, ako sa hlavne v roku 1968 zbierali peniaze na Alweg (projekt rýchlodráhy vo Vysokých Tatrách – pozn. red.). Lenže potom prišli Rusi a rozhodovalo sa, čo s tými peniazmi. Vznikla okolo toho obrovská atmosféra – kto je za Alweg a kto proti? Potom bolo, kto je za Mečiara, kto je proti, kto je za vznik republiky, kto proti vzniku republiky. Teraz je to o tom, kto je za Fica a kto proti nemu. Chýba nám niečo, čo by bolo nad nami. A chýba nám to preto, že sme to v dejinách nezažili. Nezažili sme vlastný štát a zodpovednosť zaň. Áno, môžeme mať rôzne názory, ale v jednej chvíli je tu Slovenská republika a musíme sa dohodnúť, aby išla ďalej.
Myslíte si, že sme toho v momentálnej situácii schopní?
Treba o to zápasiť, lebo je to nová existenciálna poloha národa aj štátu. Maďari to v sebe majú a už len tým, že keď ste v Maďarsku a vidíte Budín a štátne budovy, je v nich stelesnená história. Keď idete do Čiech, vidíte Hradčany – doslova nás nútia vnímať štátnosť.
Na Slovensku, keď idete na Hradný kopec, vidíte budovu parlamentu z čias socializmu a pred ním stĺp s vlajkou, ktorý dal osadiť Andrej Danko.
Budovu parlamentu, ktorá skôr symbolizuje neuveriteľný úpadok kultúry. Keď tam sedím, je to zlé. Akoby tam dopadol nejaký mrak zla. Človek sa v istých chvíľach môže priamo dotýkať duchovných vektorov. V Novembri ’89 sme na námestiach cítili priateľstvo a ohľaduplnosť, bolo to vo vzduchu. Cítil som to aj teraz 17. novembra 2025. Hoci bolo zlé počasie, ľudia vyžarovali niečo, čo nás spájalo. Na Hrade však vyžaruje niečo, čo nás rozdeľuje. Často sa tam len tak bezradne pozeráme, čo sa deje.
K polarizácii prispela aj spomínaná novela ústavy o dvoch pohlaviach. Po jej schválení sa Robert Fico nehanbil verejne vyhlásiť, že si idú dať „poldeci“, lebo je to úspech. Po hlasovaní vznikla fotografia, ako poslanci tlieskajú a podávajú si ponad vás ruky, kým vy tam smutne sedíte. Ako ste sa cítili a na čo ste mysleli, keď ste na tabuli videli, že sa nečakane našlo potrebných 90 hlasov?
Robert Fico si išiel právom vypiť „poldeci“, lebo to preňho bolo politické víťazstvo. On nerozmýšľa o atmosfére v krajine, on uvažuje v dimenziách politických víťazstiev a prehier. V tej chvíli som bol zarazený. Sú chvíle, keď človek nerozmýšľa, len vníma okamih. Bol to pre mňa šok, myslel som si, že to neprejde. Cítil som, že v tej chvíli sa do slovenskej spoločnosti hádže jeden granát, ktorý to tu rozbije. A vidím, že to stále trvá. KDH sa nevie celkom dostať z defenzívnej polohy. Proste tam vošlo. Sekulárna spoločnosť aj európske štruktúry sa stále bránia a my teraz nemáme schopnosť hovoriť o zdravotníctve, ekonomike či poľnohospodárstve, lebo sa stále len bránime v tejto veci či zdôvodňujeme svoj postoj.
Prečo podľa vás KDH nie je schopné vidieť, že Robert Fico išiel hodiť granát?
KDH prepadlo ilúzii, že tým napĺňa svoj program obrany voči postupujúcemu sekularizmu alebo progresivizmu, ktorý sa nesie Európou, ale podľa mňa už pomaly upadá a nemá takú intenzitu ako pred piatimi rokmi.
Z klubu KDH, ktorý ústavu podporil, ste len vy a František Majerský odmietli hlasovať za. Vy ste spravili aj verejné gesto, zastali ste sa LGBTI ľudí. Pre portál 360tka ste povedali: „Novela ústavy má vážny problém, lebo Robert Fico a vláda hovoria, že Slovenská republika uznáva len ženské a mužské pohlavie. Je faktom, že sa rodia, aj keď v malom percente, intersexuáli. Čo s týmito ľuďmi, ktorí v tom najcitlivejšom veku budú mať pocit, že čo sú oni? Nejaký odpad? To je pre mňa neľudské aj nekresťanské.“
Viete, mnohé pasáže v ústave sú len deklaratívne. Napríklad Maďari, ktorých je tu takmer pol milióna, vnímajú citlivo, ak sa ústava začína slovami „My, národ slovenský“ a až potom spomína národnostné menšiny. Cítia sa bokom. Keby tam bolo „My, občania Slovenskej republiky“, môžu sa cítiť plnoprávne. A potom sa môže menovať, kto občanov tvorí. Čiže deklaratórne vyjadrenia majú v sebe silný emocionálny náboj a môžu ľuďom ubližovať.
