Gizela Lipovská - žena, čo prežila Osvienčim

Narodila sa v Uličskom Krivom a tam žije aj dnes. Všetci jej blízki zahynuli v koncentračných táboroch, alebo po vojne odišli za more, lebo nechceli zostať v krajine, ktorá ich vydala na smrť. Iba ona sa potom, ako prežila rok v Osvienčime, rozhodla vrátiť do rodnej dediny. Zostala, aj keď vo svojom dome našla bývať cudzích ľudí a všetky jej veci zmizli. Neodišla dokonca ani vtedy, keď posledných Židov v Uličskej doline, ktorí prežili holokaust, vystrieľali rok po vojne banderovci v neďalekom Kolbasove. Jej meno je Gizela Lipovská, rodená Weisbergerová. Má 82 rokov a je dnes posledným Židom, ktorý ešte žije v okrese Snina.

Nikdy sa ešte verejne nevyrozprávala zo svojej osobnej traumy. Žila totiž viac ako päťdesiat rokov v malej dedine na okraji republiky bez kontaktu s oficiálnymi židovskými organizáciami. Nikto sa preto nezaujímal o jej svedectvo o udalosti, ktorá prepísala dejiny. O Osvienčime nechce Gizela Lipovská hovoriť ani dnes. Nie je to preto, žeby si na hrozné udalosti nepamätala. Všetko jej spomínanie však prerušuje jedna otázka, ktorá sa vracia znova a znova: "Prečo sa to stalo, načo a pre koho to bolo dobré," opakuje veľakrát.

Prvá deportácia

Dejiny sa zmocnili osudu Gizely Lipovskej po prvýkrát v roku 1941. Uličské Krivé, kde žila so svojimi deviatimi súrodencami a rodičmi, sa nachádzalo na území, ktoré bolo na základe Viedenskej arbitráže v roku 1938 odovzdané Maďarsku. Jej brat ušiel do Ruska aby nemusel ísť do vojny za cudziu krajinu. Ako rodina diverzanta sa všetci stali nespoľahlivými. "Prišli po nás v jedno skoré ráno v roku 1941. Zobudili nás, skoro nič sme si nestihli zobrať, potom nás naložili do dobytčích vagónov a viezli na Podkarpatskú Rus," spomína Lipovská.

Nevie, ako dlho šli vlakom, ale niekedy stáli v staniciach aj týždeň. Potom zastali v poli a už nešli ďalej. "Boli nás tam stovky Poliaci, Maďari, Ukrajinci, Slováci. Bola zima, nemali sme čo jesť a len sme čakali na smrť," hovorí. Ľudí z tohto provizórneho tábora postupne odvážali. Lipovská nevedela kam, ale rozprávalo sa, že ich strieľali. "Vraj im prikázali vykopať si hroby a potom ich zastrelili. Neskôr o tom hovoril Žid zo Zboja, ktorý to prežil s prestrelenou nohou," tvrdí.

Osvienčim

Po pár týždňoch živorenia v zemi nikoho im dovolili vrátiť sa domov. Nepobudli tam dlho. Druhýkrát prišli po nich v máji 1944. Keď dorazili do Osvienčimu, za strašného kriku sa otvorili vagóny a začala selekcia. O Gizele dôstojník SS rozhodol, že pôjde na prácu. Na rampe videla svojich rodičov a osem súrodencov poslednýkrát. "Vtedy nás rozdelili, nepracovali sme spolu. Neviem, kedy a ako zomreli, asi skončili v plyne," hovorí. Lipovská nedokáže hovoriť o všetkých zverstvách, ku ktorým dochádzalo v "továrni na smrť". Zážitok holokaustu je podľa nej nevypovedateľný. "Robili sme tie najťažšie práce. Prežila som asi vďaka tomu, že som bola z domu naučená ťažko robiť," myslí si dnes. Horšie ako práca bol neustály hlad. "Človek nedokázal myslieť na nič iné, len ako zohnať niečo na jedenie. Išlo len o jedno ako prežiť," sprítomňuje dávne utrpenie.

Lipovská sa stala aj súčasťou jednej z najsmutnejších kapitol tábora, ktorým boli lekárske pokusy na väzňoch. Patrí k tým, ktorí prišli do kontaktu s neslávne známym lekárom Jozefom Mengelem. Následky na svojom zdraví si nesie dodnes. "Nebudem o tom hovoriť," povie.

Pochod smrti

V roku 1945, keď sa k Osvienčimu blížil ruský front, bola Gizela Lipovská spolu s ďalšími 58tisíc väzňami prinútená k pochodu smrti väčšia časť z nich bola v ich priebehu zavraždená. "Každého, kto nevládal, tam zastrelili. Jesť sme takmer nedostávali. Hnali nás stále ďalej. Po nemeckom území sme sa presúvali od tábora k táboru, všade sme ťažko pracovali na budovaní obranných línii," pamätá si.

Oslobodenie

Miesto, kde k nim dorazila ruská armáda, Lipovská nepozná. Bola vyčerpaná a veľmi chorá, takmer už nevnímala. Pamätá si, že všetci väzni šli po oslobodení na očistu. Potom im Rusi dali najesť, ale po dlhých mesiacoch hladovania to pre mnohých znamenalo smrť. Nakoniec všetci prešli zberným táborom v Budapešti. "Boli tam ľudia zo všetkých koncentrákov," spomína. Domov sa pre chorobu vrátiť nevládala, preto ju jej priateľka, s ktorou prežila pochod smrti, vzala do sanatória jej otca niekde v Maďarsku.

Návrat domov

Po pol roku v sanatóriu sa náhle rozhodla, že sa vráti domov. Jednoducho ju niečo ťahalo do Uličského Krivého, aj keď vedela, že nikto z jej rodiny sa tam už nevráti. Prežil len brat, ktorý odišiel do USA. "Šla som v zime, hranice som prechádzala lesom, lebo som nemala doklady," hovorí. Keď konečne dorazila do dediny, oľutovala svoj návrat. V dome jej rodičov totiž bývali ľudia, ktorým cez vojnu zhorel ich príbytok. Zostali tam až do roku 1955. Všetky jej veci popredali Maďari na dražbe. Napriek tomu sa rozhodla začať odznova.

Po vojne zostala v Uličskom Krivom - ako jediný Žid v širokom okolí. Zo svojou tragédiou sa vyrovnávala sama. Predávala v miestnom obchode, vydala sa za kresťana a tvrdí, že celý život prežila s obyvateľmi dediny a so svojimi blízkymi. Spomienky na transport, rampu, krematóriá spred šesťdesiatich rokov ju však prenasledujú dodnes. Vďaka osobným svedectvám ľudí ako ona nemôže byť Osvienčim zabudnutým obdobím ani pre nás.