Gauchito František, gauchito Jorge. Pápež oživil vieru, že slová môžu meniť veci

Jedna z biblických viet, ktorú pozná asi každý, je veta „Na počiatku bolo slovo“. Pravdepodobne poukazuje na skutočnosť, na ktorú sa často zabúda, že presne použité slovo má silu pohnúť vedomím aj svedomím ľudí. Vyslovené slovo nie je len prejavom slobody toho, kto ho vyslovuje, ale aj záväzkom k zodpovednosti za vyslovené. Prejavy zosnulého pápeža Františka, ktoré jasným, prostým spôsobom pomenúvali hlboké filozofické témy, oživili vieru, že slová môžu meniť veci.

Silvia Ruppeldtová

Pápež František sa v Kanade ospravedlnil za rolu, ktorú zohrala katolícka cirkev pri nútenej asimilácii pôvodných obyvateľov. Krátko na to ho obdarovali tradičnou čelenkou.
Hlboko vo vnútrozemí Argentíny tisícky ľudí z rôznych provincií každoročne mieria na púť za svätcom, ktorý v ľudovom náboženstve dostal meno Gauchito Gil – malý gaučo Gil. Jeho kult sa zakladá na príbehu istého Antonia Gila z 19. storočia, ktorý vraj bojoval v takzvanej paraguajskej vojne. Boh mu tam ale vo sne povedal, aby nezabíjal nevinných ľudí, a tak chudobný gaučo Antonio Gil zbehol a pred svetským zákonom sa stal zločincom a vyvrheľom. Ale ľuďom, ktorí veria v silu jeho vzdoru, vraj podnes koná zázraky.

Príbehy ľudí, ktorí mieria za jeho zázrakmi v provincii Corrientes, ale dnes už aj v širšej Argentíne, sú príbehy zabudnutých miešancov a pôvodných Argentínčanov, o ktorých niektorí pochybujú, že vôbec existujú.

V Buenos Aires je mnoho takých, ktorí sú presvedčení, že ich všetkých vykynožili už Španieli v 16. storočí. Sú neviditeľní, hoci stoja priamo pred vašimi očami na pouličných trhoch, sú ranou na tvárach moderného veľkomesta, nepríjemnou pripomienkou viny, „Indiáni“ odopierajúci výsady modernosti, zlí Argentínčania a zlí katolíci, lebo dobrých katolíkov obvykle Boh do vojny posiela, ich nenabáda na neposlušnosť. Dobrí katolíci sa modlia k Ježišovi s utrápenou tvárou, nie k začmudenému počernému krotiteľovi koní s biľagom zvera v ľudskom tele a veselou, šibalskou iskrou v očiach.

Som presvedčená, že na takýchto ľudí myslel Jorge Mario Bergoglio, keď písal svoje posolstvo, ktoré v roku 2013 prečítal už ako pápež František: „Jediným cieľom Cirkvi má byť vyjsť zo seba a dať svetu dobré posolstvo o Ježišovi Kristovi, ísť na periférie, a to nielen geografické, ale aj tie, kde je hriech, bolesť, nespravodlivosť, nevedomosť a náboženská ľahostajnosť.“

Podľa Františkových prvých slov sa Cirkev stiahla do seba, odvoláva sa na seba samu, a preto je chorá. Od začiatku pri mnohých príležitostiach zdôrazňoval svoju víziu katolíckej cirkvi ako poľnej nemocnice, ktorá má človeku vracať nádej, nie ho napĺňať strachom: práve to určite napĺňalo optimizmom mnohých, ktorí si želali, aby sa katolicizmus menej zaoberal vnucovaním vlastných dogiem a viac sa venoval sociálnym veciam.

Iste práve toto vysvetľuje jeho neobyčajnú obľúbenosť zďaleka nielen medzi veriacimi katolíkmi. Pre mnohých ľudí sveta na Veľkonočný pondelok nezomrel predovšetkým pápež, ale najmä veselý, statočný človek so šibalskou iskrou v očiach a s odvahou stať sa vyvrheľom vo svete, ktorý ľudí nevidí.

Touto básňou prebúdzam nádej
Jedna z najprenikavejších vecí, ktorá môže človeka zasiahnuť v krajinách Ameriky s prívlastkom latinská, je celkom určite sila slova sprostredkovaného piesňou. Od Mexika cez Kubu až po Argentínu a Čile majú moderní trubadúri niečo ako postavenie prorokov či svätcov.