Ak Slovenská republika uznáva len biologické mužské a ženské pohlavie, to je predsa samozrejmosť, netreba o tom hovoriť. Ale rodia sa aj iní ľudia. Poznám ich príbehy. Možno ľudia, ktorí za to hlasovali, nepoznajú konkrétne príbehy ľudí, ich drámu, čo prežívajú, keď zrazu zistia, že sú nejakým spôsobom niekde „medzi“.
Sám hovoríte, že ste boli šokovaný, že novela ústavy prešla. Čo by ste odkázali týmto ľuďom na prahu končiaceho sa roka?
Teraz to nebudem hovoriť ako chválu, ale bol som na jednom mítingu v mestečku a tam stál mladý muž a povedal: „Pán Mikloško, ja som gej a chcem sa vám poďakovať, že ste sa nás zastali.“ Pre mňa je to absolútna satisfakcia. Ak má niekto vďaka mne pocit, že som sa ho zastal, to znamená, že ten človek sa necíti úplne vyvrhnutý, ale predsa je tu niekto, kto rozmýšľa ináč. To mi stačí. Napísala mi aj jedna pani o svojej vnučke, ktorá sa narodila ako dievčatko a dnes je to už chlapec. Opísala mi, čím všetkým to dieťa prešlo aj koľkými psychologickými poradňami. Ako nechce chodiť von a má vážne sklony k sebatrýzneniu. Týchto ľudí sa treba zastať. Každého jedného človeka sa treba zastať.
Ako hovoríte, ubližuje to konkrétnym ľuďom. Prečo sú politici schopní takto ľuďom ubližovať?
Musíme si to povedať otvorene. Prebieha zápas medzi konzervativizmom a progresivizmom. Keď chce progresivizmus niekto uchrániť, často robí kroky, ktoré zase ubližujú konzervativizmu. Napríklad keď európsky parlament prijal deklaráciu, že umelý potrat je základné ľudské právo ženy. Aj tu to chceli prijať, ale vystúpil som v parlamente a povedal som: „Dobre, vy prijmete, že umelý potrat je základné ľudské právo ženy, ale to znamená, že každý lekár, ktorý s tým má problém vo svedomí, a to treba rešpektovať, to musí robiť. Alebo nie a potom musí odísť.“ To bolo za komunizmu – nechceš robiť potraty, tak choď preč, nemôžeš byť gynekológ. Obe strany robia tú istú chybu. Konzervatívna strana sa bráni progresívcom, ale zároveň im ubližuje. A progresívci chcú zase brániť niektoré svoje veci a sú pripravení ubližovať tým druhým. Stratil sa dialóg alebo pokoj na to, aby sme si mohli povedať, ako to chceme riešiť.
Myslíte, že niekedy môže dôjsť k zblíženiu v tejto oblasti a k uznaniu, že LGBTI ľudia sú rovnocenní?
Myslím si, že mnohé v tomto vyrieši aj čas. Toto bolo len využitie momentálnej politickej situácie. Robert Fico nie je konzervatívec, Smer nie je vôbec konzervatívna strana, aj v európskom parlamente hlasujú akokoľvek, ako potrebujú. Je to mocenská strana. Zatiaľ zostaňme na status quo, ale diskutujme. Ak dvaja ľudia rovnakého pohlavia chcú žiť spolu, kto som ja, aby som sa im do toho staral? Nechcem používať slová pápeža Františka, ale kto som ja, aby som sa miešal do ich intímneho života? Intímny život ľudí je to posledné, do čoho by sa malo vstupovať.
To, že sa intímny život vulgarizuje aj pornografiou, reklamami, aj Pride pochody niekedy prinášajú atmosféru, v ktorej sa tí druhí cítia ohrození, že im je niečo vnútené. Musíme si uvedomiť, že chyby sa robia na obidvoch stranách. Je potrebné, aby boli ľudia, ktorí povedia: „Poďme sa k tomu pokojne postaviť, nie v takejto atmosfére.“
Ste silno veriaci človek obklopený konzervatívcami. Aké ťažké bolo pre vás verejne vystúpiť proti názorom ľudí, ktorí sú vám blízki, máte ich rád? Ako ste o tom premýšľali? Už ste povedali, že ste sa cítili osamelý. Aké bolo pre vás rozhodnúť sa verejne sa postaviť za LGBTI ľudí?
