Gorali – národnostná menšina bez národa

PhDr. Milica Majeriková - Molitoris, PhD.

Koncom januára pribudla na Slovensku nová národnostná menšina – goralská, čo vyvolalo vo vedeckej i laickej obci, mierne povedané, údiv. Ako je možné, že takéto rozhodnutie ohrozujúce integritu Slovenska bolo prijaté bez akejkoľvek odbornej diskusie? Kým vlastne sú gorali?

Etymológia slova
Etymologicky slovo goral pochádza od slova hora a v minulosti ním tí, čo bývali v dolinách, označovali obyvateľov hôr. V závislosti od jazykovej oblasti sa toto pomenovanie modifikovalo ako horal, vrchár, a niekedy i lazník, či kopaničiar. V žiadnom prípade neoznačovalo príslušníkov nijakého národa.

Valašská kolonizácia
V podstate išlo o široký konglomerát rôznych kultúr, ktoré sa vzájomne ovplyvňovali a v horských oblastiach vytvárali v závislosti od geografických a spoločenských podmienok často jedinečné jazykové a kultúrne vzorce. Na území dnešného Slovenska, a vtedajšieho Uhorska, kolonizovali kočovní pastieri spoločne s domácim slovenským obyvateľstvom, ktoré sa takisto snažilo využiť výhodnejšie podmienky pri zakladaní osád na tzv. valašskom práve, menej úrodné horské doliny na Gemeri, Horehroní, Liptove, Šariši, Spiši, Orave, či Kysuciach, kde sa venovali pastierstvu, drevorubačstvu a v pohraničných regiónoch aj stráženiu hraníc.

Nárečie
Tak tomu bolo tiež na slovensko-poľskom pohraničí, kde dochádzalo k prelínaniu jazykových prejavov a vznikol tak slovensko-poľský prechodný dialekt, niektorými bádateľmi nazvaný goralským. Takéto prechodné jazykové javy pritom neboli ničím výnimočné, o čom svedčí napríklad aj nárečie Záhorákov, nesúce v sebe prvky slovenčiny i češtiny.

Národnostný status
V žiadnom prípade však od týchto dialektov nemožno odvodzovať národnostný status. Ten sa formoval v dlhodobom procese národného uvedomovania a obyvatelia severného Slovenska, hovoriaci spomínaným prechodným slovensko-poľským nárečím, jednoznačne deklarovali svoju príslušnosť k slovenskému národu. Severná Orava patrila k baštám slovenskosti v Uhorsku. Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1905 sa zo 413 kresiel ušli Slovákom len dva, pričom jedno vybojovali pre slovenského poslanca Ferka Skyčáka práve voliči z hornooravských obcí. Podľa rodáka z Jablonky Ferdinanda Machaya na hornej Orave boli v tom čase všetci Slovákmi a „dokonca aj malé deti kričali Hlinkove heslo: Za tú našu slovenčinu!“

Za slovenčinu sa postavili aj obyvatelia severného Spiša, napríklad v roku 1863, keď poslali panovníkovi petíciu, podpísanú čelnými predstaviteľmi 44 spišských miest a obcí, za používanie slovenského jazyka na úradoch a miestnych školách i na gymnáziu v Levoči. Medzi podpísanými obcami figurujú aj predstavitelia zo Spišskej Starej Vsi, Lysej nad Dunajcom, Matiašoviec, Kacvína, Veľkej Frankovej, Malej Frankovej, Reľova, Hágov, či Ždiaru. V tom istom roku poslali obyvatelia Nedece prvému predsedovi Matice slovenskej Štefanovi Moysesovi pozdravný list, v ktorom vyjadrili radosť a nadšenie zo vzniku tejto inštitúcie a obrody slovenského národa.

Kysučania zas prejavili svoju slovenskosť v roku 1938, keď ich práve na základe nárečia vyhlásili ako goralov za Poliakov a pripojili k Poľsku. Ako si môžeme prečítať v Denníku predsedu delimitačnej komisie Františka Hrušovského, počas pôsobenia delimitačnej komisie „búrlivým spôsobom dávali najavo svoje rozhorčenie (…) a z týchto primitívnych, ale tým úprimnejších prejavov bolo cítiť akúsi smrteľnú nenávisť voči tým, ktorí nehanbili si uplatňovať svoje nároky na tiché, skromné a spokojné osady kysuckých Slovákov.“ Po opätovnom pripojení k Slovensku v roku 1939 postavili ako poďakovanie Kalváriu Sedembolestnej Patrónke Slovenska v Skalitom, ktorá mala hlásať „lásku k národu a svojeti, ale i vďaku Bohu“.

