Galerista Miro Smolák: Po rusínsky hovorím každý deň, hoci už roky bývam a pracujem v Prahe

Pol storočia žije mimo Slovenska aj mimo rusínskeho prostredia. A predsa má takmer denne príležitosť hovoriť rodnou rusínskou rečou. Majiteľ pražskej Galérie MIRO, obchodník s umením a zakladateľ Medzinárodnej ceny Trebbia za podporu kultúry a tvorivosti Miro Smolák tvrdí, že na rodný jazyk sa nedá zabudnúť.

Už dávno ste odišli zo slovenského aj z rusínskeho prostredia, kde ste vyrastali. Teraz dlhodobo žijete v Prahe, predtým v Berlíne. Ako často máte príležitosť používať rusínčinu, svoj rodný jazyk?

Po rusínsky mám možnosť hovoriť každý deň. Moja česká asistentka Tatiana je totiž rodáčka z Užhorodu, takže počas pracovnej doby plynulo prechádzame z češtiny do rusínčiny, ale aj do slovenčiny bez toho, že sme si to uvedomovali. Takmer denne som v telefonickom kontakte so svojim bratom Andrejom aj s niektorými rusínskymi kamarátmi, ktorí dnes žijú v rôznych častiach sveta. Pritom si ani neuvedomujem, že v priebehu rozhovoru spontánne prejdeme do rusínčiny.

Keď je človek tak dlho odlúčený od všetkého, čo ho kedysi spájalo s rodným jazykom, môže sa stať, že kadečo z neho pozabúda. Týka sa to aj vás, cítite niečo také?

tomto som výnimka a tvrdím, že na materinský jazyk sa nedá zabudnúť. V Prahe žijem 28 rokov, predtým som 25 rokov žil v Berlíne a ešte raz zdôrazňujem, že na rodný jazyk sa zabudnúť nedá. Máte však pravdu, niektorí rusínski jedinci po niekoľkodňovom pobyte v Prahe a po návrate do rodnej dediny dokážu rusínske slová vyslovovať s akýmsi českým prízvukom. To nie je môj prípad.

Stojíte za mnohými významnými kultúrnymi akciami. V Prahe ste iniciovali a doteraz vediete napríklad Nadačný fond Trebbia so slávnostným odovzdávaním Medzinárodnej ceny Trebbia. Viete si predstaviť, že by sa niekde na podobne veľkolepej akcii povedalo niečo aj po rusínsky?

Ja si to nemusím predstavovať. Už som to aj niekoľkokrát urobil. Vo svojom úvodnom prejave som na galavečere Trebbia v priamom vysielaní Českej televízie aj RTVS spontánne pozdravil svojich rodákov v Uličsko-Ubľanskej doline po rusínsky. Je potom milé, keď mi „stryna Bušová“, ktorá žila v Prešove, zavolá a do telefónu povie: „Mirku, rybko moja zlatá, ta ja ty duže krasno ďakuvu, že včera v televizori jesť nas pozdraviv po rusnacky.“

Vyrastali ste v rusínskej rodine s rusínskym jazykom od narodenia. V škole prišlo prostredie, kde váš rodný jazyk musel ustúpiť, keďže rusínske školy neboli. Ako ste v detstve vnímali ukrajinskú školu a stret všetkých troch jazykov: rusínčiny, slovenčiny a ukrajinčiny? Do akého veku ste hovorili len po rusínsky a ako ste hovorili na základnej škole?

Úprimne povedané, dnes si už vôbec nespomínam na to, či som vnímal rozpor medzi rusínčinou a ukrajinčinou. Matne si spomínam, že sme mali aj hodiny ukrajinčiny, ale aj hodiny slovenčiny. Samozrejme, že komunikačným jazykom na dedine bola rusínčina. Po ukončení 9. triedy ma otec odviezol nákladnou škodovkou na strednú školu do Zvolena. Prvý diktát v slovenčine som napísal vo Zvolene na päťku trikrát podčiarknutú. A keď som diktát napísal už na „čistú“ päťku, pani učiteľka slovenčiny ma dávala celej triede za vzor, ako sa zlepšujem. Odmaturoval som na jednotku.

Rozumejú vám Česi, ak k nim prehovoríte po rusínsky?

Ja si myslím, že áno. Aspoň tí „moji“ Česi určite. Myslím si, že každý inteligentný Slovan by mal intuitívne zo slovanských jazykov rozumieť aspoň 30 percent.

Vedeli by ste rusínskym jazykom vyjadriť všetko, čo by ste chceli povedať po česky alebo po slovensky?

Určite áno. A ak by mi ako Rusínovi nejaké slovo chýbalo, tak si ho vypožičiam z nejakého cudzieho jazyka a „pretavím“ ho do rusínskej podoby. Ako príklad uvediem čínsky slovný zvrat „ši-ši“. Keď sa ma v čínskej reštaurácii čínska servírka pýtala, či chcem pridať, tak som jej po rusínsky odpovedal „hej, choču, ši ši...“ (v preklade: áno, chcem ešte... – pozn. red.) a ona sa mi začala klaňať a odpovedala „ši-ši“, z čoho sa vykľulo čínske „veľmi pekne ďakujem“. Tak vidíte, aká je rusínčina univerzálna.