Pre mňa to nebolo ťažké, pretože som si predstavil situáciu, že by som za novelu zahlasoval. Uvedomil som si, že by to bolo totálne zlyhanie mojej celoživotnej politickej dráhy vrátane disentu a všetkého, čím som prešiel. Mám 78 rokov, a keď som si uvedomil, že nakoniec urobím takýto fatálny krok, do smrti budem mať pocit, že som niekomu ublížil. A ktorý sa už nedá zvrátiť. Čo budem potom rozprávať, že mi je to ľúto? Už keď sa niečo stalo?
Konzervatívny tábor vôbec nie je taký jednotný, ako si myslíme. Vyjadrili mi podporu veľmi vážne mužské rehole na Slovensku, rehoľné sestry aj mnohí kňazi. Nie je to tak, že by títo ľudia boli všetci rovnakí. Atmosféra na Slovensku je v tomto nová, preto zatiaľ vyhrávajú heslá a slogany, ale v podhubí sú rôzne názory. Ani katolíci nemajú v tomto taký názor, aby sme ich mohli všetkých dať do jedného vreca.
Asi na vás aj tlačili, aby ste zmenili postoj?
V klube KDH vedeli, že to nezmením, takže tam netlačili. Za nátlak sa možno dal považovať postoj Konferencie biskupov Slovenska – hoci to nebolo priame navádzanie, ale v tej atmosfére každý pochopil, že podporujú hlasovanie za novelu. Ja však viem, že sa budem zodpovedať pred svojím svedomím.
V tomto ste pevný ako skala.
To neviem, to ešte nemôžeme povedať. Uvidím, čo ešte bude do konca života.
Zaujíma ma, ako ste to prežívali, pretože je o vás známe, že aj za bývalého režimu ste bránili hodnoty, ktoré vyznávate, no dá sa povedať, že ste vtedy boli v jednom šíku s kamarátmi, s ktorými ste sa mohli vzájomne podporovať. Teraz muselo byť pre vás oveľa ťažšie postaviť sa proti svojmu okoliu a stáť si za svojím presvedčením.
Človek vždy potrebuje niekoho pri sebe. Klamal by som, keby som hovoril, že nepotrebujem podporu. Veľmi veľa pre mňa znamenalo, že pri mne stála moja žena a podporovala ma. Takisto moji priatelia, s ktorými mám spoločný príbeh od Nežnej revolúcie a veľmi si ich vážim, ako Peter Zajac či Štefan Hríb. A ako som spomínal, dôležitá bola aj podpora osobností rehoľného života na Slovensku. Vedel som, že v tom nie som sám, že som len nositeľom určitého postoja.
Cítili ste to tak, že za novelu nemôžete hlasovať, lebo by ste sa spreneverili sám sebe?
Áno. Ale musím dodať, že nechcem sa tým vyvyšovať nad ostatných, ktorí hlasovali za. Ako som hovoril, cítil som, že by som si to vo svedomí neospravedlnil. Hovorím len za seba. Nechcem nikoho súdiť. Nechávam to na ich svedomie.
Prečo je podľa vás dôležité pre človeka stáť si za svojím a neuhnúť zo svojho presvedčenia?
Človek v živote prechádza rôznymi vášňami a plánmi. Chcete niečo dosiahnuť, tak za tým idete, často nevyberáte prostriedky. Ale blíži sa koniec života a človek vie, že tam bude stáť sám. Veriaci človek vie, že tam bude stáť sám pred tvárou Božou a tam už nepomôžu ani politické tlaky, ani perspektíva preferencií a podobne. Budete stáť tvárou v tvár zodpovednosti. Nechcem povedať, že obstojím, že Pán Boh ma nepošle ešte na milión rokov do očistca, ale dúfam.
Mnohí by mohli povedať: prečo by som mal ísť ťažšou cestou, môžem si vybrať jednoduchšiu, ohnem chrbát, zahlasujem a ide sa ďalej.
Keďže už mám za sebou obdobie disentu aj roky po Novembri ’89, vidím, ako sa tie príbehy končia. Ľudia, ktorí si povedali „prečo nie“ a idem ďalej, končia v živote dosť bezradne. Sláva vždy pominie, najmä v politike to máte ako v lieviku – keď z neho raz vypadnete, cesta späť trvá dlho alebo je nemožná. A potom človek stojí taký trošku bezradný.
Koho konkrétne máte na mysli?
Nechcem menovať, ale vidím ľudí, ktorí boli v HZDS. Pamätám si, ako boli opití mocou, pri Vladimírovi Mečiarovi sa cítili silní. To je dnes všetko mimo, ľudia už ani nepoznajú ich mená. V skúške času neobstáli.
