«Františku, nevidíš, že Môj dom sa rúca? Choď a obnov ho» 

Ku skonu rímskeho pápeža

Vo veku 88 rokov zomrel rímsky pápež František. Bol prvým pápežom v histórii z Nového sveta a prvým jezuitom na tomto poste. Zároveň pred ním stála nesmierne ťažká úloha – reformovať celú cirkev ako inštitúciu. O tom, či sa pápežovi Františkovi podarilo splniť túto úlohu a čím ešte zostane v pamäti, napísal špeciálne pre časopis "Bereg" historik katolíckej cirkvi Boris Filippov. 

Sociálny pôvod pápeža (otec bol účtovníkom) sa príliš nelíšil od pôvodu jeho predchodcov: otec Jána XXIII. bol roľníkom, Jána Pavla I. – robotníkom v stavebníctve, Jána Pavla II. – železničným úradníkom a Benedikta XVI. – vidieckym žandárom. Rovnako ako oni, aj Jorge Bergoglio (ako sa pápež František volal pred vstupom do duchovného stavu) vyrastal v zbožnej katolíckej rodine.

Mladý Jorge pôvodne neuvažoval o službe v cirkvi. Vyštudoval chemické učilište a dokonca krátko pracoval vo svojom odbore. Jeho hlavný rozdiel oproti predchodcom spočíval v tom, že vstúpil do rádu jezuitov a absolvoval kompletný kurz jezuitského vzdelávania (alebo inak povedané, formovania). Preto často používa slová "formovanie" a "rozlišovanie" – sú to jezuitské pojmy, teda "hľadanie Boha v každom okamihu".

Na rozdiel od svojich predchodcov získal Jorge teologické vzdelanie nie v Ríme alebo Nemecku, ale v Argentíne a Čile. Napriek teologickému titulu nemal záujem o akademickú teológiu. Niekoľko rokov vyučoval na jezuitských školách literatúru (a tiež teológiu a psychológiu). Jeho obľúbeným katolíckym teológom bol Romano Guardini (1885-1968), ktorý videl v umeleckej literatúre zdroj osobitného teologického vyjadrenia. O Františkovej láske k literatúre svedčí aj jeho špeciálny list o úlohe umeleckej literatúry pri formovaní človeka ako kresťana.

V jeho životopise možno vyzdvihnúť dve najvýznamnejšie epizódy pre jeho neskorší život. Prvá sa odohrala v rokoch 1973-1979, keď bol Bergoglio predstaveným rádu jezuitov v Argentíne. Bolo to obdobie krutej vojenskej diktatúry a Bergoglio, samozrejme, prichádzal do kontaktu s diktátorom Jorgem Videlom. Bola to v plnom zmysle existenciálna situácia, v ktorej akékoľvek rozhodnutie vo vzťahoch s chuntou viedlo k negatívnym následkom.

Tak či onak, z tohto alebo iného dôvodu sa Bergoglio dostal do dlhodobého konfliktu s vedením rádu, v dôsledku ktorého bol zbavený funkcie rektora seminára a poslaný z hlavného mesta do svojského vyhnanstva, kde celý rok slúžil ako spovedník v Cordóbskom arcibiskupstve. V Latinskej Amerike má katolícka cirkev katastrofálny nedostatok kňazov, preto za ním prichádzali na spoveď z z celej (!) arcidiecézy.  Viete si predstaviť, čo mohol počuť pri spovediach v tejto chudobnej časti Argentíny.

Možno práve vďaka konfliktu s vedením rádu ho Ján Pavol II., ktorý mal jezuitov veľmi nerád, v máji 1992 vymenoval za pomocného biskupa Buenos Aires a potom vo februári 1998 za arcibiskupa Buenos Aires.

V roku 2001 sa Bergoglio stal kardinálom. V roku 2005 sa prvýkrát zúčastnil na konkláve, kde jeho meno využila skupina neznámych kardinálov s cieľom zabrániť zvoleniu kardinála Ratzingera za pápeža. Ale na nasledujúcom konkláve v marci 2013 bol sám Bergoglio zvolený za pápeža. Prijal meno František, čo bolo vnímané jednak ako diagnóza stavu cirkvi, jednak ako program východiska z krízy.