Rusínski rodičia aj na východe Slovenska dnes uprednostnia pre svoje deti jednoznačne slovenskú školu pred rusínskou. Chcú, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu – kvôli budúcemu uplatneniu. Ako to vnímate, idú títo rodičia proti sebe?

Každý občan Slovenska, vrátane Rusínov, Maďarov a ďalších národností, by sa mal naučiť predovšetkým komunikovať v štátnom jazyku. Jeho materinský jazyk mu, samozrejme, nikto neupiera. Nevidím budúcnosť v tom, aby rusínske deti chodili do rusínskej školy a slovenčinu mali len ako okrajový jazyk. Bolo by to pre ich budúcnosť nešťastie.

Rusínsky jazyk, podľa klesajúceho počtu mladých ľudí, ktorí ho používajú, údajne zanikne do 30 – 50 rokov. Dalo by sa to podľa vás ešte niečím zvrátiť?

Žiaľ, musíme sa zmieriť s tým, že jazyky najmä malých národov vznikajú a zanikajú. Nie je to v dejinách ľudstva nič nové a zdá sa mi, že to bude aj osud rusínskeho jazyka. Môže sa stať, že pár jedincov svoj rusínsky DNA kód ešte dokáže postrčiť o ďalších sto rokov do budúcnosti, budú to však len svetlé výnimky. Mimochodom, ktoré rusínske slovo ste kodifikovali za výraz „nôž“? Prečo sa na to pýtam? Pretože na túto otázku mi nestihla odpovedať dnes už nebohá rusínska spisovateľka Maruška Parasková. V Starine sme mu hovorili „kustura“, v Ostrožnici tomu istému „nožik“ a v Ruskom Potoku to bola „čusa“.

V týchto dňoch sa rozbehlo sčítanie obyvateľov. Rusíni sa už v tom minulom zviditeľnili tým, že ich počet sa zvýšil a stali sa treťou najpočetnejšou národnostnou menšinou. Budú mať podľa vás aj teraz vyššie skóre oproti minulosti?

Podľa mňa otázka nestojí tak, že čím viac spomedzi nás sa prihlási pri oficiálnom sčítaní k rusínskej národnosti, tým to bude lepšie. Pokiaľ pocit príslušnosti k rusínskej národnosti nebude vyvierať z duše jedinca, štatistika z nás národ nikdy neurobí. Nedávno som náhodou v Prahe, na slovenskej televízii, videl dokumentárny film o Rusínoch v rusínčine so slovenskými titulkami. Do pamäti sa mi vryla mladá krásna matka dvoch detí, ktorá maľovala novodobé ikony a veľmi pekne o nich hovorila. Prekvapilo ma, že keď sa obrátila k svojim dvom malým deťom, ktoré učila maľovať, prešla do slovenčiny. Ešte ma zaujala výpoveď mladého muža Rusína, ktorý bol opretý o kovovú závoru s okrúhlou značkou Zákaz vjazdu. Dlho sa pozeral do objektívu a potom nostalgicky vyriekol niečo v zmysle: „Čo musia robiť Rusíni, aby prežili? Čo ja musím robiť ako človek, aby som vôbec prežil...“. Otočil sa a dlho v zábere odchádzal.

Chcete povedať, že tým akoby zanechával vyššie posolstvo...

Áno. Ako by nám zanechával odkaz, že ide o prežitie ľudstva ako takého. Nastáva pre nás všetkých nová doba. Takže otázka v Európe o niekoľko desaťročí nebude znieť – Rusín, Slovák, Poliak, Čech, Chorvát či Nemec...? Ale – moslimský Afričan alebo biely kresťan...

Autorka: Táňa Rundesová
Zdroj foto: Miro Smolák
 

---

Miro Smolák

PhDr. MgA. Miro Smolák absolvoval filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Diaľkovo vyštudoval dokumentárnu filmovú réžiu na FAMU v Prahe. Za socializmu pracoval desať rokov v Československom kultúrnom stredisku v Berlíne, kde neskôr založil firmu MIRO s rovnomennou galériou. V roku 1994 ju presťahoval do Prahy do kostola sv. Rocha. V roku 2001 vyhlásili Galériu MIRO na základe verejného prieskumu The Gallup Organization za najobľúbenejšiu komerčnú galériu v Prahe. Do Prahy aj do Bratislavy ako prvý priviezol diela takých velikánov moderného umenia ako Picassa, Dalího, Warhola a mnohých ďalších. Založil renomovanú Medzinárodnú cenu Trebbia odovzdávanú osobnostiam v oblasti kultúry a umenia zo všetkých kontinentov. Cenu TREBBIA doposiaľ získalo 107 laureátov z 27 krajín sveta.

>> späť