Kam sme sa dostali za 36 rokov od Novembra ’89? Kde sa stala chyba, že sme na chvoste vyspelej Európy a ešte aj s negatívnymi vyhliadkami, že budeme čoraz viac zaostávať?
Samozrejme, pomáha tomu celkové ovzdušie. V Novembri ’89 mali pre nás obrovskú váhu slová sloboda a demokracia. Za 36 rokov slová trochu vyšumeli, sú ošúchané ako starý kabát. Možno budeme musieť opäť pocítiť, že sme ohrození o tieto slová.
Každý 17. november chodievame s manželkou do Prahy, lebo tam sa tento sviatok naozaj slávi.
Pomaly v každej uličke v centre je nejaká akcia…
Áno, neuveriteľné. Na Slovensku boli akcie, ale bolo to skôr symbolické, ľudia si žili svojím životom. Ale keď nám Robert Fico a jeho koalícia tento sviatok symbolicky zobrali, len v Bratislave vyšlo do ulíc 50-tisíc ľudí napriek dažďu a zime. Keď som stál na tribúne, naozaj som bol dojatý. Mal som pocit, že je to druhá sviečková manifestácia. Tí ľudia tam stáli presne v takom istom nečase ako kedysi v marci ’88 na Hviezdoslavom námestí, lebo vedeli, že sloboda pre náboženské a ľudské práva je nedeliteľná. Teraz to bolo to isté, 17. novembra 2025 bola druhá sviečková manifestácia, ktorá opäť spontánne vyrástla.
Keď je človek zdravý, neváži si to, ale pri hrozbe choroby si uvedomí hodnotu zdravia. Myslím si, že v tejto chvíli na Slovensku ešte prevládajú názory preč z Európskej únie, ale keď Robert Fico prekročí istú hranicu a my si uvedomíme, kam máme patriť, tak sa môže opäť objaviť pocit, že sme západná civilizácia. Podľa mňa sa v tejto chvíli rodí obnovená Európa. To je môj pocit. Veľmi neviditeľne, ale rodí. Európa sa ocitla v situácii, keď ekonomicky aj mocensky je osamelá. Triumvirát, Spojené štáty, Rusko a Čína ju dostávajú do izolácie. V takýchto chvíľach sa vraciame ku koreňom. Hľadáme odpoveď na otázku, kto sme my Európa. Som optimista. Vidím to u duchovných autorov, ktorí už hľadajú východisko z tej vyprázdnenej, konzumnej Európy.
Dokáže sa Európska únia zomknúť a vzdorovať súčasným hrozbám?
Vo štvrtom storočí, keď barbari dobýjali Rímsku ríšu, žil svätý Augustín v africkom Hippe. Je o ňom napísané, že vo chvíľach, keď už barbari dobýjali brány Hippa, on pokojne písal rozpravu o vytrvalosti. Musíme byť vytrvalí vo svojej nádeji. Áno, Európa bola vtedy zvalcovaná, ale prišiel svätý Benedikt a s ním obnovená Európa, ktorá začala vyrastať. Niekedy musíme prejsť kataklizmou, aby sme znova pochopili, kto sme. A znova objavili krásu. Pápež Benedikt XVI. hovoril o Európe ako o fascinujúcom príbehu. Hoci urobila veľa chýb, priniesla civilizáciu celému svetu.
Nie je však hrozba zo strany Ruska a Spojených štátov natoľko veľká, že to Európa nemusí zvládnuť? Máte obavy, že u nás môže vypuknúť vojna?
Dnes, bohužiaľ, nie je nič vylúčené. Nevieme, kam až zájde imperiálny rozbeh Putina a Ruska. Môžu rozprávať, čo chcú, že toto už nie je Sovietsky zväz. To je Moskva, tá vždy bola imperiálna, vtedy za Brežneva a Stalina, dnes za Putina. Nevieme, ako sa to celé rozbehne a dopadne. Títo barbari… Čo robia na Ukrajine, je pustošenie. Obrazne povedané, zostáva tam spálená zem, státisíce mŕtvych mladých ľudí. Prečo? Lebo si jeden blázon povedal, že chce rozšíriť svoje panstvo.
Preto sa pýtam, či je Európa pripravená vzdorovať tomuto zlu a či to nemôže dopadnúť tak, že sa ju Rusku podarí rozbiť?
Ak bude pripravená, prežije. Ak nebude pripravená, zanikne a potom ju ovládnu prípadne aj vlny migrantov. Je to hypotetická vec a ja vychádzam z toho optimistického historického pohľadu – čím všetkým už Európa prešla a je tu stále.
Ako vnímate Slovensko a terajšiu vládnu moc? Kam Slovensko vedie Robert Fico, ktorého Smer už vládne vyše 14 rokov?