Aby sme správne zhodnotili pontifikát pápeža Františka, je potrebné si uvedomiť, že katolícka cirkev od začiatku 20. storočia nastúpila cestu premeny z cirkvi západnej civilizácie na celosvetovú. To znamená, že teraz združuje veriacich patriacich k rôznym civilizáciám, kultúram, historickým a náboženským tradíciám a jazykom.

Navyše, v posledných päťdesiatich rokoch dochádza rýchlym tempom k posunu centra svetového kresťanstva smerom ku Globálnemu Juhu (Afrika, Ázia, Latinská Amerika a Oceánia). Práve z tejto časti zemegule pochádza dnes väčšina katolíkov. To znamená, že to, čo je bežné v kresťanskej európskej kultúre, nie je samozrejmosťou v kultúre latinskoamerickej alebo ázijskej. Veriacich katolíkov spája krst a Evanjelium, ako aj cirkevná štruktúra na čele s rímskym pápežom,  ale cirkevné tradície, história a kultúra sú u všetkých národov rozdielne.

Severoamericko-európska cirkevná kultúra a teológia, ktorá vyrástla z náboženských vojen, nemôže byť adekvátne vnímaná v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. To bolo viditeľné aj v činnosti pápeža Františka. Pre veriacich kresťanov z týchto regiónov sú európske cirkevné spory a schizmy minulých storočí spolu s ich teologickými zdôvodneniami málo zrozumiteľné. Rovnako málo zrozumiteľné (a dokonca poburujúce) sa javia mladým kresťanským národom súčasné cirkevné diskusie v prostredí starých európskych a severoamerických cirkví (napríklad o manželstvách homosexuálov, kňazstve žien).

Odpovede na svoje problémy duchovenstvo a veriaci týchto mladých cirkví hľadajú v skúsenostiach ranokresťanskej cirkvi, a nie u teológov pokrokového Západu. Svedčí o tom mimoriadna popularita neopäťdesiatníckych (neo-pentekostálnych) spoločenstiev v Latinskej Amerike a Afrike, kam masovo prechádzajú veriaci z katolíckej i z historických (európskych) protestantských cirkví.

Kým Ján Pavol II. a Benedikt XVI. za potlesku svetových médií navštevovali synagógy, kardinál Bergoglio bez hluku a kriku chodil na zhromaždenia neopäťdesiatnikov na štadióne v Buenos Aires. Navyše dovolil, aby jemu, katolíckemu kardinálovi, vkladali ruky na hlavu protestantskí duchovní. Mali vzývať Ducha Svätého, teda vykonať obrad neopäťdesiatnikov, ktorý katolícka cirkev ani neuznáva.

Pápež chcel pochopiť, kde a prečo odchádza jeho stádo. To veľa vypovedá o charaktere budúceho pápeža a o jeho viere. Kto iný z katolíckych hierarchov (pastierov) by sa odvážil urobiť niečo podobné?

Mal pápež František program cirkevných reforiem? Skôr nie. V čase zvolenia na stolec mal 76 rokov. Navyše už v roku 2011 podal pápežovi Benediktovi žiadosť o odstúpenie z funkcie arcibiskupa-metropolitu Buenos Aires a očakával vymenovanie nástupcu.

Kardinál však dobre poznal problémy cirkvi. V roku 2007 bol počas zasadnutia Piatej biskupskej konferencie Latinskej Ameriky a Karibiku zvolený za predsedu redakčnej komisie – poverili ho vypracovaním záverečného dokumentu konferencie.

Preto niekoľko mesiacov po zvolení za rímskeho pápeža mu nerobilo problém predstaviť svetu programový dokument Evangelii gaudium („Apoštolská exhortácia o ohlasovaní Evanjelia v súčasnom svete").

Obsahovo text Františkovho posolstva zodpovedá šiestim bodom Urbi et orbi („Mestu a svetu") – prvému príhovoru k veriacim pápeža Jána Pavla I. v roku 1978 – a hovorí o tom, že práve takýto program dnes cirkev od pápeža očakáva.

Počas 12-ročného pontifikátu sa pápežovi Františkovi podarilo rozvíriť cirkevný ľud a nenechať nikoho ľahostajným k tomu, čo hovoril a robil. Zvolený, ako sa mnohým kardinálom zdalo, na reformovanie Rímskej kúrie, najmenej sa mu darilo práve v tejto oblasti. Musel, podobne ako Herakles, od prvých dní čistiť cirkevné Augiášove stajne. A dosiahol úspech, keď sa mu podarilo zreformovať Vatikánsku banku, ktorá bola dlhé desaťročia práčovňou špinavých peňazí talianskej mafie.

Pápežovi Františkovi sa takmer podarilo skoncovať s utajovaním a beztrestnosťou trestných činov sexuálneho zneužívania, ktorých sa dopúšťali duchovní na maloletých a „zraniteľných“ mladých duchovných a rehoľníkoch/rehoľníčkach v cirkvi. Pritom zasadil zdrvujúci úder cirkevnému klerikalizmu, keď posielal pred súd a zbavoval posvätného stavu kňazov, mníchov, biskupov a dokonca kardinálov, ktorí boli zapletení do trestných činov.

Ale posilnenie cirkevnej a finančnej disciplíny ho neposunulo na ceste reformy katolíckej cirkvi. A čo to vlastne je – reforma svetovej cirkvi v období krízy, ktorú prežíva celé inštitucionálne organizované svetové kresťanstvo?

Treba uznať Františkove zásluhy. Bol prvým z pápežov, ktorý pochopil, že svet vstúpil do éry turbulencií, v ktorej nefungujú ani staré pojmy, ani staré metódy, ani staré štruktúry. A nikto nevie povedať, ako možno reformovať globálnu inštitúciu, akou je dnes katolícka cirkev.

Preto hlavným Františkovým objavom je synodálna cesta. Posúďte sami: odkiaľ môže pápež vedieť o skutočných náladách v cirkevnom prostredí a o vzťahu veriacich k problémom cirkvi? Určite nie od predstaviteľov cirkevných byrokratických štruktúr.

Jasné, tu je dokončenie prekladu textu do slovenčiny:

Preto mu niekoľko mesiacov po zvolení za rímskeho pápeža nerobilo problém predstaviť svetu programový dokument Evangelii gaudium („Apoštolská exhortácia o ohlasovaní Evanjelia v súčasnom svete“).

Obsahovo text Františkovho posolstva zodpovedá šiestim bodom Urbi et orbi („Mestu a svetu“) – prvého príhovoru pápeža Jána Pavla I. veriacim v roku 1978 – a hovorí o tom, že práve takýto program dnes cirkev od pápeža očakáva.

Počas 12-ročného pontifikátu dokázal pápež František rozvíriť cirkevný ľud a nenechať nikoho ľahostajným k tomu, čo hovoril a robil. Zvolený, ako sa mnohým kardinálom zdalo, na reformu Rímskej kúrie, najmenej uspel práve v tejto oblasti. Podobne ako Herakles musel od prvých dní čistiť cirkevný Augiášov chliev. A dosiahol úspech, keď dokázal zreformovať Vatikánsku banku, ktorá bola dlhé desaťročia práčkou špinavých peňazí talianskej mafie.

Pápežovi Františkovi sa takmer podarilo skoncovať s utajovaním a beztrestnosťou trestných činov sexuálneho zneužívania, ktorých sa dopúšťali duchovní na maloletých a „zraniteľných“ mladých duchovných a rehoľníkoch/rehoľníčkach v cirkvi. Pritom zasadil zdrvujúci úder cirkevnému klerikalizmu, keď posielal pred súd a zbavoval kňazského stavu kňazov, rehoľníkov, biskupov a dokonca aj kardinálov, ktorí boli zapletení do trestných činov.

Ale posilnenie cirkevnej a finančnej disciplíny ho neposunulo na ceste reformy katolíckej cirkvi. A čo to vlastne je – reforma svetovej cirkvi v období krízy, ktorú prežíva celé inštitucionálne organizované svetové kresťanstvo?