Poézia, slovo povýšené do hudby, má nezastupiteľné miesto zďaleka nie iba vo svete zábavy; je politickým manifestom na mnohé spôsoby. Niektoré zhudobnené básne majú otvorený základ v ľudovom synkretickom kresťanstve toho-ktorého kraja, v iných sa nespomína. Pozoruhodná je však podobnosť všetkých vo filozofii nádeje, ktorú človek nedostáva nemenne do vienka, ale musí ju donekonečna obnovovať silou vlastnej lásky k svetu a ku všetkému, čo nie je len on sám.

Či už ide napríklad o Kubánca Silvia Rodrígueza alebo Argentínčana Facunda Cabrala, ich trubadúrske posolstvo vyslovene jednotne deklamuje to, čo František zdôrazňuje napríklad vo svojej drobnej knižke esejí Nádej: môcť vidieť krásu znamená aj čeliť bolesti iných, a to si od nás žiada veľa citlivosti. Nemožno hovoriť o nádeji, ak nemáme odvahu priblížiť sa beznádeji, aby nám niekto uveril, že má prestať plakať, musíme dokázať plakať s ním.

Františkov jednoznačný sociálny zápal a uvedomovanie si bezpodmienečnej potreby ľudskej vzájomnosti nie je len návratom k základom kresťanstva, ale ich univerzálnym jazykom presahuje aktívnym prístupom k tomu druhému a k jeho odlišnosti. Nie je to len inštitucionálny humanizmus prijímajúci alebo rozdávajúci almužnu, je to spôsob aktívneho nabádania na uchopenie života do vlastných rúk s vedomím rešpektu a zodpovednosti voči druhým. „Čím by bol môj krompáč bez kameňolomu?“ pýta sa Silvio Rodríguez. „Všetko je dokonalé, lebo dokonalý je Boh, ktorý hýbe hviezdami, keď odtrhnem kvet. Ak je svet guľatý, ako môžem byť prvý? Treba len kráčať, kráčať, vždy len preto, aby som kráčal, pre nič iné. Nie však po vyznačených cestách, to býva nudné. Človeka nechcem súdiť, chcem mu rozprávať. Mojou podmienkou je život a mojou cestou je spev,“ vysvetľuje Facundo Cabral.

Nenachádzame v tých slovách evokujúcich silu a nádej Františkovo uchopenie kresťanstva? A nie je v takejto vľúdnej poetickej ľudskosti všeobecne platný jazyk krásy, približujúci vieru napríklad k súfizmu, k stredovekej perzskej islamskej mystike, inštitucionalizovanými dogmami takisto odmietnutej ako k heréze?

Kňazi, marxisti a „Indiáni“
No dobre, vidieť pápeža Františka ako súfistu či tancujúceho derviša je možno pre niekoho skutočne silná káva, no tabu, ktoré v cirkvi prelomil, boli také početné, že medzi jeho neprajníkmi skutočne mohol vzbudiť strach, že ľudia prestanú mať strach.

Obvinenia z toho, že je marxista, komunista, že sa k „pohanom“ správa ako k rovnocenným, že používa „Putinov naratív“, ak volá po odzbrojovaní alebo že oživuje protižidovský antisemitizmus, ak žiada ukončenie genocíde v Gaze; tie všetky nálepkujúce, moralistické a intelektuálne mdlé obvinenia jasne potvrdzujú, že sa rozhodol zísť z nevyznačených nudných ciest.

Svet sa však predsa len trochu zmenil, a tak v čase, keď nastupoval na Petrov stolec, už pripomínanie hrozby, že by mohol sympatizovať s teológiou oslobodenia, výraznou v Latinskej Amerike najmä v časoch tvrdých pravicových diktatúr, už stratilo na sile. Bez toho, že by použil slovné spojenie „teológia oslobodenia“, však vždy v súlade s ňou jednoznačne tvrdil, že teológia musí vychádzať z analýzy sociálnej reality.

Otec Bergoglio je človek inteligentný a hĺbavý, dá sa s ním zhovárať o akejkoľvek téme, o filozofii, teológii, politike. Jedna vec ma však trochu znepokojuje. Všimol som si, že má toľko pochybností ako ja.
- argentínsky spisovateľ Jorge Luís Borges

V sociálnej realite Latinskej Ameriky, z ktorej pochádzal, žili milióny ľudí v podmienkach hladu a pre mnohých katolíckych kňazov bolo prirodzené považovať za adekvátny nástroj na jej analýzu marxizmus. A to predovšetkým v časoch, keď vatikánska cirkev veľmi jednoznačne podporovala pravicové diktatúry 70. a 80. rokov všade v Latinskej Amerike a za najväčšiu „komunistickú“ hrozbu považovala tých, ktorí stáli severoamerickému trhu najviac v ceste – pôvodným Američanom a černochom, a zároveň mnohým kňazom, ktorí sa ich odvážili zastať.

Medzi nimi je možno najznámejší salvadorský arcibiskup Óscar Romero, zavraždený v roku 1980, ktorý ale nestál na začiatku dlhého radu zakazovania latinskoamerických duchovných Vatikánom. To sa začalo predovšetkým po Pinochetovom prevrate v Čile v roku 1973, keď boli všetci sociálne orientovaní kňazi automaticky označení vetou – „nie sú to kňazi, ale marxisti“. Podľa týchto kňazov – vyvrheľov, ako bol napríklad Leonardo Boff, sa teológia oslobodenia rodí z etického rozhorčenia nad chudobou a odstrčenosťou veľkých más – a Leonardovi Boffovi Vatikán v roku 1985 zakázal prednášať. V tom istom roku dostal poľský pápež list od členov hnutia andských národov, v ktorom stálo: „My, Indiáni Ánd a Ameriky, sme sa rozhodli využiť návštevu pápeža Jána Pavla II., aby sme mu vrátili jeho Bibliu, pretože za päť storočí nám nepriniesla ani lásku, ani mier, ani spravodlivosť. Prosíme, zoberte si Bibliu a vráťte ju našim utláčateľom, pretože oni jej mravné predpisy potrebujú viac ako my.“

To ale pápežovi nebránilo vzápätí zbaviť kňazských práv ďalšieho „odpadlíka“, slávneho nikaragujského básnika a katolíckeho kňaza Ernesta Cardenala. No keď v roku 2020 vo veku 95 rokov zomrel, bolo to už s vedomím, že ho pápež František zbavil cirkevného trestu, a že sa pokúša do Vatikánu vniesť „cirkev latinskoamerickú, ktorá je protikladom doterajšej koloniálnej cirkvi misionárskej“, ako teológiu oslobodenia definoval Paulo Suess.

Krása pochybovania
Slová, ktoré pápež František používal pri pomenúvaní kľúčových problémov súčasného kapitalistického produktivizmu, geopolitického a vojenského útlaku, ale aj problémov cirkvi, zneli jasne ako slová odspievanej básne.

Vykúpenie nemá byť len oslobodenie od hriechu v náboženskom zmysle, ale oslobodenie spod útlaku spoločnosti. Tým nadobúda celkom nový význam – volá po systémovej a celospoločenskej zmene ekonómie, ekológie, politiky aj vžitých kultúrnych kľúčov – a tým je pre toľkých nebezpečné.

Krásnu spomienku kedysi venoval Františkovi argentínsky spisovateľ Jorge Luís Borges: „S tým jezuitom, ktorý je chemický inžinier a zároveň bol aj učiteľom literatúry, si veľmi dobre rozumieme. Otec Bergoglio je človek inteligentný a hĺbavý, dá sa s ním zhovárať o akejkoľvek téme, o filozofii, teológii, politike. Jedna vec ma však trochu znepokojuje. Všimol som si, že má toľko pochybností ako ja. To neviem, či sa cirkevnému hodnostárovi hodí. Moju matku by niečo také vydesilo. Ale možno to nie je zvláštne, ak zoberieme do úvahy, že ide o jezuitu. Tí prekračujú dejiny a navyše majú zmysel pre humor.“

Možno je ľahšie predstaviť si pápeža Františka ako mnícha: v jednom rozhovore mi benediktínsky mních David Steindl-Rast povedal, že „mnísi sú v cirkvi, ktorá je vybudovaná na prísnych hierarchiách, ako šťuky v rybníku plnom kaprov, do ktorých stále štuchajú a spochybňujú ich autoritu. Niečo ako lojálna opozícia“. Keď som cestou na Luník IX, kde si pápež vyžiadal návštevu, rozmýšľala o nálepkách, ktoré ľudia dávajú iným ľuďom, keď nemajú odvahu pochybovať, napadla mi myšlienka Gabriela Garcíu Márqueza, ktorou odpovedal na otázku, či je komunista. Povedal, že nevie, či je komunista, ale vie, že je fidelista. Takýmto spôsobom uvažujem o pápežovi Františkovi. Viem, že nie som katolíčka, ale viem aj to, že je mnoho takých, ktorí mali radi tohto pápeža z argentínskej pampy.

Silvia Ruppeldtová

zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/reportaz/clanok/749743-gauchito-frantisek-gauchito-jorge/

foto: Ešte než sa stal pápežom, otec Bergoglio často využíval verejnú dopravu
zdroj: SITA/AP