Slovensko sa stále nachádza v polohe, že sme objektom a nie subjektom dejín. Stále len čakáme, ako to dopadne, a potom sa pridáme. Bolo to tak v roku 1918, keď naši predstavitelia hovorili: „Počkajme, ako dopadne spor veľmocí s Maďarskom, a potom sa pridáme.“ Vždy sme sa len niekde pridali, bez zápasu sme sa stali nositeľmi dejín alebo nás niekto iný potiahol. Slovensko stojí pred veľkou výzvou – či sa dokážeme existenciálne dostať na úroveň subjektu dejín. Teda či vezmeme veci do vlastných rúk alebo opäť len počkáme, ako to dopadne, niekto nás z milosti zoberie k sebe a potom už nebudeme môcť protestovať a nadávať.
Musíme prejsť skúškou, či sme hodní svojej štátnosti a či dokážeme ako subjekt rozhodnúť o svojej budúcnosti alebo sa necháme viesť len Robertom Ficom. Veď koho on reprezentuje?
Otázka je, či štát ešte dokáže „valec“ Roberta Fica a spol. zastaviť. Či už nie je cesta k autokracii nezvratná?
Vidím to na poslancoch Smeru. Prijme sa zákon, s ktorým asi aj oni majú problém, ale sú poslušní, lebo im to zabezpečuje miesto v parlamente. Ako sa prijme zákon a povedia „potom si to zmeníte“ alebo povedia „veď aj zajtra je deň“. Nerozmýšľajú, len sa pridávajú tam, kde je víťaz a kde majú svoje výhody.
Ako je možné, že už sa ani Robert Fico neštíti dať koaličným poslancom v priebehu pár hodín schváliť novelu, ktorá nahráva mafii? Kam sme sa to dostali?
Dostali sa do zvláštnej pozície. Mám pocit, že tými zákonmi sa snažia zachrániť okruh svojich ľudí. Majú nečisté svedomie a poháňa ich strach. Všetkými zákonmi, od novely Trestného zákona až po tieto posledné, sa len zachraňujú.
Ako vnímate útoky vlády na demokratické inštitúcie a to, akým spôsobom útočí na oponentov, ktorých nazýva nepriateľmi štátu či protištátnymi živlami?
Je úplne absurdné, aby Robert Fico útočil na prokuratúru a zložky prokuratúry. To kde sme? Úplne absurdné, aby minister vnútra Matúš Šutaj Eštok útočil na rozhodnutia súdu. Kde sme? Akoby v nich znovu vyrastalo obdobie komunizmu, keď komunistická strana o všetkom rozhodovala sama. Ale zatiaľ to nejde.
Robert Fico začínal kariéru v komunistickej strane. Chce nastoliť neslobodný režim?
Nie. Už je dotlačený do polohy, že musí zachrániť svoje „stádečko“, zároveň si udržať a upevniť moc a zabezpečiť si pokojnú budúcnosť. Tam už potom tie zákonitosti prichádzajú automaticky.
Premiéra roky poznáte, sledujete jeho celú politickú kariéru. Ako ho vnímate a má ešte čo ponúknuť krajine?
Nebolo náhodou, že si ho niekto vybral. Niekto, kto má nos na politiku a ekonomiku, ho vytiahol z SDĽ a on založil vlastnú stranu. Typovo ho odhadol správne. Robert Fico sa ukázal ako mocenský politik, ktorý to vie robiť. Musíme uznať, že je stále úspešný politik, byť štvrtýkrát predsedom vlády je výkon.
Kam sa za tie roky osobnostne posunul?
Pamätám si ho od príchodu do SDĽ, vždy bol strašne váhavý. Chcel byť generálnym prokurátorom, ale nemal na to vek. Potom chcel byť ústavným sudcom, a ako hovorí bývalý prezident Andrej Kiska, vyjednával, že by išiel za predsedu Ústavného súdu. Je to zvláštna syntéza nasadenia, v ktorom je úspešný, a zároveň pripravenosti ujsť.
Kam sa posunul? V tejto chvíli mám pocit, že sa posunul do izolácie. Ako sa aj o ňom hovorí, že sa k nemu nikto nemôže dostať. To sú autoritatívni vládcovia, ktorí už nechcú počuť hlasy, už sú len v malom okruhu, majú presný inštinkt, ako to zvládnuť, udržať sa pri moci. Ale podstatná vec je, že každé zlo má schopnosť nielen ničiť všetko naokolo, ale ničí aj samo seba. To je ten rozdiel medzi dobrom a zlom – zlo ničí aj vás.
Kam to chce v politike ešte dotiahnuť? O čo mu ide?
Myslím, že ani on sám nevie. Je tam príliš veľa neznámych – medzinárodná situácia aj ekonomická situácia. Budúci rok čakajú vládu vážne ekonomické problémy a ona ich nie je pripravená riešiť poctivo, pretože si potrebuje v prvom rade zabezpečovať svojich voličov.
