Gorbačov a náboženstvo

Od ópia ľudstva až po stretnutie s pápežom

Michail Gorbačov sa ako jediný sovietsky generálny tajomník v histórii Sovietskeho zväzu stretol s hlavou Katolíckej cirkvi.

„Bez kresťanstva by východná Európa neslávila víťazstvo nad komunizmom.“
Andrzej Grajewski

Keď sa Michail S. Gorbačov stal v marci 1985 najmocnejším mužom sovietskeho štátu, nič nenasvedčovalo tomu, že o niekoľko rokov jeho politika zmení kolobeh dejín. Zlepšil vzťahy so Západom do takej miery, že došlo k podpísaniu zmlúv o obmedzení jadrových zbraní a stiahnutiu sovietskych vojsk zo stredovýchodnej Európy.

Stiahol sovietske vojská z Afganistanu, čím ukončil dlhotrvajúci krvavý konflikt. Zrušil Brežnevovu doktrínu a štátom v sovietskej sfére vplyvu umožnil zbaviť sa komunistických diktatúr. V neposlednom rade nebránil zjednoteniu Nemecka, keď ho nemecký národ začal hlasno požadovať. Gorbačov sa teda právom vpísal do svetových dejín pozitívne.

S uvoľňovaním dozoru nad cirkvami sa neponáhľal
V rámci jeho verejného účinkovania je menej známy jeho vzťah k náboženstvu samému osebe, ako aj problematika vzťahu ku Katolíckej cirkvi. Napriek tomu, že patril k najvyššej sovietskej komunistickej nomenklatúre, nemožno ho označiť sa typického dogmatického komunistu. Výber jeho najbližších spolupracovníkov – svojím spôsobom liberálnych kozmopolitov – skôr naznačuje, že inklinoval k liberalizmu, respektíve k sociálnej demokracii.

Na rozdiel od boľševikov, ktorí náboženstvo vnímali vždy iba ako súčasť sociálneho boja a nepriznávali človekovi právo na vierovyznanie a slobodu svedomia, Gorbačov chápal náboženstvo ako záležitosť svedomia. Rovnako necítil bytostnú nenávisť voči všetkému, čo pripomínalo akýkoľvek nadprirodzený vzťah človeka k Bohu, ktorá bola typická pre boľševického revolucionára Lenina.

Tento skôr sociálnodemokratický než boľševický postoj Gorbačova k náboženstvu však nebol viditeľný od začiatku jeho kariéry, keďže jeho pôsobenie na cirkevnopolitickom poli možno sledovať minimálne až od prvej polovice osemdesiatych rokov.

Ako člen Ústredného výboru sovietskej komunistickej strany sa v roku 1983 usiloval o prijatie normy, ktorá mala zostriť ideologický boj o ateizáciu mládeže. Spočiatku teda nevybočoval z radov komunistických predákov, ktorí náboženstvo vnímali cez prizmu marxistickej ideológie ako ópium ľudstva.

Prvým vysokým sovietskym predstaviteľom za múrmi Vatikánu bol zať Nikitu Chruščova, ktorého prijal Ján XXIII.

Prvé zmeny v Gorbačovovom postoji voči náboženstvu všeobecne sa dostavili vo forme uvoľňovania štátnej cenzúry voči tlačenému slovu, ktorá sa okrídlene nazývala „glasnosťou“.

Začiatkom decembra 1986 priniesla Komsomolskaja pravda článok Jevgenija Jevtušenka, v ktorej autor sovietsku spoločnosť označil za pluralitnú, pozostávajúcu z veriacich a neveriacich. V článku sa konštatovalo, že rozhodnutie byť ateistom musí byť individuálne a nikomu sa nesmie nanucovať. Kto pozná fungovanie sovietskej byrokracie, tak mu musí byť známe, že článok nemohol vyjsť bez súhlasu ideologického oddelenia komunistickej štátostrany, a teda bez vedomia najvyššieho politického vedenia.

Zákon o náboženskej slobode bol však prijatý až v októbri 1990, čo nasvedčuje, že Gorbačov sa s uvoľňovaním štátneho dozoru nad cirkvami neponáhľal.

Zásadný zlom
Aj postoj k Svätej stolici, s ktorou sovietsky štát neudržiaval riadne diplomatické vzťahy, sa menil len postupne. Svätá stolica voči Gorbačovovej perestrojke spočiatku zaujala zdržanlivý až nedôverčivý postoj, ktorý sa však časom zmenil na jednoznačnú podporu.

K zásadnému zlomu došlo pri príležitosti tisícročného jubilea prijatia kresťanstva na Rusi v júni 1988, keď do Moskvy vycestovala vysokokarátová vatikánska delegácia na čele s kardinálom štátnym sekretárom Agostinom Casarolim a sekretárom pre vzťahy so štátmi Achillem Silvestrinim. I keď vatikánska návšteva v Moskve nepriniesla konkrétne politické výsledky, dostalo sa jej priateľského prijatia zo strany Ruskej pravoslávnej cirkvi a Kremľa.

Gorbačov sa v dlhšom rozhovore stretol s Casarolim, čo bolo znakom toho, že v sovietsko-vatikánskych vzťahoch sa prelomili ľady. Vyvrcholením bola nepochybne historická návšteva šéfa Kremľa vo Vatikáne 3. decembra 1989 v čase, keď Berlínsky múr patril už minulosti. Gorbačov sa ako jediný sovietsky generálny tajomník v histórii Sovietskeho zväzu stretol s hlavou Katolíckej cirkvi.

V dlhom, vyše jedenapolhodinovom rozhovore s Jánom Pavlom II. konštatoval množstvo tém, v ktorých sa stanoviská pápeža približovali k optike, akou sa díval na celosvetové udalosti. Či už to bola otázka chudoby v rozvojových štátoch, mierového úsilia, politiky odzbrojovania, alebo otázka kolektívnej bezpečnosti v Európe s určitým protiamerickým podtónom – to boli témy, na ktoré sa Gorbačov díval zhodne s rímskym pontifikom.

Počas rozhovoru sa dotkli aj problematiky nadviazania priamych diplomatických stykov. Podľa neskorších vyjadrení Gorbačov hodnotil poľského pápeža vysoko pozitívne. Objavil v ňom zainteresovaného partnera s enormným horizontom vedomostí a širokého rozhľadu.

Gorbačov nepochybne sníval o inom Rusku. O Rusku, v ktorom bude každý človek skutočne slobodný. Jeho význam v slovenskom kontexte spočíva najmä v tom, že nám pomohol zbaviť sa komunistickej totality a daroval nám náboženskú slobodu. A v tomto videní sa katolíci pokojne môžu zhodnúť s liberálmi.

Beáta Katrebová Blehová, autorka

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/114141/od-opia-ludstva-az-po-stretnutie-s-papezom

foto: 
Pápež Ján Pavol II a Michal Gorbačov na stretnutí vo Vatikáne (1.12.1989) 
zdroj: https://www.vaticannews.va/