Z množstva slovenských národovcov, ktorí pochádzali oravských, spišských, či kysuckých obcí môžeme spomenúť „vznešeného mecéna slovenského národa“, prvého pokladníka Matice slovenskej Tomáša Červeňa či mecéna slovenskej literatúry Jána Laťáka z Chyžného, členov Slovenského učeného tovarišstva Ignáca Jurčáka z Hornej Zubrice a Jozefa Klinovského z Rabčíc, národného buditeľa, spisovateľa, zberateľa piesní, prísloví a porekadiel Ignáca Kojdu z Pekelníka, podporovateľa slovenských literátov, člena Matice slovenskej i Spolku sv. Vojtecha Jána Jablonského či zakladajúceho člena Matice slovenskej Jozefa Machaja z Jablonky, účastníkov Martinskej deklarácie Štefana Mnoheľa z Novote a spišského biskupa Jána Vojtaššáka zo Zákamenného, náboženského spisovateľa Jána Brinšáka z Rabče, slovenského prozaika Mila Urbana a scenáristu, folkloristu, režiséra i predsedu Matice slovenskej Viliama Grusku z Rabčíc, jedného z mála bernolákovských básnikov na Spiši Jána Evanjelistu Nálepku z Nižných Lápš, prvého rektora Vysokej školy múzických umení v Bratislave Jána Strelca z Kacvína, zakladateľa a prvého predsedu Slovenského katolíckeho Sokola v USA Matúša Husýho z Tribša, spišských historikov a vlastencov Jozefa Vojtasa a Alojza Miškoviča z Jurgova, ako aj Eduarda Pavlíka zo Spišskej Starej Vsi, slovenského publicistu, športového a kultúrneho činovníka Jozefa Baltazára Matiašovského z Nedece, autora prvého slovensko-anglického slovníka pre Slovákov v USA a predsedu Slovenskej ligy Filipa Hrobáka z Novej Belej, politika a publicistu Pavla Čarnogurského z Malej Frankovej, básnika a spisovateľa Vlastimila Kovalčíka z Matiašoviec, maliara, zakladateľa slovenskej ornamentistiky Štefana Leonarda Kostelničáka zo Spišskej Starej Vsi, Jána Palárika z Rakovej a mnohých ďalších.

Všetci sa hlásili k slovenskej národnosti a nikdy ani v náznakoch neuvažovali o tom, že by mohli byť iným národom.

Goral = Poliak?
Ináč to však videli poľskí intelektuáli, ktorí na prelome 19. a 20. storočia začali rozvíjať teóriu o tom, že obyvatelia žijúci na severe Uhorska, rozprávajúci prechodným slovensko-poľským nárečím, ktoré bolo podľa ich názoru poľské, sú vlastne neuvedomelí Poliaci. To, že títo obyvatelia jasne deklarovali, že sú Slovákmi ich nijako nevyrušovalo a vyhlásili ich za obeť „slovakizácie“, a to paradoxne v období najsilnejšej maďarizácie. Tieto argumenty boli následne použité na odôvodnenie pripojenia 27 spišských a oravských obcí k Poľsku v roku 1920. A hoci sa dotknuté obyvateľstvo bránilo, písalo petície, usporadúvalo protesty, v ktorých jasne deklarovalo svoju slovenskú národnosť, nijako im to nepomohlo.

Táto teória pritom dones naďalej prežíva a tak sa z času na čas objavujú články, štúdie, ba dokonca aj „odborné“ práce na univerzitách tvrdiace, že na Slovensku dnes žijú státisíce Goralov – Poliakov, ktorí sú tu násilím slovakizovaní. Aké môže mať uznanie goralov za národnostnú menšinu konzekvencie v súvislosti s týmito pohľadmi si môžete domyslieť.

Čistá goralská rasa alias Goralenvolk
Pokus o vytvorenie goralského národa pritom nie je úplnou novinkou a mal svoje miesto aj v minulosti, a to počas druhej svetovej vojny. Do dejín vošiel pod názvom Goralenvolk (nem. goralský ľud, národ), pričom išlo o iniciatívu pohlavárov nacistického Nemecka v pripojenej časti Poľska, tzv. Generálnom gubernáte, ktorí presviedčali miestnych obyvateľov, že sú potomkami Gótov a patria teda k čistej nemeckej rase. Bol vytvorený Zväz Goralov (Goralenverein), ktorý mal na starosti propagandistickú činnosť, vznikli goralské školy i športový klub. V roku 1942 bol dokonca založený Goralisches Komitee (Goralský výbor), ktorý sa mal stať vládou budúceho Goralského štátu – Goralenladnu. Čistokrvní gorali rukovali do Goralische Waffen SS Legionov.