Zvažuje podľa vás stále odchod na Ústavný súd?
Aj keby zvažoval, som presvedčený, že jeho okolie mu to momentálne nedovolí. Nemá ho kto nahradiť.
Nemáte strach z Roberta Fica a jeho spolupracovníkov, že budú odhodlaní vyviesť Slovensko z NATO a Európskej únie?
V tom prípade už pôjdeme do ulíc a budeme bojovať. Nemá to také jednoduché. Sme súčasťou Únie a je dôležité, aby Európska únia vedela, že Robert Fico nie je celé Slovensko. Musíme o tom stále vysielať signály. Myslím si, že na zásadnú konfrontáciu on nemá. Videli sme to v roku 1998, že Vladimír Mečiar vyhral voľby, ale nakoniec moc odovzdal. Čím nechcem povedať, že o niečom váhal. Ale aj to, čo zažil v Amerike, že celú noc nespal, Slovensko nemá na to, aby hralo veľké hry.
Čo majú robiť občania, aby obránili demokraciu?
V prvom rade musia vidieť, že politické sily majú alternatívu. V čom bol úspech Novembra ’89? Bola tu politická alternatíva vo forme VPN. V čom bol úspech roku 1998? Bola tu politická alternatíva vo forme SDK, ku ktorej sa potom pridali ďalší. V čom bol neúspech dramatickej situácie v roku 2018, keď brutálne zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú? Že nebola politická alternatíva. Potom ju nahradil Igor Matovič so svojím hnutím OĽaNO a dopadlo to katastrofálne.
Je tu dnes alternatíva? Je opozícia schopná spolupracovať a nebude to znova o hádkach a dohadovaní sa o funkcie?
Dramatickosť dnešnej situácie je v tom, že tá alternatíva tu zatiaľ nie je. Ale je vecou zodpovedných ľudí, aby ju hľadali. Ak ju nebudeme ani hľadať, nikam sa nepohneme.
Je momentálne v politike dostatok zodpovedných ľudí, ktorí si uvedomujú dramatickosť situácie?
Nie, nie je. Uvedomme si len jednu vec, keby boli dnes predčasné voľby, nemá kto zostaviť vládu. Takú situáciu som v politike ešte nezažil. Väčšinu by nezostavila terajšia vládna koalícia ani s Republikou, ale nezostavili by sme ju ani my. Ak by sme mali jeden-dva hlasy navyše, ako sa to hovorí, to je veľmi labilné. Stále je tu problém nevypočítateľnosti Igora Matoviča v politike.
Čo s tým?
Jediné, čo nám v tejto chvíli zostáva, je trpezlivosť a vytrvalosť. Musíme si znovu prečítať rozpravu svätého Augustína o vytrvalosti vo chvíľach, keď barbari búchajú na brány Slovenska.
Bude to stačiť?
V histórii sa ukázalo, že to stačilo, aj keď nie hneď. Som presvedčený, že to bude stačiť. Raz som sa v zlej politicko-spoločenskej situácii pýtal Tomáša Janovica, ako to vidí. Povedal mi: „Ja som optimista. Slováci nakoniec majú v sebe inštinkt, že pochopia, kde je dobro a kde zlo. V rozhodujúcej chvíli sa rozhodnú správne.“ Takto sa zachraňovali celé dejiny.
V parlamente ste boli dvadsať rokov, v období 1990 až 2010, zažili ste Mečiara, Luptáka aj Slotu. Po trinástich rokoch ste sa vrátili po voľbách v roku 2023, keď ste dúfali, že sa Ficovi nepodarí vrátiť k moci. Ako hodnotíte súčasnú úroveň parlamentu? Nedávno sme opäť videli fyzické strety, zaznievali rôzne vulgarizmy, rolu zohrával aj alkohol.
Je to veľmi zvláštne po spomínanej nedávnej noci, keď došlo aj k bitkám. Oni prijali jeden zlý, nemravný zákon, Igor Matovič na to reagoval provokovaním, nakrúcal, tlačil im svoj mobil do tváre a stalo sa, čo sa stalo. Potom som išiel po chodbe a jeden poslanec Smeru mi hovorí: „Piata cenová skupina.“ Chcel som sa ho opýtať, čo je tou piatou cenovou skupinou – či ten zákon, ktorý prijali, alebo to, čo sa udialo potom.
Spýtali ste sa ho?