Treba uznať Františkovi. Ako prvý z pápežov pochopil, že svet vstúpil do éry turbulencií, v ktorej nefungujú ani staré pojmy, ani staré metódy, ani staré štruktúry. A nikto nemôže povedať, ako možno reformovať globálnu inštitúciu, akou je dnes katolícka cirkev.

Preto je hlavným Františkovým objavom synodálna cesta. Posúďte sami: odkiaľ môže pápež vedieť o skutočných náladách v cirkevnom prostredí a postoji veriacich k problémom cirkvi? Určite nie od predstaviteľov cirkevných byrokratických štruktúr.

Spočiatku František využil už dávno zdiskreditovaný nástroj – biskupskú synodu. Hoci boli pravidelne zvolávané na diskusiu o naliehavých problémoch cirkvi, žiadna skutočná diskusia sa na nich nekonala. Texty sa posielali do kúrie vopred a diskusie povolil až Benedikt XVI. a len v posledný deň práce synody. Na prvých synodách, ktoré viedol František, naživo videl, aký postoj zaujímajú k najdôležitejším otázkam predstavitelia svetového episkopátu.

Od človeka, ktorý mi je blízky a ktorý bol prítomný na zasadnutiach jednej z týchto synod, viem, že pápež na nich strávil dosť veľa času, mlčky pozorujúc dianie. To, čo videl a počul, pápeža neuspokojilo a prinútilo ho podniknúť radikálnejšie kroky na aktivizáciu svojich prívržencov (teda prívržencov reforiem) v cirkvi.

Z tejto nespokojnosti sa zrodila synodálna cesta. Predpokladala diskusiu o cirkevných problémoch všetkými: počnúc farnosťami a dekanátmi, diecézami, biskupskými konferenciami a končiac diskusiami na regionálnej úrovni a potom aj na biskupskej synode v Ríme.

Nielen na farskej, ale aj na záverečnej etape boli k diskusii (s právom hlasu) pozvaní kňazi, rehoľníci a laici, muži aj ženy. Aj keby sa na týchto diskusiách zúčastnila len menej ako desatina z viac ako miliardy pokrstených katolíkov, stále je to okolo sto miliónov aktívnych veriacich.

Pápež sa obrátil na veriacich ako učiteľ s otázkami, uvedomujúc si, že ak ich nebude klásť, veriaci sa nenaučia odpovedať a vstupovať do dialógu s cirkevnou hierarchiou. Ale budú (ako to už dávno robia) „hlasovať nohami“, teda odchádzať z cirkvi.

Okrem toho František čisto administratívnymi metódami zmenil zloženie kardinálskeho kolégia. Európania v ňom prestali dominovať – ich podiel sa znížil na 40 %. Teraz sú v kolégiu zastúpené nielen hlavné svetové centrá katolicizmu, ale aj periféria. To by sa podľa názoru mnohých malo odraziť na najbližšom konkláve a voľbe nástupcu pápeža Františka.

V zahraničnej politike bol František, rovnako ako Benedikt XVI., menej úspešný. Nepodarilo sa mu partnerstvo ani s Ruskom, ani s Čínou. S Trumpom sa vzťahy pokazili už počas jeho prvého prezidentského obdobia. V cirkvi nenašla podporu ani pôvodne zaujatá pápežova pozícia k Ukrajine. Je to ďalší príklad toho, že názory Európana a Latinoameričana na ten istý problém sa nemusia vo všetkom zhodovať.

František bol prvým rímskym pápežom, ktorý sa dokázal pozrieť na problém z iného, nie europocentrického uhla pohľadu. A možno práve v tom bola jeho hlavná sila.

preložil: jL-ai

zdroj:
https://meduza.io/feature/2025/04/21/frantsisk-razve-ty-ne-vidish-chto-dom-moy-rushitsya-idi-i-vosstanovi-ego

foto:
Rímsky pápež František máva ľuďom na Námestí svätého Petra. Vatikán, 24. novembra 2024
zdroj: Vatican news