Snaha o vytvorenie goralského národa a štátu však nakoniec skončila fiaskom. Tzv. kenkarty s písmenom G, ktoré ich zvýhodňovali voči ostatnému poľskému obyvateľstvu, prijalo kvôli rôznym výhodám okolo 27 – 30 tisíc ľudí. Niektorí z nich aj pod nátlakom, keďže sa im vyhrážali vysťahovaním z Podhalia. Z goralských jednotiek SS väčšina dezertovala a samotný „goralfűhrer“ Wacław Krzeptowski bol v januári 1945 obesený partizánmi.

Vytvorenie goralského národa na Slovensku
Pokus o vytvorenie goralského národa na Slovensku má omnoho kratšiu históriu a deje sa len v posledných rokoch. Jeho iniciátorom je dolniak maďarskej národnosti Ábel Rávasz z Inštitútu Mateja Béla alias Bél Mátyás Intézet, pričom hlavnou motiváciou pre ľudí, ktorých sa mu podarilo získať má byť možnosť čerpať financie z fondu na podporu kultúry národnostných menšín.

Ďalším krokom má byť otvorenie a doplnenie nariadenia vlády o zozname obcí s možnosťou používať jazyk menšiny, štandardizácia goralčiny ako spisovného jazyka a vypracovanie metodiky pre vyučovanie goralských dialektov.

Čo na to dotknuté obyvateľstvo?
„Dištancujem sa od Vašej „zásluhy“ o uznanie goralskej národnostnej menšiny,“ píše v otvorenom liste starostom obcí Ždiar a Kolačkov popredná vedkyňa Prof. PhDr. Júlia Dudášová, DrSc., ktorá sa ako jediná na Slovensku dlhodobo venuje výskumu slovensko-poľských jazykových kontaktov na slovensko-poľskom jazykovom pomedzí. „Pýtam sa Vás, kto Vám dal mandát na to, aby ste podnikli kroky k tomu, aby sa zo Slovákov v Ždiari alebo v Kolačkove zo dňa na deň stali Gorali ako osobitná národnostná menšina? Ja som sa narodila v Ždiari ako Slovenka v slovenskej rodine, aj moji starí i prastarí rodičia boli vždy Slováci, aj moji vzdialení príbuzní, ktorí sa vysťahovali do USA v 19. stor., zostali vždy Slovákmi (…) Ako Vy teraz budete komunikovať, ktorý dialekt z 84 goralských obcí budete kodifikovať ako goralský spisovný jazyk?“

„Zaregistroval som, že rastie nespokojnosť s týmto rozhodnutím,“ môžeme si prečítať v statuse iného váženého človeka pochádzajúceho zo Zamaguria, z obce Veľká Lesná, profesora kánonického práva PaedDr. Jána Dudu, PhD. „Nie je nám známe, kto požiadal o takúto registráciu, v mene koho to požiadal, koho reprezentujú tí, ktorí o to požiadali? Alebo tu rozhoduje zopár jednotlivcov podľa zásady: “O nás bez nás?”. Gorali vždy chápali samých seba, že sme Slováci a k Slovenskej republike sa hlásime. Naše nárečie nie je poľským nárečím, ale slovenským. Vyjadrujem nespokojnosť s týmto rozhodnutím.“

„Goralskú národnostnú menšinu si vymysleli ľudia, ktorí ani nevedia po goralsky,“ počuť z Oravskej Polhory, „my sme ich tu pekne prijali, a oni sa nám takto odvďačili!“

 „Bravó! Národnosť nám vymyslel Maďar, hymnu napísal a zložil Poliak a kodifikáciu môže urobiť Rusnak!!!“ zaznel hlas aj zo Spiša.

„Pochádzam práve z takého regiónu. Momentálne neslávne slávna Spišská Stará Ves. A bez akejkoľvek nadsazky musím povedať, že väčšiu … (neexistuje slušnejší výraz) som asi v živote nepočul,“ pridáva sa Starovešťan.

„Sám som goral a viem, že gorali sú svojskí a osobití. No nikdy, ani vo sne som si nepomyslel, že som z iného národa ako slovenského, že patrím do nejakej národnostnej menšiny, že patrím k inému národu. Vždy som vedel (a aj ostatní gorali na Slovensku), že sme Slováci.“

Takýchto komentárov si možno si prečítať na sociálnych sieťach množstvo.

zdroj:
https://mili.blog.pravda.sk/2025/02/05/gorali-narodnostna-mensina-bez-naroda/

foto: Obyvatelia oravskej obce Bukovina-Podsklie začiatkom 20. storočia (NAC)