Nie. Nie som taký vtipný, aby som hneď zareagoval, keď sme okolo seba prechádzali. Iný poslanec mi zas hovoril, že videl som ťa, ako si decentne klepkal rukou o stôl na protest. Človeka aj ruka bolela, tak som potom klepkal diárom o stôl. Znova mi to hneď nenapadlo. Ale ja som jeho videl, ako decentne tlačil za nemravný zákon. Tí, ktorí prijali nemravný zákon, sa pohoršujú nad tým, že Igor Matovič do toho vstúpil a vyprovokoval bitky. Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce? Najprv bola „sliepka“ vo forme toho zákona a z toho potom vzniklo toto „vajce“, ktoré sa rozbilo, lebo z toho ide veľmi zlý pocit.
Čo najhoršie ste v parlamente zažili? Bolo to za Mečiara horšie ako dnes?
Situácie za Mečiara boli veľmi vážne. Vtedy bola na Slovensku veľmi silná mafia, vraždilo sa. Aj mňa vtedy zbili a neskôr sa ukázalo, ktorý kruh mafiánov za tým stál. Dialo sa to z vôle štátu. Pamätám si, išiel som po ulici, pri mne spomalilo auto s mafiánmi, stiahli okno a rukou mi naznačili, že ma zastrelia. Sledovali nás, Štefana Hríba zbili, Petrovi Tóthovi spálili auto. Bolo to hrozné, na hranici občianskej vojny.
Neobávate sa, že sa to môže vrátiť?
Mám pocit, že v roku 2025 už nie. Toto už nie.
Ako vnímate hrubý slovník politikov? Kam to môže dospieť, ak s tým neprestanú?
Keď to jeden začne, potom sa vytvorí bublina, v ktorej sa už veziete. Človek si musí dávať pozor, aby ho vulgárna atmosféra nestrhla. Každému z nás napadne vo vulgárnej atmosfére niečo, čo je aj vtipné, no vulgárne, ale treba si udržať úroveň. Mítingy Smeru počas covidu boli vulgárne, aj ten v Nitre, kde kričali na adresu prezidentky, bol hrozný. Predtým boli mítingy OĽaNO pred parlamentom, kde sa tiež vykrikovali veľmi vulgárne veci.
Ako hovoríte, pokračuje to dodnes, kam to môže dospieť?
To je ako s tou sliepkou a vajcom. Jedno zlo vyvoláva druhé. Treba si dať pozor. Čítal som slávnu esej ruského filozofa Berďajeva o tom, keď sa zlo začne hromadiť, v jednej chvíli nadobudne takú silu, že sa nad krajinou vysloví „súd revolúcie“ a strhne sa prúd násilia. Musíme si dať pozor, aby sme ten bod, keď sa to už nedá zvládnuť, neprekročili.
V dnešnej dobe, keď zlo silnie, čo vám dáva nádej, že to môže byť lepšie? A aby ste dokázali ísť každý deň ďalej?
Sú tu inštitúcie a cirkvi, ktoré by mali prinášať pokoj a pôsobiť nestranne. Tu vidím istý nedostatok slovenskej cirkvi. Nechcem to rozťahovať na iné cirkvi, som katolík. Považoval by som za ideálne, keby sme smerovali k tomu, aby cirkev bola odlúčená od štátu, aby nebola od neho finančne závislá.
Je to reálne?
Musíme o tom aspoň začať hovoriť, aby to bol jasný cieľ. Pomohlo by to cirkvi byť slobodnejšou. Takto je závislá od vlády. Dnes sú kňazi, najmä gréckokatolícki či evanjelickí, a nemajú veľa veriacich, závislí od platov od štátu a žijú na hranici chudoby, majú viacero detí. Táto závislosť vedie k autocenzúre. Cirkev musí byť „hlasom volajúcim na púšti“. Vhod či nevhod pomenúvať veci a vtedy má spásonosné poslanie.
Čo pomáha vám osobne, aby ste nabrali silu ísť do parlamentu a vydržať to tam?
Mnoho ľudí ma oslovuje na ulici alebo mi píše. Vyjadrujú mi podporu. Je to obrovský záväzok, aby som ich nesklamal. Podobne som to cítil na sklonku komunizmu. Žil som v blízkosti biskupa Korca, ktorému viackrát siahli na život – poškodzovali mu brzdy či pneumatiky na aute. Vtedy sme boli v silnom zovretí a ja som si povedal: „Ak teraz utečiem, bolo by to životné zlyhanie. Čo potom budem robiť so svojím životom? Aký budem mať pocit?“ Niečo podobné zažívam aj dnes. Dnes cítim záväzok voči ľuďom, ktorí mi vyjadrujú vďačnosť aj podporu. Hovorím im ďakujem, dobre mi to padne, ale je to zaväzujúce. Dnes sa z toho zápasu nedá ujsť, lebo by sme mali pocit, že sme vo vážnej historickej chvíli zlyhali.
Čo si prajete do roka 2026?
