GLOSA MÁRIE PIHULIČOVEJ. Bola som v Blave. Ble

Zážitok. Tak skoro sa tam naozaj nechystám.

Niežeby som tak doslova počúvala nášho expremiéra, ale dačo vo mne poštuchal.

A tak som si povedala, že keď už na tom východe nič nie je, idem ja teda do sveta. Rozumej, toho niečo cez 400 kilometrov juhozápadne vzdialeného, ešte pred slovenskou hranicou.

Keď už bola taká možnosť (lístky na akciu mi spadli z neba, ďakujem výrobcom najlepšieho zlatistého moku – znie to neuveriteľne, ale vyrábaného fakt na východe!), no nevyuži to.

Davaj kúpiť lístky na vlak, rezervovať dajaký nocľah a frajersky si naklusať do veľkomesta menom Bratislava.

Naposledy som tam ulicami brázdila pri písaní diplomovej práce, keď som sa skoro rozrevala pri protivnej tete knihovníčke, čo by ma najradšej poslala prvým vlakom nazad na východ, lebo som jej pridala roboty s prefocovaním archívnych časopisov.

Teraz som tú knižnicu obišla oblúkom. Ale nič to nepomohlo. Ten strašný dojem z Bratislavy nezmizol. Naopak.

Prvá facka prišla na bratislavskej železničnej hlavnej stanici.

Okej, nebudeme sa tváriť, že tá prešovská železničná je najnovší architektonický skvost. Tiež už plače za rekonštrukciou.

Ale tak som sa sama seba pýtala, že keď už tá bratislavská vyzerá tak otrasne, lebo (tipujem) niet peňazí, čo by už investovali tam, kde nič nie je?

Údiv ma počas celého víkendu neopúšťal. Všade špina, ohorky od cigariet, plné koše, postrhávané cestovné poriadky, šialene jazdiaci šoféri v mestskej doprave (zlatá prešovská „mapka“!), babylon jazykov, zachmúrení čašníci.

No ja som vám fakt nezistila, čo je na tej Bratislave tak úžasné, že ju niekto pokladá za „niečo“ a tu, u nás doma, kde fakt niečo je, pokladá za „nič“.

Napriek fantastickému zážitkovému víkendu som si s potešením sadla na icečko smer východ.

A keď som prechádzala popod Tatry, ešte aj slnko vyšlo. V Blave mrholilo a hnusne fúkalo. Keď človek vystúpil v Prešove, až srdce pookrialo. Doma!

Nech si vraví kto chce, čo chce, nech sa smeje z prízvuku, ale toto naše zaťahovanie mi už dlho neznelo tak ľubozvučne ako po bratislavskom výlete, no ňe?

Už teraz viem, že ak fakt nebude pádny dôvod tam merať cestu, do Blavy ma nikto len tak nedostane.

Radšej si povýletujem po Košicoch, Barďijove či Svidniku a namojveru budem mať väčší zážitok. Hoc budem doma.

Neviem, ktorý básnik (či kto to bol) nazval Bratislavu krásavicou na Dunaji. Teraz by pri všetkej láske k nej musel použiť fakt úplne, ale úplne iný výraz.

Tú bratislavskú krásu zjavne už ten Dunaj do mora odplavil.

Článok vyšiel v týždenníku MY Prešovské noviny.

MÁRIA PIHULIČOVÁ

Zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/20801902/bola-som-v-blave-ble.html?ref=njctse

Foto:
V Bratislave.(Zdroj: Mária Pihuličová)