Futbalista biskupom

Narodil sa 4. septembra 1957 v Snine. Detstvo prežil v dnes už neexistujúcej rusínskej obci Veľká Poľana. Študoval na gymnáziu v Humennom, neskôr teológiu v Bratislave. 14. júna 1981 bol v Prešove vysvätený za kňaza a až do 11. januára 1992, keď ho Ján Pavol II. menoval za biskupa, pôsobil v rôznych farnostiach. Biskupskú vysviacku prijal 29. februára 1992 v Mestskej hale v Prešove. V tom čase bol najmladším biskupom Katolíckej cirkvi. Vladyka Milan Chautur.

Priznám sa, že neviem, ako vás mám osloviť. Monsignor, excelencia alebo eminencia...?
Mne sa všetky tie excelentné výrazy vidia veľmi vznešené. Keď sa ma pýtali, ako ma majú oslovovať, povedal som, že biskupa východnej Cirkvi oddávna volali vladyka. Keď som bol v Bratislave, ľudia tento titul prijali veľmi pekne. Jedna redaktorka mi povedala, že to znie tak starobylo, ale príjemne. Aj mojim synovcom to sadlo, a tak ma volajú vladyka.

Vaša rodná dedina ležala v objatí hôr...
Rodný kraj je pre mňa rajom na zemi. Keď mi je už tu, uprostred mesta, veľmi ťažko, sadnem do auta a idem sa k Starine poprechádzať po nekonečných lesoch. Minulého roku tam priviezli zubry, praobyvateľov týchto lesov. Minule som mal to šťastie a stretol som celé stádo. Pásli sa a zďaleka pozorovali, či sa nepriblížim za ich "bezpečnostnú zónu". Bolo to krásne.

Ako vyzerala Vaša mladosť?
My sme ešte nemali internet ani počítače, ba ani televíziu. Keďže pochádzam z dediny, moja mladosť bola prepletená takými krásnymi zážitkami, ako je kosenie, hrabanie, rúbanie dreva, pasenie kráv... Veľmi pekne do toho vstúpila Gréckokatolícka cirkev, ktorá v roku 1968 vyšla z ilegality, ožila a mladí od sedem až po dvadsaťsedem rokov sa chytili jej ponuky. Vtedy nás duchovný otec Podhájecký zomkol okolo katechézy v rámci prípravy na prvé sväté prijímanie.

Bola to pre Vás veľká zmena, keď ste sa dostali na gymnázium do Humenného?
Zmena bola iba v tom, že som vstúpil do širšieho sveta ľudí, ktorí už mali aj iné skúsenosti so svetom. A tak ma uviedli aj do niektorých mestských zvyklostí ako napríklad, že sme si šli s chlapcami sadnúť nielen na fazuľovú polievku, ale aj na pivo a rozprávali sme sa o všetkom, čo sme vtedy prežívali. Ale veľmi rád som sa vracal domov po týždni.

Čomu ste sa venovali vo voľnom čase?
Keď bola zima, brali sme lyže a šli na kopce, samozrejme, bez vlekov. Sami sme si to vyšliapali a dolu sme zleteli za minútku (smiech). Keď riečka zamrzla, vytiahli sme šrubovačky, ktoré pri dobrom záťahu často aj odleteli z nohy, alebo iné korčule a hrali sme hokej. Na jar stačilo medzi nás hodiť loptu a hrali sme volejbal alebo futbal - ten som potom hral aj ako registrovaný hráč za našu dedinu. No a večer sme sa tešili na partiu miništrantov pri chráme, kde sme potom vonka mohli podebatovať.

Futbal hrávate aj teraz?
Vždy si nájdem čas, aby som vyšiel medzi mladých, ale už to neorganizujem ako kedysi, keď som pôsobil vo farnosti. Keď mám voľný nejaký večer, tak si beriem kopačky a idem si zahrať s nejakou tou skupinou.

A dostal biskup aj červenú kartu?
Nepamätám si. V zápale hry sa určite podarilo sem-tam niekoho kopnúť, ale nebolo to s tým úmyslom, ktorý by rozhodca posúdil červenou kartou. Skôr som bol tým, ktorého faulovali (smiech). Dostal som ale niekoľkokrát cez kolená a asi štyrikrát som mal sadru.

A kedy ste cítili, že vás najvyšší tréner - Boh povoláva do svojho mužstva?
V desiatich rokoch ma chytila silná myšlienka stať sa kňazom. Dovtedy som nepoznal kňaza, lebo až do roku 1968 bola Gréckokatolícka cirkev u nás zrušená. Naša dedinka neprijala pravoslávie a štát nás trestal tak", že nedovolil, aby k nám prišli gréckokatolícki kňazi. Najťažšie boli pohreby, keď ľudia boli zvyknutí na prítomnosť kňaza. Sobáše boli takmer nemožné, ľudia hľadali kňaza, po okolitých dedinách, aby sa mohli tajne zosobášiť. Ja som bol tiež tajne pokrstený v sakristii kostola v Humennom. Ale hoci sme kňaza nemali, s Cirkvou sme udržiavali kontakt modlitbami a cez Vatikánsky rozhlas, keďže rádiá boli v tom čase vo viacerých domácnostiach. Jedného dňa, keď sme boli s mamkou v chráme, vysvetľovala mi, kde stojí kňaz pri slúžení svätej omše. A vtedy zo mňa vyšlo: "Mama, ja tam raz budem stáť. Ja budem kňazom." Vtedy mi mama povedala: "Syn môj, tam asi ťažko budeš stáť. Naši kňazi sú pozatváraní a tebe nedovolia vyučiť sa za kňaza.." Ale Pán Boh to chcel inak. Už o rok prišlo obrodenie Gréckokatolíckej cirkvi a do našej dediny prišiel kňaz. Odvtedy ma táto túžba neopustila.

Čo ste prežívali, keď ste sa ako 34-ročný stali biskupom?
S tým som vôbec nepočítal. Ja som si predstavoval, že biskup, to má byť kňaz v rokoch, ktorý má svojím vekom a prirodzenou autoritou vplývať na veriacich. Biskupskú vysviacku som odďaľoval na najneskorší termín a dúfal som, že sa v Ríme ešte rozhodnú inak, že sa tam dostanú poznámky o mojom mladíckom výzore, (smiech) Keď som sa stal biskupom, prežíval som veľký strach. Chcel som pôsobiť viac prakticky ako len reprezentačne. Ale postupom času som zistil, že aj biskup môže niektoré tieto veci robiť, ak sa príliš neuzavrie do svojej kancelárie, v ktorej však musí byť, lebo v nej prijíma ľudí a podpisuje dôležité papiere. Preto si nájdem aj čas zájsť do telocvične medzi mladých. Im je to o to cennejšie, že si kopnú do biskupa, čo nemôže každý, (smiech)

Prenasledovanie pre vieru je pre dnešných mladých ťažko predstaviteľné. Ako to vyzeralo vo Vašom prípade?
Na základnej škole mi nedali posudok na gymnázium. Pripísali tam, že miništrujem a asi budem chcieť ísť na teológiu. Ale nakoniec ma zobrali. Keď som šiel maturovať, vyšlo najavo, že idem na teológiu. Potom nasledoval celý polrok rôznych posedení u riaditeľa, u triednej, triedny výbor -moji spolužiaci mi mali dohovárať a podobne. Ako dvadsaťtriapolročný kňaz som sa dostal do prvej farnosti, zhodou okolností prvej oslobodenej obce Kalinov. Raz som cez zadné okienko autobusu dával kazetu študentom, ktorí mali kontakt s bratislavskými seminaristami, aby mi nahrali mládežnícke piesne. Keď potom nasadli v Humennom na rýchlik, krátko po odchode sa vlak zastavil, do kupé nabehla VB (Verejná bezpečnosť, obdoba dnešnej polície, poznámka autora) a pýtala od študentov to, čo im dal- farár. Musel som byť pod ostrým drobnohľadom, keď aj takáto drobnosť zastavila dôležitý rýchlik. A podobné veci sa opakovali.

Bolo ťažké udržať si vieru vtedy, alebo je to ťažšie dnes?
Tým, že počas totality bol útok na vieru, človek si musel veci odôvodňovať, rozmýšľať o viere, musel sa vedieť brániť, musel intenzívne pracovať na poli viery. Bol viac vtiahnutý do náboženského života. Dnešnému človeku nikto neútočí na vieru a tak sa nezamýšľa nad tým, čo to je, čo znamená, keď svoju vieru stratím. Najmä mladí ľudia nejako vážne o viere nerozmýšľajú. Sú len konzumenti, prijmú to pekné, čo sa deje na náboženských slávnostiach, ale nedokážu sa viac vhĺbiť do týchto vecí.