Nádej. Celý svet ju dnes potrebuje. Všade sú vojny a konflikty, v Strednej Amerike sú drogové gangy, Južná Amerika je plná gangov a korupcie, Afrika, arabské krajiny, Palestína, Azerbajdžan, Arménsko, Rusko, Ukrajina. Hrozné. Svet potrebuje nádej. Som rád, že pápež František nazval milostivý rok, ktorý sa končí 6. januára 2026, mottom: „Sme pútnici nádeje.“
František Mikloško (78)
Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Oženil sa ako 60-ročný v roku 2007.
Je známy disident, za bývalého režimu v marci 1988 organizoval sviečkovú manifestáciu. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 kandidoval za VPN, potom v 90. rokoch prešiel do KDH, ktoré opustil v roku 2008 pre napäté vzťahy, keď sa postavil proti vládnutiu so Smerom. V rokoch 2008 až 2014 pôsobil v KDS, ktoré založil s Vladimírom Palkom, Rudolfom Bauerom a Pavlom Minárikom.
V rokoch 1990 až 2010 bol poslancom. V období 1990 – 1992 zastával funkciu predsedu Slovenskej národnej rady. V roku 2023 sa vrátil do poslaneckej lavice po 13 rokoch na kandidátke KDH ako nezávislý.
Trikrát neúspešne kandidoval za prezidenta. V roku 2009 nepodporil v druhom kole Ivetu Radičovú, ktorá napokon prehrala súboj s Ivanom Gašparovičom. Prekážalo mu, že Radičová nebola za zákaz interrupcií. V roku 2019 neodporučil svojim voličom voliť kandidáta Smeru, eurokomisára Maroša Šefčoviča. Toho porazila Zuzana Čaputová.
V roku 2014 mu nevyšla kandidatúra na europoslanca za koalíciu strán Nova, KDS a OKS.
zdroj:
https://dennikn.sk/5040262/frantisek-miklosko-mam-za-sebou-najtazsi-rok-v-politike-ale-som-optimista/
foto: František Mikloško
zdroj: Foto N – Tomáš Benedikovič
Aktuality
Zobraziť všetky
30.04.2026
Dve percentá, jeden spoločný cieľ
Podporte nás 2 % z vašich daní a buďte súčasťou nášho úsilia o zachovanie a šírenie neznámej histórie Rusínov.
Vaša podpora je pre nás cenná – ďakujeme za dôveru!
Notársky centrálny register určených právnických osôb
Informácie o určenej…
23.02.2026
Ivan Soták *1929 †2026
Zomrel Ivan Soták, zakladateľ Katedry fyzikálnej chémie Univerzity P. J. Šafárika. Mal 96 rokov
Róbert Bejda
redaktor, webeditor
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika prišla o jedného zo svojich bývalých významných zamestnancov. Vo veku 96 rok…
21.02.2026
Před 35 lety vznikla Společnost přátel Podkarpatské Rusi
Agáta Pilátová
Na počátku všeho stálo jedno setkání. Na jaře roku 1990, jen několik měsíců po pádu komunistického režimu v Československu, vyšel v tehdejším týdeníku Tvorba zásadní a velmi pozoruhodný článek básníka a publicisty Jaromíra Hořc…
20.02.2026
Rozhovor. Nový objav prináša nádej pre onkologických pacientov
Stanislava Longauerová, autorka
Molekulárny biológ JÁN JAMROŠKOVIČ (*1985, Rešov, okr. Bardejov) z Ústavu molekulárnej biológie SAV sa spolu s medzinárodným vedeckým tímom podieľal na objave nového mechanizmu, ktorý dokáže pomocou…
19.02.2026
Úspech tímu okolo Dr. Pavla Čekana: 2× Nature Communications za rok
V slovenskom výskumno-inovačnom priestore sa objavil výsledok, ktorý nie je bežný ani v medzinárodnej konkurencii: vedecký tím okolo Dr. Pavla Čekana z MultiplexDX International publikoval v roku 2025 dve štúdie v časopise Nature Communications.…
18.02.2026
Nový objav z archívu KSČ: Sovieti priviezli Husákovi rakety s jadrovými hlavicami
Martin Uhlíř, Respekt
Koncom mája roku 1983 sa v pracovni prezidenta Gustáva Husáka objavila prísne utajená návšteva. Maršal Sergej Achromejev, neskorší náčelník generálneho štábu sovietskej armády, a prvý námestník ministra zahraničnýc…
Naše obce
Zobraziť galérie
Ujko Vasyľ
Žvidaňa na linki dovirja:
-Možu soj dumaty, že jem Santa-Claus, kiď na mene robyť šisť parohačiv...?!
Československý svět v Karpatech
Československý svet v Karpatoch
Čechoslovackyj svit v Karpatach
Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať